Dado

V prvom rade by som si dovolil oponovať žánrovému zaradeniu Osvietenia, pretože jediné, čoho sa v prípadne potenciálnych nočných môr obávam, sú vypleštené oči nesympatickej hlavnej hrdinky. Filmu viac svedčí nálepka trileru, ktorý najmä v závere a predovšetkým vďaka mrazivej hudbe poriadne naberá na obrátkach, zásluhou čoho je vyvrcholenie bez diskusie parádne. Avšak to, čo mu predchádza, nedokážem nazvať inak než hojdačkou – striedaním scén, ktoré svojou tiesnivou atmosférou do bodky napĺňajú to, čo od adaptácie Kingovho diela očakávate, s pasážami, ktoré – prepáčte mi to kacírstvo – jednoducho nudia. Nádej však ešte vkladám do kratšej verzie, ktorej zhliadnutie možno aspoň čiastočne napraví tento pošramotený dojem. (65%)

Priznám sa, že v prvej polovici mi do istej miery vadilo to, čo je na Panne a netvorovi všeobecne uznávané – v príliš tmavých exteriéroch som si práve prebiehajúce dianie občas musel len namrzene domýšľať, nadmerné využívanie ohlušujúceho organového motívu ma zase skôr iritovalo než ohurovalo. Audiovizuálnu stránku som napokon dokázal v plnej miere oceniť až po presune diania na netvorov zámok (mimochodom, ide pravdepodobne o najoriginálnejšie filmové poňatie tejto postavy). Práve tam konečne vynikla ohromujúca výprava, ktorá v ruka v ruke s už rozmanitejšími tónmi Hapkovej hudby dokázala pôsobivo vyvolať temnú, neraz priam mrazivú náladu. Práve tá sa stala základným stavebným kameňom zaslúženého uznania a úspechu Herzovho ponurého spracovania známej rozprávky, ktorá by sama osebe diváka len sotva dokázala výraznejšie zaujať. (75%)

Nečakané solídny filmový zážitok, ktorému obsadenie The Rocka skôr uškodilo ako pomohlo. Vidieť totiž, ako v úlohe obyčajného otca dostáva v istom okamihu poriadne na frak od miernej presily, ktorú by v jednom zo svojich typických hereckých predstavení dokázal spacifikovať jednou rukou a v suchom tričku, je prinajmenšom úsmevné. Do istej miery to navyše kazí dojem z príbehu, ktorý síce nie je žiadnou výnimočnou prácou elitného scenáristu, no napriek tomu pôsobí väčšinu času vierohodne a zároveň napínavo. (60%)

Technickým prevedením prostý, no obsahom veľmi silný animovaný film, ktorý by si nepochybne zaslúžil omnoho väčšiu pozornosť verejnosti. Prinajmenšom by si tento emotívny príbeh vykresľujúci ťažké postavenie žien v afgánskej spoločnosti mali pozrieť niektoré dnešné "feministky", ktorých najväčším problém je, že ženy obdržali menej nominácií na filmové ocenenia ako ich mužskí kolegovia. (80%)

Námet Okna do dvora bol počas 60 rokov od jeho natočenia spracovaný toľkokrát, že ho musí poznať snáď každý filmový nadšenec bez ohľadu na to, či Hitchcockov film videl, alebo nie. Obavy z toho, že mi práve tento poznatok zabráni v zaslúženej miere doceniť jednu z nehynúcich filmových klasík, sa však našťastie nenaplnili. Vyvrcholenie zápletky totiž pod taktovkou majstra hororu nestráca nič zo svojho tiesnivého napätia ani v momentoch, keď ako divák veľmi dobre viete, čo sa bude v nasledujúcich chvíľach odohrávať. Problém sa však nečakane vynára v dianí, ktoré samotnému záveru predchádza, konkrétne v jeho tempe. To totiž, napriek okulahodiacim kulisám a skvelým dialógom, opakovane kolíše a v istých okamihoch je až nepríjemne blízko niečomu, pri čom sa mi na jazyk nedokáže natlačiť diplomatickejší výraz než „nuda“. (75%)

V časoch, kedy nám filmári predostierajú jedno zbytočné pokračovanie (alebo rovno remake) úspešného filmu za druhým, si projekty ako Jumanji: Vitajte v džungli treba vážiť. V porovnaní s predchodcom síce úplne absentuje ponurý nádych celej atmosféry, našťastie však tú stratu dokázalo vynahradiť ešte strhujúcejšie poňatie celého dobrodružstva a až na výnimky nevtieravý humor. Príbeh je samozrejme predvídateľný, no napínavosť diania tým nijako dramaticky netrpí a herecké obsadenie, ktorému vládne Jack Black, vo väčšine prípadov dopadlo na jednotku. Hovorím vo väčšine, pretože Kevin Hart, zjavne neschopný zahrať niečo iné okrem samého seba, sa ako jediný nedokázal svojim hereckým prejavom ani len priblížiť charakteru postavy, ktorú v úvode filmu načrtol jeho mladší kolega. (75%)

