Anderton

Je veľmi dôležité, či jeden alkoholik a jeden Santa Claus prišli na námestie pred alebo po 12:08 22.12 roku pána 1989, ale v Rumunsku je úplne jedno, či sa píše rok 1989, alebo 2005. Vyzerá to tam totiž úplne rovnako. Ľudia sú stále rovnakí, stále si závidia nos medzi očami, stále nemajú peniaze a stále ich dokáže jednou vetou najlepšie zhodnotiť jeden šmelinársky prisťahovalec z ďalekého východu. Svojou výpoveďou veľmi hodnotný film, ktorý však popri ďalšej rumunskej novovlnovej konkurencii, ktorú sme mali možnosť u nás vzhliadnuť, pôsobí dosť nízkorozpočtovo a scenáristicky chudobnejšie. Takže moje hodnotenie sa odvíja od hodnotenia Pána Lazaresca a Mesiacov a týždňov, tie sú po všetkých stránkach o jeden a pol triedy vyššie. Ak by som ich nevidel a musel porovnávať s našou (a českou) produkciou, ktorá sa v tomto smere (resp. riešením syndrómu minulosti a otázok spoločnosti všeobecne) uberá komerčnejším smerom, tak by to bolo za čisté štyri.

Bohužiaľ nemám prečítanú bibliu a o kresťanských dogmách viem to, čo zhruba všetci kresťanskí laici a ateisti. Takže som sa nemohol príliš baviť, ani intelektuálne rozplývať nad narážkami, respektíve parafrázami z knihy kníh, napriek tomu mi Mliečna dráha rýchlo ubiehala. Dôvodom je jej epizodická štruktúra, ktorá je navyše vystavaná šikovne tak, že sa v nej prelínajú časové pásma. Bunuel pobaví svojským humorom, prekvapivo sa oňho najviac zaslúži samotný syn Boží. Mliečna dráha je film, v ktorom sa non stop filozofuje, chcete si ho zastaviť, porozmýšlať o tom,čo ste práve počuli a videli, lenže už sa musíte sústrediť na ďalší dialóg a nové myšlienky. A to by ste mali byť vo veci doma. Ja som sa tak mohol vyžívať viac v odhaľovaní detailov, ktoré odkazovali skôr na veci povedané vo filme, ako napríklad prevtelenie diabla do vlka a neskôr návšteva pohostinstva u Vlka. Pokiaľ Buňuel predkladá svoju kritiku náboženskej dogmatiky a pokrytectva v klasickom príbehu, sedí mi to viac, ako keď ide priamo na vec, ako v tomto prípade. No a Mliečna dráha je len tak mimochodom naša galaxia, ktorá je plná hviezd a vákua, nebesá treba hľadať niekde úplne inde.

Kinsey je taká čistodušovská životopisná dráma s vysokými ambíciami, ktorá pohľadí po duši, poteší kvalitnými hereckými výkonmi, množstvom známych tvárí vo vedľajších úlohách a v tomto prípade otvorenosťou, akou pristupuje k téme. To je spôsobené tým, ako k sexu pristupoval sám Kinsey a treba poznamenať, že mu z tej vedeckosti už začalo trochu hrabať. Film sa neprekvapivo vyhýba ťažším obdobiam života Kinseyho, o ktorých síce nič neviem, ale asi nemal v živote na ružiach ustlané. Manželstvo si asi tiež prešlo zopár vážnejšími krízami, o ktorých sa ale nič špeciálne nedozvieme. Takže po formálnej stránke je film stále krotký a to aj napriek tomu, s akou otvorenosťou sa tu hovorí o sexe a aj napriek tým zopár zobrazeným diapozitívom na Kinseyho prednáške:). Ja som stále v jeho škále jedna až šesť na jedničke a dúfam, že to tak aj zostane.

Pre mňa platí to isté, čo v prípade Prvého kontaktu. Filmový Star Trek až do súčasného reštartu sa verne držal svojej televíznosti, čím asi vyhovoval svojim skalným fanúšikom, lenže mne to celé na veľké kino pripadá trochu málo. Hovorím o vizuálnej stránke a hereckých výkonoch, pretože čo sa týka scenárov, tam si dali tvorcovia záležať. Scenáre sú podľa mňa na vyššej úrovni, ako ich spracovania. Chápem, že je to otázka vkusu, ale tento film myslím oproti iným kino scifíčkam predminulej dekády už výrazne zostarol. Ale zase sú tu velitelia Enterprise v osídliach lásky a hormónov, stačí trochu poškrabať po vlasoch (toho, ktorý ich ešte má) za ušami a hneď začne robiť vŕŕŕŕ:). Je zaujímavé, že film s "dedkami" na palube pôsobí tak infantilne, zatiaľ čo Ďžejdžejove reštarty s "mláďatami" o niečo dospelejšie. Toto už bolo prvé memento pre tvorcov, že sa treba vydať v budúcnosti pre "next generation" úplne iným smerom. Bez Next generation.

