Dado

Prehliadka podivných postáv, za ktorých stvárnenie žnú McDormandová a spol. ocenenie za ocenením, na pozadí originálne poňatého príbehu, ktorý na prvý pohľad nenesie príliš veľký potenciál. Táto schému celú prvú hodinu mieša dramatickú rovinu s Coenovsky ladeným humorom, drží už na začiatku pevne stanovenú dynamiku diania a ako celok funguje priam dokonale. Potom však odrazu nastane zlom, po ktorom bizarnosť konania hrdinov ešte vzrastie a scenár začne pôsobiť dojmom, akoby bol dielom nočnej improvizácie pred dňom nakrúcania. Výsledku navyše nepomáha ani samotné finále, ktoré si vzhľadom na predchádzajúce udalosti pýtalo vyhrotenejší priebeh. (75%)

Ak prehliadneme fakt, že Sally Hawkins nepatrí medzi tie najväčšie hollywoodske krásavice, mohol by najnovší del Torov počin niesť podtitul „Kráska a zviera pre dospelých“. Istý súvis s klasickým príbehom či prvkami, ktoré sú charakteristické práve pre rozprávky, však nie sú tým hlavným, čo z Podoby vody robí vskutku výnimočný filmový zážitok. Omnoho výraznejšou a teda podstatnejšou je totiž nádherná atmosféra s príjemným nádychom nostalgie, s ktorou priam dokonale ladí Desplatova hudba. Kostra príbehu ako takého síce nepatrí medzi to najoriginálnejšie, čoho svedkom mohol byť dodnes človek zaujímajúci sa o filmové umenie, no je dostatočne pevná na to, aby v kombinácii s ostatnými prvkami fungovala bez väčších problémov. Obyčajne sa mi stáva, že počas sezóny filmových ocenení nedokážem pochopiť vysoké hodnotenia niektorých ašpirantov na ne, v tomto prípade však nerozumiem tomu, ako tu Podoba vody môže (momentálne) figurovať v modrých farbách. (85%)

Lady Bird nie je filmom, ktorý by sa snažil ulahodiť masám, no napriek tomu sa v ňom nájde takmer každý. Rozpráva totiž príbeh o dospievaní, a to so všetkými radosťami i starosťami, súženiami a trapasmi, ktoré k tomuto obdobiu života neodmysliteľne patria. Zároveň ich narozdiel od nezáživného Chlapčenstva - nepochybne aj vďaka kratšiemu časovému záberu - prezentuje zaujímavo, občas dokonca priam trúfalo. Bohužiaľ však týmto procesom prepláva bez akýchkoľvek výraznejších momentov, ktoré by dokázali divákovi dlhodobo utkvieť v pamäti. Po niekoľkých dňoch od zhliadnutia tak musím skonštatovať, že najvýraznejším pozitívom tohto zážitku je pre mňa osvieženie už dávnejšie získaného poznatku, že v roku 1994 okrem niekoľkých úžasných filmov a mojej maličkosti uzrela svetlo tohto sveta aj jedna nesmierne talentovaná herečka. (60%)

Vetu, ktorú som mal na jazyku už pred dvoma rokmi, no napokon som ju musel s námahou prehltnúť, môžem tentoraz smelo zakričať na plné hrdlo - Pixar to konečne opäť dokázal! Celých sedem rokov trvalo, kým sa na režisérsku stoličku opäť posadil Lee Unkrich a priniesol od čias tretieho pokračovania Toy Story prvý film oplývajúci čarom, ktoré neodmysliteľne patrilo k produktom spomínanej spoločnosti až do toho "osudného" roku 2010, po ktorom odrazu zmizlo a mnohí už začali pochybovať, či sa niekedy ešte objaví. Coco prináša úplne všetko, čo je potrebné na to, aby pobavil i poučil malého diváka, a pritom zanechal úžasný dojem aj v očiach dospelých. Okrem štandardne špičkovej animácie a skvelej hudby, tentoraz dopĺňanej chytľavými tónmi mexických piesní, tu nechýba strhujúce dobrodružstvo, nenútený humor, dojímavé momenty (pri tretej a záverečnej verzii piesne Remember Me som mal čo robiť, aby som zahnal slzy, ktoré sa mi tlačili do očí), nejaký ten dejový zvrat, hoci trochu predvídateľný, a samozrejme silné posolstvo. Na základe trailerov a iných dostupných informácií o snímke som pred jej premiérou mal nemalé očakávania - ale že sa dočkám takéhoto filmového zážitku, to som skutočne nečakal. (95%)

