Fantozzi

Mňa proste večný smoliar Fantozzi neskutočne baví. Na jeho vtipných historkách vychádzajúce z reality sa dokážem stále zasmiať. Scéna, keď bolo 16:59 a všetci sa pripravovali na útek z práce je až neuveriteľne skutočná a zábavná. Vždy, keď v piatok odchádzam z roboty a stretám davy ľudí ako sa ponáhľajú domov, si na túto scénu vždy spomeniem. (18.07.2008)

Napriek absencii skutočnej zápletky (film je viac-menej sekvenciou skíc) je Fantozzi pravdepodobne posledným komédie v talianskom štýle. V porovnaní s klasickými komédiami v talianskom štýle je všeobecný tón oveľa ľahší, ale napriek tomu pod priehľadným závojom frašky stále horí oheň nemilosrdnej sociálno-kultúrnej kritiky. 6/10 (17.10.2021)

No jasně, ten film je děsně nevyrovnanej a osciluje od totální trapnosti k naprosté genialitě. Některé gagy použil Villaggio v mírné obměně i později/dříve, ale je to prostě kult a ten si zaslouží mírné nadhodnocení. Nudit se určitě nebudete a fotbal mezi nezadanými a ženatými patří k tomu nejlepšímu z Fantozziho. (07.07.2014)

Sociálno kritická komédia, zmiešaná s absurditou a hrubozrnným humorom. Vlastne ide o pospájanie sledu scén, spojených postavou Fantozziho, jeho rodiny a práce v megafirme. Väčšina epizód nemá jasnú pointu. Vďaka nereálnosti a zvláštnej grotesknej nadsádzke konkrétnej situácie ju ani mať nemôže. Príbeh tak končí zväčša zatmievačkou aby ho vzápätí nahradil začiatok novej príhody. Sociálno kritický aspekt sa práve takto štrukturovanou absurditou a komunálne neškodnou satirou čiastočne oslabuje (ide napríklad o scény založené na tom, že komusi kydne na oblek mazľavé jedlo, Japonci v reštaurácii prísne kričia, nerozumejú hosťom). Základom komédie napriek spomenutým nedostatkom ostáva upozornenie na neľudský systém korporačnej fašistickej ideológie. Bežný zamestnanec v ňom neznamená nič a predsa je nútený obetovať všetok svoj pracovný a značnú časť súkromného času akciám firmy. Slabo platení kolegovia si vybíjajú frustráciu na sebe navzájom. Organizačné schémy firiem a inštitúcií sa vyznačujú viacstupňovým riadením s množstvom riaditeľov a šikanovaním. Typické je pochlebovanie nadriadeným v snahe postúpiť. Zrodenie pána účtovníka pranieruje tieto skutočnosti hyperbolickými komediálnymi situáciami ústiacimi do absurdných bláznivín. Škoda snahy byť groteskný za každú cenu, oslabuje sa ňou účinok inak trefne zvolenej satirickej témy. (07.04.2014)

Ugo Fantozzi (Paolo Villaggio), známý to účetní, zažívá první sadu příhod, které by se komukoliv jinému těžko přihodily. Ať už jde o nevšední večeři v japonské restauraci se slečnou Sylvaniovou, jeho tajnou láskou, či pokusy zhubnout... Z fleku bych mohl zkopírovat B!shopův komentář - taktéž jsem čekal nějaké začátky pana účetního, jak se vlastně stal účetním, seznámil se s manželkou, narodila se dcera, ale nic takového. I jako v pozdějších filmech jde jen o sled více či méně (a zde bohužel méně) vtipných scén, přičemž některé byly znovu a lépe (vtipněji) přetočeny a využity v pozdějších Malérech pana účetního 1 a 2 (např. ona odtučňovací kůra). I přes kritický komentář a dvouhvězdičkové hodnocení ale nemohu říct, že bych se nebavil - ale je to podobné jako s českými Kameňáky - člověk se párkrát zasměje, párkrát zastydí, a to je vše. Rozhodně si raději pustím Maléry a nebo Nástrahy velkoměsta... (08.07.2014)