Kundun

Tenhle pohled za vysoké zdi Potály a svět na obou jejich stranách je o hodně silnější a trpčí káva než Sedm let v Tibetu a díky Buddhovi a všem bódhísattvům za to. A díky i Scorsesemu, který se tentokrát přenesl z newyorských ulic mezi majestátní vrcholy a ukázal, že umí kdykoli a kdekoli. Vizuálně a hudebně úchvatný, tématicky originální, herecky vynikající a režijně skvěle zvládnutý snímek o lidskosti, předurčenosti, svobodě, netoleranci, útlaku, naději a odpuštění na pozadí historie neobyčejného života neobyčejné osobnosti. 101% a palec nahoru pro dalajlámu, Tibet a Scorseseho a palec dolů pro čínskou vládu. (02.11.2007)

Velkolepá tvůrčí kombinace Scorsese, Deakins, Glass. Všem třem pánům patří velké díky za to, že tolik vyjímečný životní příběh (nebo jeho část) dokázali zpracovat tak, že vás mrazí po celém těle dík skvělému filmovému a uměleckému zpracování a zároveň si trháte vlasy z naprosté bezmocnosti nejen své, ale především bezmocnosti tibetského lidu. Svině jedny čínské. 8/10 (07.01.2015)

Takže ako vyzerá ten náš nepriateľ? Bue to netvor s rohami? Ani náhodou, vyzerá rovnako normálne, ako Dalajláma sám. A najhoršie na tom je, že takí sú najhorší. Ako my. Scorsese ale neobviňuje iba Čínu, nečinnosť z rady západných mocností iba dokazuje, že pokiaľ za našim bojom za západné hodnoty nie sú nejaké tie materiálne záujmy, je nám zachovanie demokracie niekde kvázi mimo civilizácie jedno. Na pôde vyše dvoch hodín bohužiaľ nie je priestor na podrobnejšie rozobratie situácie, Scorsese tak radšej ako s potenciálnymi vysvetľovačkami pracuje s filmovou rečou. Šalamúnsky, alebo až budhisticky premyslený ťah. Len mi potom nie sú niektoré faktografické veci úplne jasné. (15.08.2016)

Deakinsova kamera vťahuje do neznámeho sveta. Glassová hudba mu dodáva patričnú atmosféru. Niečo medzi spirituálnou veľkosťou a hravou všednosťou. Dominanta Kunduna ako filmu je jeho citlivosť v prvej polovici a jeho duchovná prezreteľnosť v polovici druhej. Nedá sa vo filme nájsť výsostne Scoreseseho prvok. A film nepôsobí ani ázijsky. Ale skĺbenie týchto dvoch svetov vytvára iný životopisný film. Je v ňom badať náznaky hrôz Maa a jeho Čínskej ľudovej republiky. Ale aj duchovenstvo 14. dalajlámu, ktoré čelí ťažkej skúške. Politika a náboženstvo nejdú dokopy. Tu to máme ale z tej druhej strany. Príbeh, ktorý ani po rokoch nestráca nič zo svojej pôsobivosti a je pripomienkou udalosti, ktorej následky sú citeľné u dvoch národov dodnes. Pritom filmu nechýba duchovný aspekt ale ani ten formálny, filmový. Skôr záležitosť pre určitú skupinu fanúšikov. Podľa môjho názoru je to ale ďalší znak Scorseseho všestrannosti a rozprávačského umu. (18.10.2020)

Tak, ako sa u niekoho vytvorili spojenia Japonsko-Hirohito, Čína-Mao, Kambodža-Pol Pot atď., tak sa u mňa vytvorilo spojenie Scorcese-dlhočizné filmy. Nepopieram, že sú medzi nimi aj vynikajúce, ale všetky sú dlhšie, než aké mohli byť, mať tak poruke nožničky. Kundun mi naopak pripadal krátky a svedčal by mu názov Mladosť Dalajlámu. V neúmernej dĺžke sa zaoberal pomerne krátkym obdobím Dalajlámovho života. Tým sa vytvoril priestor pre nábožensko-etnografický obrázok Tibetu, niečo, čo by som bez Dalajlámu vnímal ako produkt National Geographics. Prednedávnom som videl film o apologétovi nenásilia - Gándhím. Dalajláma mi vyznel skôr ako apologét nerozhodnosti. Bol a je symbolom Tibetu, ale jeho reálna politická sila spočíva v tom, že ho vždy niekam pozvú, ak chcú nasrať Číňanov. A ako sa Tibeťanom žije desiatky rokov po Dalajlámovom exile, to sa z tohto filmu nedozvieme. (23.05.2018)