1. séria - 100%, 2. séria - 95%, 3. séria - 95% █ Požmurkávanie tvorcov smerom k 80. rokom minulého storočia a všetkému, čo ich robí tak charakteristickými, je tu „iba“ krásnou čerešničkou na mimoriadne chutnej torte. Stranger Things je totiž napriek očividnej inšpirácii popkultúrou zmienenej doby stále jedným z najoriginálnejších projektov za posledné obdobie. Navyše vďaka skvelému scenáru a vynikajúcej práci s napätím, ktoré divákovi vo vypätých okamihoch nedovolí ani dýchať, počin donedávna neznámej bratskej dvojice necháva aj napriek obrovskej konkurencii na poli seriálov za sebou drvivú väčšinu konkurencie. Keď k tomu pripočítame aj parádny výber hudby či kvalitné herecké obsadenie, v ktorom sa popri Winone Ryder či Davidovi Harbourovi rozhodne nestratili ani mladé talenty, máme pred sebou snáď naj... ale dosť bolo zbytočných slov. Odkaz pre ľudí, ktorí sa zatiaľ z akýchsi pochybných príčin tomuto seriálu vyhýbali, je stručný a jasný – neváhajte a pozrite si to!

V prvých okamihoch po zhliadnutí filmu prevládalo u mňa nadšenie, po niekoľkých dňoch však nekompromisne dorazilo vytriezvenie a s ním aj odobratie jednej hviezdičky z hodnotenia. Film rozhodne nenudí, to vzhľadom na Salingerov životopis ani nemôže, avšak až na spoločné scény Jerryho s jeho mentorom Whitom Burnettom ani nedokáže strhnúť tak, ako by sa s takýmto materiálom patrilo. Je veľmi ťažké s istotou povedať, kto alebo čo nesie zodpovednosť za tento najvýraznejší nedostatok celého Rebela v žite. Možno je to scenárom Dannyho Stronga, ktorý v tomto smere zatiaľ na filmovom poli príliš neohúril, možno hereckým obsadením, kde skutočne výnimočný výkon nepodáva predstaviteľ hlavného hrdinu Nicholas Hoult, ale tradične skvelý Kevin Spacey v úlohe spomínaného Burnetta. Nech sa chyba skrýva kdekoľvek, film nepochybne mohol aj napriek svojim nesporným kvalitám, spočívajúcim vo svedomitom zachytení dobovej atmosféry či šikovnom zakomponovaní krátkych úryvkov z viacerých Salingerových diel do deja, dopadnúť v konečnom zúčtovaní ešte o niečo lepšie. (65%)

Pravdepodobne síce len budem opakovať to, čo zaznelo z úst mnohých filmových fanúšikov predo mnou, no Dunkirk je v prvom rade podmanivým audiovizuálnym zážitkom, aký aj vďaka pedantnému strihu nemá v súčasnej kinematografii obdoby. Emočným presahom má však bohužiaľ bližšie skôr k dokumentu, než k typickému filmu určenému pre plátna kín. To, že si po takmer dvoch hodinách nedokážem spomenúť ani len na mená hlavných hrdinov, o existencii bližších sympatií k nim nehovoriac, nemôžem odpustiť žiadnej snímke, najmä keď by to vzhľadom na jej námet malo byť samozrejmosťou. A ani fakt, že ide o dielo jedného z mojich najobľúbenejších režisérov, na tom nedokáže nič zmeniť. (75%)

Nemám rád, keď sa ma film snaží prvoplánovými zásahmi do diania citovo vydierať. Avšak ak ide o námet, akým oplýva Stronger, niečo podobné divák očakáva, dokonca by som povedal, že potrebuje. Potrebuje emóciami vybičované scény, v ktorých sa naplno prejaví jeho empatia, potrebuje zobrazenie ťaživých momentov, v ktorých s vyvalenými očami a zovretými päsťami neprestáva veriť, že hlavný hrdina pozbiera zvyšky síl a postaví sa zdanlivo neprekonateľnej prekážke. A keď to už do istej miery funguje, rozhodne nepotrebuje umelo pôsobiace konflikty a vyslovene nesympatické, ba priam iritujúce chovanie postáv, kvôli ktorému si v istej chvíli možno dokonca uvedomí, že v príbehu vlastne nevystupuje nik, komu by mohol od začiatku až do konca úprimne fandiť. Z potenciálne silného zážitku tak napokon zostal príbeh, ktorého posolstvo s každým zbytočným výstupom okoreneným slovíčkom fuck dostáva na frak a ktorého pôsobivé prvky, hoci v tomto prípade do tejto kategórie patrí asi iba Gyllenhaalov herecký koncert, už len sotva dokážu zachrániť výsledný dojem. (60%)

