SeanLSD

Caraxova trilógia, nech už vyzerá akokoľvek odlišne, je stále o tom istom. Okázalá romanca je to jediné, čo ho naozaj zaujíma. Vo svojom najslávnejšom filme si k tomu aspoň vyberá atraktívne kulisy, nesnaží sa zboriť svojim „géniom“ filmovú teóriu a nechávajúc voľný priebeh svojej vizuálnej umanutosti rozpráva prostý príbeh.

Ako poloamatér natočil pekný, nádejný debut plný nápadov a jeho ego sa obludne nafúklo. Tak mi to pripadá. ___ Podobne ako vo svojom prvom filme nadväzuje Carax na celé prúdy tradícií vo francúzskej kinematografií, tentokrát dokonca žánrovej - Lenže na ten žáner, aj to, čo by ho malo tvoriť, sa hneď zvysoka vyserie... - Presvedčený o tom, že všetci budú bez seba nadšením nad tou „umeleckou“ dekonštrukciou a kvíliaci vzrušením nad jeho opájaním sa vyprázdnenou, posadnutou romantikou. Lebo vášeň, ktorej dal nejaký chorý vizuál, vážení! Romantické veci sú tu podané nekonečne nudne, „žánrové“ prvky okolo "príbehu" otrasne, všetky tie odkazy na film minulosti sú nasilu a len tak, halabala. Keby som nebol na smrť otrávený, bolo by to iba trápne. A nevidieť jeho debut, už by som si brúsil jazyk na tirádu o tom, ako je vidno, že autor nikdy film neštudoval a sebastredne si myslí, aký je geniálny, keď robí všetko inak... ___ Jediné jeho šťastie je Denis Lavant, ktorý tým niekoľkým krásnym a úplne náhodným nápadom dodal auru nezabudnuteľnej momentky. Vo vizuálne-pohybových jednotlivostiach je fascinujúci, ale keď začne rozprávať tie nekonečné Caraxove monológy imitujúce hĺbku, je to neznesiteľné. To sú také žvásty, čo môžu naozaj zaujímať len dvoch milencov v intimite alebo do času vysekaných momentov uhranutia kúzlom iného človeka… Nie že by som to osobne nepoznal a nemiloval, ale pozerať sa na to u druhých je utrpenie. Stred filmu tvoriaci nekonečné dávanie si dobrej noci som takmer neprežil, dalo to dobrú noc aj mne a pokračovať som dokázal až ďalší deň... a ani som nemusel.

„Nikdy som sa nesnažil uskutočniť svoje najlepšie sny. Iba ich znovu snívať.“ _ Náhodnosť lásky pod náhlymi vzdutiami mladej vášne. Keď jedna zmizne, smútok a bolesť môžu pretrvávať, ale okamžite je tu priestor pre druhú. Prázdnotu treba zaplniť a túžba ťa ženie bezodkladne hľadať ďalej, hľadať uspokojenie, zmysel, ideál...___ Odohráva sa posledný májový týždeň 1983... Tento komentár píšem presne 40 rokov nato v Paríži na brehu Seiny, kedy už sám nič podobné neprežívam. Ale podivným aj samozrejmým riadením osudu prežívajú iní okolo mňa – a ja som zase raz len pozorovateľ, a opäť nie režisér… ___ Podľa mňa je to parádne rozohraný debut, s úžasnými nápadmi, prvá polovica naozaj ukazuje výnimočný filmársky talent poučený dlhou francúzskou tradíciou, ale potom to mladý Carax neudrží, skĺzne do presvedčenia o vlastnej genialite, do užvanenosti a statiky, stratí tempo a napokon ide veľkolepo do stratena, strašne nasilu artovo a zbytočne. 20+dačo mladík to tak asi cítil, chápem ho. ___ Hoci Leos Carax nikdy film neštudoval, jeho debut pôsobí presne naopak - ako nejaká ambiciózna práca študenta filmovej vedy zamilovaného do francúzskej novej vlny...