Dado

Keďže ma k tomu nabáda už i samotný názov filmu, dovolím si k nemu niečo povedať. V prvom rade vyjadrím údiv nad tým, že sa Johnovi Cusackovi podarilo aj s jeho značne obmedzeným repertoárom výrazov tváre rozbehnúť pomerne úspešnú kariéru. V tomto smere mu však neostáva nič dlžná ani jeho herecká kolegyňa a tak jediný, kto vo filme predvádza skutočne kvalitný herecký výkon, je zrejme iba John Mahoney. Možno aj tento fakt sa podpísal pod to, že celé dianie na mňa pôsobilo akýmsi nevýrazným, mdlým dojmom. Osobne ma to škrie najmä preto, že námet ako taký nie je vo svojej podstate vôbec zlý. Práve jeho zásluhou by som Povedz niečo... dokonca zaradil medzi kúsky, ktoré ma stále viac a viac presviedčajú o tom, že i tínedžerské filmy majú, aj napriek nízkym súčasným štandardom, rozhodne čo ponúknuť. (60%)

Áno, Clint to v sebe stále má. S deväťdesiatkou na krku tentoraz bez ťažkostí zvláda rolu vojnového veterána s výčitkami v hlave, medzerami v znalostiach modernej techniky, sarkastickou poznámkou na jazyku a XY kilami kokaínu v kufri auta. Práve jeho svojská postava je tým faktorom, ktorý povyšuje celý film na nadpriemerné dielo, pretože pašerácka i rodinná dejová línia sú samé osebe síce poctivou, no ničím výnimočnou filmárčinou. Asi neprekvapím, keď poviem, že Gran Torino ma pred rokmi dostalo viac, no o sklamaní napriek tomu nemôžem hovoriť ani náhodou. (75%)

Vidieť tento film v čase premiéry, kedy nad svetom visel tieň možných fatálnych následkov Studenej vojny, tak zážitok z neho by zrejme nabral ešte väčší rozmer. Príliš ma to však nemrzí, pretože popri dnes už trochu ošúchanom posolstve, ktoré varuje pred umelou inteligenciou a jej rýchlom vývoji, som dostal pútavé sci-fi, ktorému nechýba svižnosť, vtip a napätie. K tomu sa pridáva aj sympatická dvojica mladých hrdinov (hlavne Ally Sheedy je ohromne rozkošná) a štipka nostalgie vyvolaná dobou, v ktorej som síce nemal možnosť žiť, no výdobytky vtedajšieho zábavného priemyslu ma v detstve tesne dokázali zastihnúť. (75%)

Snaha ísť v šľapajach Psej duše je zrejmá, v porovnaní s ňou však Návrat domov viditeľne ťahá za kratší koniec, či už z pohľadu komerčného úspechu, alebo samotných filmových kvalít. V porovnaní s predvlaňajším psím dobrodružstvom mu totiž chýba originálnejší nápad, prípadne väčšia odvaha v momentoch, kde scenár radšej len kĺže po povrchu (homosexuálny pár, bezdomovec), alebo prinajmenšom o niečo vyšší rozpočet, vďaka ktorému by aspoň trikové scény boli hodné kinofilmu z roku 2019. Odhliadnuc od týchto výčitiek však stále ide o celkom zábavnú cestu štvornohého chlpáča s mimoriadne naivným pohľadom na svet, ideálne ale určenú skôr detskému divákovi, prípadne niekomu, kto obľubuje prvoplánovo dojímavé príbehy so šťastnými koncami ako vystrihnutými z príručky o filmovom klišé. (50%)

Zatiaľ čo o Vražde na objednávku som písal ako o najlepšom Hitchcockovom diele, hneď pri ďalšom zhliadnutom filme majstra napätia musím rétoriku otočiť o 180 stupňov. Vertigo rozbieha veľmi zaujímavú kriminálnu zápletku s mysterióznym nádychom, no už v jej počiatkoch odhaľuje výrazný problém v podobne rozvláčneho tempa. Napriek tomu som si dlho hovoril, že by sa nad tým, podobne ako v prípade zbytočných halucinačných efektov a zastaraných trikových scén, dalo poľahky prižmúriť oko. To by však film musel v istej, veľmi príhodnej chvíli skončiť. Namiesto toho však práve vtedy celý vývin udalostí skĺzne do akejsi surreálnej roviny, ktorá mi nanešťastie vôbec nesadla a ktorá na dôvažok vrcholí totálne lacným déjà vu. Nie je to prvýkrát (a asi ani naposledy), kedy sa tu ocitám medzi výraznou menšinou, no na Vertigo si budem pamätať predovšetkým ako na premárnenú šancu na skvelý triler. P.S.: Načo vlastne bola do príbehu zakomponovaná postava bývalej snúbenice? (55%)

