ancientone

Hovorenie o Tarantinovi po tarantinovsky? - Ale prosím vás...Len Pokus o hranie sa na Tarantina. Dlhá šnúra kecov o postmodernistickom bôžikovi, prinášajúca iba staré známe fakty o kope odkazov a intertextualít v jeho filmoch. Je zábavné o tom kecať len tak v súkromí, presným opakom je spraviť z toho podklad pre film, aj keď len krátkometrážny. .........Postavy, presnejšie definované monológ postavy, skúšajúci byť tarantinovský. Prostredie je blízke tarantinovskému. Celý duch snímky sa snaží dosiahnuť na úroveň autora, okolo ktorého tvorby sa to tu celé točí a nevie zastať. Nakoniec to znie smiešne, ako nepodarená detská hra a nepotrebná sumarizácia starého známeho, s vloženými sprievodom prehrávania konkrétnych scén, ktorou si chce niekto dokázať, že "vie nakrútiť film podobne, ako Tarantino." .........Najvačší problém snímky: režisér si nevie určiť dávnu únosnosti, namiesto toho sa púšťa do siahodlhej "výpravnej fanúškovskej ukecanosti" do sveta filmu, pritom pláva vo vzduchoprázdne, zároveň akoby krčil čelo a sunul dopredu bradu - tváril sa ako "magor z videopožičovne". Zoberte si kameru, sadnite si do krčmy s kamarátom "filmovým maníkom" (alebo sa vie aspoň tváriť ako on), dajte mu papier so na oko spontánnymi kecami a spravíte to isté. Možno aj zábavnejšie. Tarantino's Mind je ukážka šablónovitej nenápaditosti ........ To je všetko, nechcem skončiť ako herec v ďalšom diely tohoto "edukačného a zábavného výtvoru.

Sprej na vlasy s celkom širokým dostrekom. Od povrchnosti mládeže, cez davové psychózy až po xenofóbny postoj Američanov k černochom sa vyžíva v paródovaní spoločenskej, najmä tínedžerskej obmedzenosti, povrchnosti, módy alebo potreby „mať idol“ vo veľkom natupírovanom a vyumelkovanom štýle. ......... Waters ide z extrému do extrému, no nie sú to extrémy tak brutalistické, ako napríklad v jeho tvorcovskej vlajkovej lodi PINK FLAMINGOS. HAIRSPRAY si pobral dávku mierumilovej uštipačnosti, neatakuje diváka šialenými dávkami strešteného hnusu, len ho podpichuje doťahovaním situácií do obsahom aj štýlom prejedených, absurdných sfér vo všetkých rovinách a tryskaním „bablgamového“ ľúbezného gýču. ......... HAIRSPRAY je kolekciou prehnaných obrazov, pretekajúcich lakom, bohatým hudobným podfarbením, natupírovanosťou, karikovanou mládežou a obmedzenými spoločenskými postojmi bežných Američanov. Veľká uštipačná celebrácia - bujará, hýrivá, prepchatá s množstvom pozlátka s účelom výsmechu. Škoda, že obrazom „osloví“ viac než naráciou samotnou. V početných tanečných častiach ide filmu čisto o obraz, o mastnú prezentáciu štýlu, čo vedie diváka k miernej otupenosti, otráveniu stálym umelým na-nana, ktoré tým pádom prestáva znieť intenzívnym humorom, kauzálne stráca na sile – stáva sa nadbytočným. Opakovaný prísun tanečných scén síce nie je úplne na zahodenie, vytvára obraz prázdnoty a obmedzenosti ducha mládeže, avšak stáva sa pritom sám prázdnym, ku koncu otravným. ......... Spôsob dávkovania nad mieru je samozrejme očakávaný „watersovksý“ postup, akurát v tomto konkrétnom prípade sa nevyhne tendencii k miernemu „lezeniu na nervy“, nakoľko pasáže dostávajú bezobsažný charakter, dookola premieľajú len vyčačkaný povrch bez výraznejšieho prístupu k veci, ktorý by zaručoval stálu dávku chytľavej zvrátenosti úzko spojenej s estetikou hnusu. Tá tu nadobúda celkom zmravnenú cukrárenskú podobu. ......... Je to dobré, drží si to základnú úroveň značky „J. Waters“, ako paródia mládeže a jej symptómov (a samozrejme tiež ako paródia všetkých Pomád a Horúčok sobotnajších nocí) to funguje, no chýbajú tomu výraznejšie scenáristické výrony, posúvajúce dielo vyššie . Ukážkou toho budiž samotná postava kultovej (resp. kultového) Divine, ktorej rola tento krát príťažlivo neodpudzuje, ale len úsmevne baví, čo vystihuje charakter snímky. ......... K téme remaku len veľmi stručne – nechápem, aký má zmysel recyklovať túto snímku a posúvať ju v „inovovanej“ forme novej vrstve divákov už len kvôli konzekventnej neprítomnosti archetypálnych esencií režisérovho rukopisu, akou je napríklad Divine (aj keď Watersov idol ostáva v backgrounde za vysmiatím primárneho „teen idolu“.). ......... Ostáva len skonštatovať, že Waters viac zahviezdil v roli „negrofóbneho“ psychiatra s fantasmagorickými pomôckami a vyšinutými replikami, než filmom samotným. HAIRSPRAY je dobrý, no v širšom kontexte autorovej staršej tvorby pôsobí stlmene.