1. epizóda – 85%, 2. epizóda – 75%, 3. epizóda – 95%, 4. epizóda – 90% = 2. SÉRIA – 86% █ Druhá séria pokračuje presne v tom, čo odštartovala už tá predchádzajúca. Tvorcovia nám opäť predostreli tri príbehy (a jeden vianočný špeciál), ktoré si berú za námet možný vývoj nie príliš vzdialenej budúcnosti, a to nielen z pohľadu progresu moderných technológií, no zároveň až nepríjemne trefne odrážajú to, čo sa odohráva už dnes. V tomto prípade pôjdem proti prúdu a za najlepšiu časť série označím The Waldo Moment, ktorá sa stretla so zmiešanými diváckymi odozvami. Je pravdou, že nápadom a tempom, akým sa dej hýbe, nepatrí medzi to najatraktívnejšie, čo seriál ponúka, avšak spôsob, akým scenárista reflektuje zmýšľanie ľudí znechutených zo „štandardných“ politikov a neuvážene hľadajúcich spásu v populistoch, ktorí ponúkajú len zjednodušené a nie príliš reálne riešenia aj tých najzložitejších problémov, je dokonalý. A to aj napriek orwellovskému záveru, ktorý sa nám - aspoň zatiaľ - môže zdať pritiahnutý za vlasy.

1. epizóda – 90%, 2. epizóda – 100%, 3. epizóda – 80% = 1. SÉRIA – 90% █ Blesk z jasného neba. Do seriálu som išiel viac-menej len na základe vysokých hodnotení a ľahkého náčrtu toho, čomu sa mal tematicky venovať, pričom to, že každá epizóda bude zameraná na vlastný príbeh, som sa dozvedel až „za jazdy“. Seriál pochopiteľne tematicky nesadne každému (hneď prvá časť môže svojím dianím aj napriek zaujímavému posolstvu nejedného diváka odradiť od ďalšieho sledovania), no každý poctivý konzument dnešnej seriálovej vlny by mu šancu mal dať. Aj napriek tomu, že si všetky tri epizódy úvodnej série držia vysokú kvalitu, jej vrchol jednoznačne prichádza s epizódou Fifteen Million Merrits, ktorá sa síce nesie v duchu futuristickej budúcnosti, no je predovšetkým geniálnou metaforou na fungovanie dnešnej spoločnosti.

Azda som len niečo nepochopil, prípadne som tak trochu citový mrzák, no v príbehu, ktorý mnohí kritici i obyčajní diváci prezentujú ako jeden z najkrajších obrazov osudovej lásky vo svete umenia, vidím len priemerného účastníka každoročného honu na filmové ocenenia. Tým rozhodne nemám v úmysle arogantne prehliadnuť skvelé herecké výkony zúčastnených, príjemnú hudbu či zaujímavé zachytenie Talianska a šikovné vykreslenie typických povahových vlastností jeho obyvateľov. Rovnako by nebolo vhodné nespomenúť niektoré kvalitné dialógy, hoci im zdatne sekundujú tie, ktoré pred účelnosťou dávajú prednosť hraniu na umelecký dojem, čo som nanešťastie v nejednom prípade oceniť nedokázal. Po záverečných titulkoch – ktoré sú, ako súčasť poslednej štvrťhodiny, najsilnejšou pasážou celého filmu – tak vo mne výraznejšie rezonovalo sklamanie z nesmierne uťahaného tempa celého diania, ktorému v tomto smere nepomáhajú predovšetkým viaceré nezáživné scény a repetitívne zábery na miestne okolie. Tie síce dokážu ulahodiť oku, no zunujú sa už v priebehu úvodnej polhodiny. (55%)

Blockbuster pre masy v štýle Strážcov galaxie. Narozdiel od nich je však Thor už nejaký ten piatok priamym účastníkom najzásadnejších momentov celého marvelovského univerza. Človek by tak očakával, že pred Infinity War, ktorá už klope na dvere, prinesie aj niečo viac, než len farebnú jazdu vesmírom, ktorá si neláme hlavu s dejom a divákovi ponúka predovšetkým prehliadku bizarných, plochých postavičiek a humoru, ktorý väčšinu času síce funguje, no snaha obsiahnuť ho prakticky v každej scéne zbytočne uberá na sile momentom, ktoré sa nielenže mohli, ale mali niesť vo vážnom duchu. Ako popcornovej zábave dám podobnému kúsku šancu v ktorýkoľvek voľný večer, avšak to, ako tretieho Thora dokázali vysoké hodnotenia na dlhý čas po premiére vyniesť medzi najlepšie snímky histórie, považujem za nepodarený vtip. (70%)