V nejednom divákovi vplyvom rozmáhajúcich sa chápadiel politickej korektnosti asi vyvstáva otázka, prečo sa tragická noc v jednom zapadnutom michiganskom moteli, ktorá sa krvavým písmom zapísala do histórie presne pred polstoročím, dočkala svojho filmového spracovania práve teraz. Venovať týmto úvahám dlhší čas a priestor by však v tomto prípade bolo neúctivé nielen voči obetiam tohto incidentu (nech už boli jeho detaily akékoľvek, je neodškriepiteľným faktom, že v hoteli s bielymi mužmi a černošskými dievčatami by sa niečo podobné v tých časoch stalo len sotva), ale aj samotnej snímke. Detroit je totiž v prvom rade bez diskusie kvalitnou a poctivou filmárčinou. V prvej polhodine sa usiluje postupne priblížiť všeobecné dianie, čo mnohí ocenia, no iným, najmä menej trpezlivým prinesie tento obšírny úvod veľmi rýchlo prvotné rozčarovanie, ktoré má následne dopad na výsledný zážitok. Po nej však prichádza očakávaný vrchol celého diania, udalosti v moteli Algiers, ktorým vládnu nesmierne silné emócie a napätie by sa v niektorých okamihoch priam dalo krájať. Práve tu majú možnosť vyniknúť výkony väčšinou menej známych hereckých mien, ktorým vládne stvárnenie hlavného antagonistu v podaní Willa Poultera. Áno, presne toho istého Willa Poultera, ktorý sa pred rokmi objavil v dodnes poslednej Narnii ako neznesiteľný bratranec hlavných hrdinov a od ktorého by len málokto očakával, že s takou suverenitou dokáže zvládnuť úlohu, akú mu predostrel scenár tohto filmu. Záverečnú časť tvoria očakávané následky spomínanej epizódy, ktoré sú pravdepodobne hlavným dôvodom toho, prečo napokon nejdem s hodnotením ešte vyššie. Predovšetkým scény odohrávajúce sa na súde sú totiž odbavené príliš povrchne, bez výraznejšej snahy strhnúť diváka, čo mňa ako osobu, ktorá si častokrát na filmovom plátne užije viac slovné prestrelky za dverami súdnej siene než skutočné prestrelky v uliciach, muselo zákonite sklamať. Napriek tomu však snímam z hlavy pomyselný klobúk pred Kathryn Bigelow, ktorej doterajšiu tvorbu som dodnes s určitými predsudkami obchádzal. Detroit ma totiž presvedčil o tom, že by som to mal čím skôr napraviť. (80%)

Pokračovanie akčnej nálože Matthewa Vaughna spred troch rokov sa možno trochu prekvapujúco nevezie v koľajach typických druhých dielov, ktoré sa snažia byť po každej stránke ešte veľkolepejšie, čo je často nezvratná cesta k fiasku. Skôr naopak, občas absurdnej akcie, ktorá ani tentoraz nebude po chuti každému, v kombinácii so svojským humorom je tu možno dokonca o štipku menej, hoci stále požehnane. Tentoraz však dostali väčší priestor aj serióznejšie ladené scény, ktoré majú snahu priniesť vážnejší tón do víru diania okolo Eggsyho a jeho starých i nových kolegov. Toto úsilie však nie vždy padne na úrodnú pôdu, hoci paradoxne scéna, ktorá predchádza záverečnej zbesilej (a vďaka nekonvenčnej práci s kamerou aj okulahodiacej) akcii, je jedným z najsilnejších momentov, akých som bol za posledné obdobie na filmovom plátne svedkom. Nebudem klamať, plný počet hviezd by som si v diskusii so skúseným filmovým odborníkom asi úplne obhájiť nedokázal, no napriek tomu nemám po ich udelení žiadne výčitky svedomia. Nový Kingsman s podtitulom Zlatý kruh je totiž aj napriek svojim nedostatkom stále omnoho originálnejšou, zábavnejšou a vo výsledku kvalitnejšou snímkou ako drvivá väčšina filmových adaptácií komiksov vznikajúcich v posledných rokoch, a to vrátane obľúbených počinov od Marvelu. (90%)