Rigorózna všehochuť. UNDERGROUND je niť kusturicovského príbehu prepletená pomedzi autentické historické udalosti krajiny, ktorá najviac vyskakuje a prekvitá v častiach, kde historické udalosti hrajú akýsi background pre veľkú príbehovú hru, ponúkajúcu široké spektrum nálad a znení. Naopak, film sa zadrháva v častiach s dôrazom na historické udalosti, vytiahnuté do popredia, obzvlášť autentické zábery udalostí (nacisti v Srbsku, Titova smrť) znejú v súvislosti s kusturicovským jazykom trochu nesúrodo, priveľmi kontrastne (tento spôsob zobrazenia sa oveľa viac hodí skôr k autorovi ako je Klimov) taktiež tvoria menšinovú časť filmu. Veľký koncert pojednávajúci o národe a nielen o ňom. .......... Obrovský príbeh prezentovaný bujnými obrazmi sa prevleká občas rezko, občas zasa opozitne, tragicky, cez udalosti štátu, v ktorom sa „stále niečo deje“ – aura filmu je ako symbol aury krajiny, respektíve jej národa. Živelne strieda humor s tragikou, oslavu s masakrom, šťastie so smútkom, všetko podáva bohato, intenzívne a tvorivo s naozajstnou emotívnu silou v objemnom príbehu, v ktorého strede stoja dve mužské postavy predierajúce sa hlavnými životnými esenciami filmu, čiže láskou a vojnou. .......... Najokúzľujúcejšie sú práve chvíle až po okraj naplnené režisérovou náruživosťou – hlučná dychovka, bujaré oslavy a absurdne (čierno)humorné situácie, kde opice lezú do tanku, tancuje sa po stoloch a okolo tankových hlavíc, z vojny sa stáva len stav konzervovaný v pivnici alebo udalosť zinscenovaná pred kamerami (práve túto časť beriem ako rezkú sebairóniu z režisérovej strany). Postavy aj divák sa ľahko nechávajú unášať náladami a túžbami. Ale UNDERGROUND nie je zďaleka len o tom, jeho záber je oveľa širší, má v istom zmysle národniarsky charakter a Kusturicovo zachytenie národa je zaujímavé, originálne a v prvom rade svojské, tunajší rukopis autora je nazameniteľný. Zvláda celú širokú obrovskú škálu v drvivej väčšine s prehľadom. Práve monštruózna rozľahlosť jeho myšlienkového rozletu, početnosť nosných pilierov, je to, čo by som filmu vytkol. ......... Kusturica snímkou komplexne zachytil veľké množstvo tém , s precíznosťou a umom, to áno. Avšak v istom bode začína jeho práca prekypovať, prerastať do rozmerov bezmála obrovských, simultánne aj naďalej technicky perfektných, stáva sa z nej síce bravúrna, no ťažko v celej šírke plne zachytiteľná a stráviteľná masa silného príbehu s kúskami histórie, ktorú by bolo dobré trochu okresať, ukrátiť o časť jej nepretržitého rastu. ......... Spomenuté prerastanie a prekypovanie sa ukazuje obzvlášť v preťaženom závere, kde sa na krátkej časovej ploche stretneme s niečím ako krátkou sumarizáciou všetkého, čo vo filme bolo zobrazené – pevné stmelenie elementov zdanlivo nemohúcich existovať a fungovať takto po kope sa nakoniec mierne, v rovine extenzívnej, vymyká z rúk.

keď to sledujem, je to ako keby som pratal invektívy sám do seba - je to naozaj ojedinele príjemný pocit.

