Echelon1

„Kedykoľvek sa Rusko chopí zbraní, svet zatají dych.“ Rusko je skutočne „Fleet in being“, krajina, ktorá už svojou existenciou mení svetovú šachovnicu a svetové spoločnosti naprieč stáročiami. A čo keď sa táto krajina rozhodne vykonať tak silný manéver, aký začala v 2022? A tak dostávame nemecký dokument o ruských vojnách robený v roku 2023. Čo sa len môže pokaziť? Dosť, ale menej, než som sa obával. Väčšinou štandardný dokument s maximálnou skratkovitosťou, ktorá je pre zhrnutie približne 350 rokov histórie krajiny ako Rusko do menej ako troch hodín (začíname Petrom I. Veľkým a končíme V. V. Putinom) nevyhnutná. Pre základný obraz diváka postačí, pretože podáva tie najzákladnejšie tézy. Určite to nie je dokument, ktorý ide pod povrch témy. Jeden z problémov je, že niektoré tézy sú ľahko napadnuteľné, buď sa niečo vynechá, alebo sa použijú jednostranné, niekedy neisté tvrdenia, občas dokonca len osobné pocity rečníkov (trebárs na osobnosť Putina). Napr. nespomenú, že pre Krymskú vojnu strata Sevastopolu nebola tak kľúčová, ako smrť Mikuláša I., keď jeho nasledovník Alexander II. prakticky podpísal kapituláciu, aj keď Ruská ríša mala v rukách stále svoje karty. Alebo smrť Mikuláša II., Boľševici a Bielogvardejci, je podľa niektorých zamotanejší príbeh. Čečenské vojny, Sýria a Ukrajina ani nehovorím. Tam sa k odpadovému hodnoteniu od niektorých užívateľov dostaneme rýchlo. Na druhú stranu aspoň niekedy rečníci vyslovia tvrdenia, ktoré poukazuje na ne-čierno-bielosť politického diania medzi Ruskom a Západom a aj vo vnútri Ruska. Absolútne neznalý divák, ktorý čaká najelementárnejší obraz ruských konfliktov primárne zo západného pohľadu politického diania, ho má mať. Vojny z operačného hľadiska dokument nerieši, takže pre mňa k hlbšej analýze a kritike toho veľa nie je. Posledný diel je ale (neprekvapivo) príliš zameraný na Putina a namiesto faktov priveľa snahy smerovať názory diváka požadovaným smerom.

„StuG moves unseen in snowfall and with frozen snow under tracks, there is no fear of their tanks!“ Musím byť kritický, ale zároveň mám Senša-dó príliš rád? Samozrejme použijem britský mierny, trochu zahmlievací štýl vyjadrovania (raz kvôli nemu jedna jednotka nedostala žiadané posily). Nie som si istý, či ideme správnym smerom. Obsahovo skôr ako zostrih súbojov bez polovici stopáže. Akosi mi chýba väčšia, alebo skôr akákoľvek interakcia medzi oponentmi, keďže vzťahy, osobnostný vývoj, motivácie a podobne sú základný kameň príbehu (popravde celé das Finale tým dosť trpí). Obidva súboje by som uvítal odlišne, ten v horách má síce viacero výraznejších momentov (Simo Häyhä style StuG III, tunel, škoda, že lavína bola slabo využitá), avšak sa opäť nezabudlo na až absurdnú prehnanosť ignorácii fyziky. Kde sú brilantné momenty ako Firefly vs Pz. IV vs M4? A čo ten záver druhého súboja? Nejdem nič prezrádzať, ale myslím, že viem, ktoré z tých veliteliek, ktorých sa situácia týka, majú najkomplikovanejší vzťah a ktoré som preto očakával v definitívnon, finálnom súboji. Nuž, nestane sa. Čo ma privádza k spomínanej problematike vzájomných vzťahov, keďže sa vlastne s otázkami s nimi spojenými nepohli od seriálu nikam.

Čas na ódy. Toaru Kagaku no Railgun S je presne tým, čím by som chcel, aby táto séria bola. „Sisters“ kapitola je v tejto (oproti Toaru majutsu no Index) „znovu a 1000x lepšie“ verzii úplne iný level. Osobnejší konflikt a motivácie, psychologickejšie, temnejšie, väčší rozsah emócií (Mikoto a jej amok pri smrti „sestry“ mi spôsobili zimomriavky), temnejšia atmosféra, originálna (ITEM vs Mikoto v temnotách komplexu) a veľkolepá (finále s Acceleratorom) akcia, k tomu dobrý soundtrack + jeden z najlepších openingov v Toaru ságe. Zatiaľ je pre mňa táto strana X-Menov, teda pardon, Esperov zaujímavejšia, než strana mágie. Vo všeobecnosti pedpokladám, že Sisters arc ostane neprekonaný.