Zrejme najlepší Hitchcock, akého som mal možnosť doposiaľ vidieť, no na plný počet to ani tentoraz nebude. V prvom rade mu však musím vzdať hold - len sotva by niekto dokázal vytvoriť podobne dusnú atmosféru na takom obmedzenom priestore lepšie. Práve tomu môžem pripísať nemalé zásluhy na tom, že som sa počas celého diania, ktoré pritom z veľkej časti posúvajú dopredu „iba“ dialógy, nenudil ani chvíľu. Nedokážem sa však ubrániť miernemu sklamania zo záverečného rozuzlenia, ku ktorému celá (ne)dokonalá vražda napokon dospela. Áno, rozuzlenie celej zápletky postavené na jedinom, ľahko prehliadnuteľnom detaile, sa logicky javí ako najpravdepodobnejšie. To však neznamená, že je pre divácky zážitok aj najideálnejšie, najmä keď mu predchádza sled tých najnepravdepodobnejších udalostí. Hoci ma teda záver na zadok neposadil, na tvári mi spoľahlivo dokázal vyvolať uznanlivý úškrn. (85%)

Konverzačné komédie mám rád, no v prípade One, Two, Three sa mi občas kdesi v útrobách mozgu rozblikala tabuľka s nápisom "všetko s mierou". Paradoxne však nešlo o tie najintenzívnejšie scény, v ktorých som rezignoval na sledovanie titulkov a namiesto toho som, spoliehajúc sa tak čisto len na úroveň mojich znalostí angličtiny, venoval pozornosť hereckému koncertu Jamesa Cagneyho. Nie, do istej miery ma iritovali predovšetkým okamihy, kedy do dialógov vstúpil Horst Buchholtz - už na papieri otravnú postavu totiž dokázal svojím prehrávaním povýšiť na takmer neznesiteľný prvok filmu. Filmu, ktorému inak nemôžem nič vážnejšie vytknúť a naopak, musím oceniť jeho schopnosť uťahovať si zo všetkých, no nikoho vyslovene neurážať; o to viac, keď si uvedomím, v akých časoch bol natočený. (75%)

Tretí a nepochybne najslabší film režiséra Roba Reinera, ktorý som mal možnosť vidieť. Je však nutné dodať, že očakávať od šablónovitej romantickej komédie o dvoch tínedžeroch kvality takých kúskov ako Misery či Stand By Me, by bolo mimoriadne naivné. The Sure Thing de facto spĺňa všetky atribúty typické pre film, ktorý som opísal vyššie. Ide tak o nenáročnú a milú "oddychovku" so sympatickou ústrednou dvojicou, ktorej záver väčšina divákov dokáže zaručene predpovedať ešte pred ukončením úvodných titulkov. Na tie by sa, mimochodom, dalo pozerať aj opakovane. (60%)

Nesmierne zaujímavý a v súhrnnom výsledku i vydarený projekt. Súbor 18 krátkych príbehov ponúka divákovi obrovskú rozmanitosť, a to nielen z hľadiska žánru a obsahu, ale aj samotného vizuálneho spracovania. Predovšetkým prvá polovica série má ohromný náboj; do môjho vkusu sa dokázali trafiť vážne ladené i odľahčené epizódy. K jej koncu som síce nadobudol dojem, že scenáristom dochádza dych (predovšetkým predposledná časť s Hitlerom na mňa pôsobila ako infantilný kŕč s premrhaným potenciálom), no záverečná epizóda Secret War, ktorú spoločne s Beyond the Aquila Rift a Good Hunting radím na pomyselné medailové stupienky, ma uistila, že dva večery strávené pri Love, Death & Robots neboli stratou času. (80%)

So životopisnými filmami je to neraz ťažké. Niekedy pojednávajú o ľuďoch, ktorí nie sú dostatočne zaujímaví (alebo ich životy tvorcovia nedokážu dostatočne zaujímavo poňať) na to, aby im bola venovaná kvalitná celovečerná snímka. Inokedy sa tento formát zdá byť, vzhľadom na nesmierne zaujímavé osudy týchto osobností, priveľmi obmedzujúci. Práve druhý prípad vystihuje môj hlavný problém, ktorý mám s filmom Richarda Attenborougha. Napriek tomu mu však nemožno uprieť to, že za takýchto okolností dokázal spracovať svojrázny charakter a (najmä súkromný) život Charlieho Chaplina s mimoriadnym citom a bez akýchkoľvek výrazne rušivých momentov. Dokonca musím pochváliť aj režisérom odmietané zakomponovanie fiktívnej postavy vydavateľa, ktorého interakcia s komikom dodáva celému rozprávaniu potrebnú ucelenosť a prehľadnosť. A keď sme už pri oceňovaní, je nevyhnutné vyzdvihnúť prinajmenšom dve ďalšie osoby - Roberta Downeyho Jr. za jeho stvárnenie legendárneho tuláka a Johna Barryho za očarujúci hudobný sprievod. (80%)