Stačí sa pozrieť na arzenál postáv Hammer Filmu a pripísať si na zoznam aj Rasputina, ktorý v ich filmovom spracovaní bez kdejakých nezrovnalostí korektne zapadá pomedzi vlkodlakov, upírov a inú hororovú háveď z daného obdobia 60-tych rokov. Snímka z dielne Hammer filmu sa pri spracovaní príbehu Rasputina pevne drží svojich konvencií a zvykov, čo sa dá označiť za očakávaný jav, z toho následne vyplýva, že všetky negatíva filmu možno pokladať za maximálne predvídateľné, tým pádom sa im berie aj nárok na podráždenie diváka, alebo vyvolanie väčšieho rozčarovania ......... RASPUTIN – THE MAD MONK vytvára obraz čisto na báze senzácie. Tému a kľúčovú postavu zachytáva veľmi zjednodušene, polopatisticky a nerobí si starosti s drobnokresbou, hlbšou charakteristikou postáv alebo zložitosťou narácie, vystačí si s jednoduchým zachytením postavy Rasputina len ako ďalšej postavičky, vhodnej na postrašenie/pobavenie diváka bez hlbšieho zmyslu, významu alebo oboznámenia. Povrchným zachytením len toho „najdôležitejšieho“, čiže alkoholizmu, záletníctva, liečiteľských schopností a manipulácie s cárskou rodinou pred sebou nemáme portrét, ale len jednoduchý skreslený náčrt na jednoduché pobavenie sa v prvoplánovej rovine. Očakávane sa skresľujúco narába s dávkou mýtizovania a patetickosti – film sa správa ako cirkusová atrakcia. Myslím, že dané body tu spomenuté sa nedajú priveľmi kritizovať, skôr len sumarizovať, nakoľko ich kritika by znela len ako nedostatočné oboznámenie , alebo prvé stretnutie sa s produkciou Hammer Films. ......... Rasputin je len a len snímka obsahujúca ich typický rukopis, jasná polarizácia dobra a zla, démonická hlavná postava jasne v popredí apod., ktorý sa k spracovanej téme nehodí . ......... Táto typická práca (v tomto prípade fušerstvo) sa precízne obaľuje do rutinného HF vizuálu prepchatého rekvizitami, vytvárajúceho slabý nádych historického dojmu. Všetko sú to zas a znova len bežné atribúty HF. Nánosy povrchnej mystickosti a lacnej dramatickosti postupne gradujú v prepálenom závere. Rasputin je len ďalším jednoduchým strašiakom, sníka celkovo je umelým (a povrchovo vyumelkovaným) rozprávaním v insitnom jazyku ako z detskej rozprávkovej knihy. ......... RASPUTIN: THE MAD MONK si môže podať ruku s BONEY M. Ra-ra Rasputin...

...alebo dôvod k legalizácii vraždy

Alexandre Aja svoj talent veľkolepo demonštroval už pri svojom autorskom HAUTE TENSION a razantnom remaku HILLS HAVE EYES, pri Pirani sa tým pádom môže vyskytnúť domnienka, či sa Aja nedostal do pozície veľkej ryby v malom rybníku (nakoľko si berie na paškál primitívne jednoduchú hmotu na spracovanie). ......... Ale kdeže. Aja schytil materiál veľmi prakticky, ohybne, skrátka flexibilne a s preukázaním úprimnej lásky k Spielbergovým JAWS alebo Jacksonovým prvotným gore-úletom. Nenáročný Obsah naprataný do veľmi rozumnej stopáže maximálne zhusťuje na napĺňa technicky umným remeslom, všadeprítomnú prostosť dochucuje dynamickosťou, pôsobivým strihom a živou kamerou obľubujúcou efektné ponory pod vodu, obraz dosahuje vysokú úroveň organickosti. Obsah s dostatkom zdravej sýtosti a skvelej vyváženosti nahrádza originalitu alebo snahu o „niečo viac“. Ide o náhradu vskutku plnohodnotnú. Film rýchlo nadobúda priamočiare rysy skvelej cynickej zábavy bez problémov s konzistentnosťou. Taká spokojná vyvražďovačka. ......... Nečakane šťavnaté splatterové „rošambó“ – bez nadnesenosti. PIRANHA 3D sa môže pýšiť krásnou gradáciou, smeruje priamo a razantne k dychtivo očakávanej transformácii idylického letného teen-gýču do delirických gore-orgií, bez čo i len chvíľkovej straty tempa alebo zbytočných zastávok. Nič viac než precízne predvedený priamy úder overených ingrediencií, v správnej chvíli so správnym apetítom. ......... Správny typ na náruživé letné zabavenie sa, šikovne spracovaný, za horúca naservírovaný, zábavný a riadne exhibicionistický.

„Čo čakáte že nájdete?“ „Na to mám len jedinú odpoveď – to zistím, keď to nájdeme.“......... Takáto banálna „paktovačka“ lacného sci-fi a umelého hororu musí pohnúť úplne každým srdcom alebo žalúdkom. Mimozemšťania odfláknutejší než v Invaders from Mars, cintorín s pomiešanými židovskými a kresťanskými náhrobnými kameňmi nad ktorým sa preháňajú lietajúce taniere a ich posádka oživujúca pozemské mŕtvoly, nesmierne detinské kulisy a úbohé herecké výkony... Ojedinele naivné, nenáročné a prisprosté, pozliepané, lacno povrchné, milé, zlaté a nakoniec rozkošné dielo vypľuté sladkou úpadkovosťou. ........ Opovážlivosť okupuje vo Woodovej „čudohre“ veľmi dôležitý post, pretože TOTO si nedovolí hocikto. Počin, ku ktorému dochádza najskôr následkom nedostatku sebakritickosti a uvedomelosti. Film provokujúci k expresívnym verdiktom a vyhláseniam tak, že v súvislosti s ním nikdy nevyznejú nijak prežrato alebo preexponovane – sám film si ich také priam vyžaduje, nemožno sa k nemu postaviť inak, než nadnesene, hyperbolizovane a hlavne s nadhľadom. ......... Svojrázne deformovaná (ne)estetika filmu ponúka obrazy rovnako ojedinelé, ako aj dementné, nízkorozpočtový triumf praktizovaného (a naozaj fungujúceho) oxymoronu, o ktorom je ťažké povedať, či je viac drzý, smiešny alebo len priblblý. Každopádne, pri aplikovaní každej jednej z troch alternatív, v sebe nachádza dostatok síl na vzmohnutie sa k prvoplánovej „spoločenskej kritike“, čo vyčnieva v celkovom, plytkom, kontexte filmu najviac šialene. ......... Je zaujímavé, že Plan 9 from outer space vzhľadom k svojej častej nezáživnosti vyvolá všelijaké reakcie, okrem pocitu sterilnosti či nudnosti - Je to obdivuhodne braková záležitosť, zakladajúca si na svojej vlastnej nekvalite a triviálnosti, logická medzera doslova prikrášlená toľkými negatívami až sa z nich stáva absurdná, (nie na škodu) povrchná a netaktne pôsobivá zábava ......... Plan 9 from outer space atakuje diváka podobne ako nadšené sledovanie písomného prejavu analfabeta – trápna, otrasná a taktiež (pre časť divákov) riadne humorná príležitosť k anormálnemu zážitku, či rovno pôžitku. Russ Meyer, John Waters, H.G. Lewis a ešte pred nimi stojí meno Ed Wood Jr.

Hľa! Ďalší film, ktorý sa „Stal skoro vo vašom susedstve“. Last Horror Movie je zaujímavý už svojím jednoducho účinným názvom, obsahujúcim dávku sebavedomia a nešetriaci (čiernym) humorom, zároveň taktiež najskôr odkazujúcim na starú snímku z prvej polovice osemdesiatych rokov Last Horror Picture. So slovíčkom „Last“ sa v hororovej oblasti zavŕtanej do témy desu situovaného do bežného sveta bežných ľudí začalo operovať už pri Cravenovom „Poslednom dome naľavo“ (mohutný počet parafráz), ktorý podával výpoveď veľmi autenticky a surovo, takpovediac „bez servítky“ - presne do tejto kategórie, bez nárokov na výraznejší post, spadá aj „Posledný hororový film“.......... Autenticky sa tváriaci pohľad do života vraha, vo forme home videa, pohybujúci sa medzi explicitnými výjavmi násilia rovnako spokojne ako aj medzi jeho myšlienkovými pochodmi, ochotne predanými kamere. Last Horror Movie sa nehanbí za priame čerpanie inšpirácie zo starších snímok bez zábran skúmajúcich svet masových vrahov, napr. Henry: Portrait of serrial Killer, alebo Man Bites Dog (It happened in your neighbuorhood), tiež sa samozrejme dotýka fenoménu „snuffového“ videa, tým pádom sa z veľkej časti zakladá na klišé, ktoré sú mu hlavným inšpiračným zdrojom. Kvalitných klišé, obratne spracovaných – využitých, známych hlavne zo žánrových špičiek. Práca s nimi je dobre premyslená a zručná, nevytvárajú sa preklepy, prehmaty a z nich vyvstávajúce nepodarky, či rovno trápne utknutia sa o vlastné remeslo. Sebestačne sa sunie po tzv. zlatej strednej ceste (v ug pruhu) so zdravou dávkou kontroverznosti a známej provokatívnosti......... Nešetrí sarkazmom rovnako, ako nešetrí čerpaním z belgického Man bites dog. Práve v ňom bola vytvorená schéma rozprávania použitá v Last Horror Movie, štáb zachytávajúci širokospektrálne dni masového vraha, obsahovo obsažnejšie a vizuálne príťažlivejšie, film žije z jeho monológov, postrehov a úvah takisto (a niekedy dôležitejšie), ako z "voľnočasovej činnosti" – vrah je spontánnou cestou objektívne analyzovaný, necenzurovane predstavovaný sám sebou v celom rozsahu. Zhrnuté jednou vetou: Last Horror movie je možné brať ako polotovarový Man bites Dog zo spodnejšej časti regálu.......... Nie úplne podarený, ale vcelku úspešný pokus o paradokumentárny surový hnus, navyše veľmi sympatický – nemá vehementnú potrebu tváriť sa originálne alebo výrazne, jedná sa skôr o úctivý prídavok do beztak preplneného žánru, ktorý má potenciál nesklamať. Na pohnútky vyvolávania nejakej výnimočnej reakcie (či už sklamania, alebo nadšenia) sa nezmáha, netvári sa prehnane vážne a nafučane, v čom mu vitálne dopomáhajú humorné narážky, okrem iného smerované aj na samého seba.

Zajace. Úchvatná demonštrácia obsažnosti ticha. Sériou monotónnych výstupov nasnímaných z jediného a meneného miesta sa dostávame do pozície voyerov sledujúcich stojatý život rodiny s ľudskými telami a zajačími hlavami, obývajúcej strohý a neosobne zariadený byt, chladne unifikovanú miestnosť bez identity.......... Snímka pomaly a ticho prestupuje do viacerých obsahových a interpretačných rovín, pôsobí ako mystická satira na populárne sitcomy a zároveň sugestívne evokuje prázdnotu bežného (rodinného) života, vyobrazeného s dávkou depresívnej absurdnosti, odosobnenosti, snovo naboptnanej odcudzenosti......... Atmosféra filmu je priam kafkovská, vynára sa spomienka na Lynchov citát z obdobia debutovej snímky ERASERHEAD: „Jediný človek, ktorého by som bral ako brata, je Franz Kafka." Lynch nie že by zaujímavo balansoval na hrane absurdna a reality, on oba (proti)póly organicky spája, vytvára konzistentnú homogénnu zmes, surreálny svet parafrázujúci a simultánne zaklínajúci ten náš.......... Použité výrazové prostriedky sú introvertné, uzavreté v sebe, do seba. Dlhé statické zábery, riedky strih a jedna jediná pozícia kamery, uťahaný hudobný sprievod so sitcomovým, disonantne nasamplovaným smiechom plaziacmi sa pod pomalou, až statickou naráciou, nesúvislá niť riedkych dialógov a replík postáv poväčšinou temne nonsensového charakteru vytvára silne cyklicky tiesnivé miniuniverzum jednej izby ,akoby zvláštne povedomej miestnosti, klaustrofobickej mory, ktorú síce sledujeme z vzdialenosti, no napriek prvotnej odmeranosti sa nevyhneme jej senzibilnému pôsobeniu, presahujúcemu do hypnotických rovín.