Vlastne typická buddy movie, lenže bez kriminálnej zápletky a akčných scén. Jeden úplne odlišný ako ten druhý, zato ten druhý ešte horší, ako ten prvý. Mne pripadali herecké výkony oboch hviezd absolútne vyrovnané, Martin nikdy nebude šik elegán, ale Caine zase nikdy nezahrá Ruprechta tak, ako Martin. A možno príde ešte niekto tretí a chytrejší. Komédia, odohrávajúca sa v príjemnej dovolenkovej destinácii, ako napríklad Chyťte zlodeja od Hitcha a na koniec doplnená o dvojitý šokujúci a zároveň vtipný a logický záver. Niektoré scény by mohli patriť medzi klenoty komediálneho žánru, ako napríklad chôdza k posteli, alebo večere s bratom a nastávajúcimi, ak by samozrejme naše televízie vedeli o existencii tejto komédie. Takže sorry za reklamu, ale vivat MGM. V jeden deň toto a Večierok so Sellersom, naše dve slovenské komerčné stanice, kde sú reklamy občas prerušené (pod)priemerným filmom, sa môžu strčiť.

Jeden z najlepších a najúprimnejších predstaviteľov amerického realizmu, aký bol kedy natočený. To som si uvedomoval hlavne v druhej polovici filmu, pretože tá prvá nie je až tak silná a iba pripravuje pôdu pre to, čo sa odohrá neskôr a robí to dokonale. Aký je film úžasný a realistický, si uvedomí divák až v samom závere, keď zostane mnoho otázok nezodpovedaných a namiesto sĺz, dojímavých preslovov a patetickej hudby nás dojme zopár pohľadov jedného z najlepších hercov (najlepšieho?) posledných 30tich rokov a jedného zmareného silného talentu. Ako kontrast ku vzťahu otca k synovi, ktorý nechce, aby jeho chyby opakoval, je tu vzťah matky k dcére, ktorá si naopak svoje chyby neuvedomuje a reálne hrozí, že jej dcéra skončí v jej šľapajách. Toto je neprikrášlený život a je pre mňa záhadou, prečo film zapadol a prečo sa jeho aktérom od scenáristu, cez režiséra až po hercov nelesknú v obývačke (na WC) Oscary. Ďalekohľad ako symbol svetlejšej budúcnosti, siluety sveta mrakodrapov za zátokou (neprekonateľnou prekážkou) ako nedosiahnuteľný cieľ americkej spodiny. A ten záver, čo bude ďalej? S oboma deťmi?

Gatlifovi musím jedno nechať, totiž že aj napriek tomu, že jeho film má minimum deja, tak ma vôbec nenudil. Má zhruba toľko deja, čo Scorseseho a Jacksonov štvrťhodinový Bad, ktorý ma ale dosť nudil. Swing utečie ako voda a to sa jedná o hodinu a pol trvajúci videoklip ku viacerým cigánskym pesničkám. Zo začiatku sa zdá, že film bude dejotvorný, časom ale preváži hudba a nakoniec si Gatlif spomenie, že film treba aj ukončiť a kto dával pozor tak vie, ako skončí. Jedná sa o príjemnú pocitovku a vzdanie holdu ako komunite, tak jej hudbe, takže to vôbec neprekáža. Naša rómska komunita by takú osobnosť, akou Gatlif je, potrebovala ako soľ. Vlastne celá naša spoločnosť, pre ktorú by predstavovala akýsi spájajúci kultúrny most.

"Každá párty má svojho cvoka"......"Vaša žena spadla do bazénu"-"Zachráňte šperky".....a tak ďalej v podobnom štýle od začiatku do konca v sviežej komédii Blakea Edwardsa, ktorá pripomenie ten niekoľko minútový preplnený večierok z Raňajok u Tiffanyho. Lenže ten dopadol v poriadku, pretože naňho nebol pozvaný Peter Sellers ani žiadna pre neho na telo napísaná postava. Bakshi je popri Ghándim a Apúovi najlepší filmový, respektíve televízny Ind, akého sme mali kedy možnosť spatriť na tv obrazovke, takže jeho eskapády by si nemali nechať utiecť nielen Sellersovi priaznivci, ale aj fanúšikovia takého Funesa a bláznivých komédií všeobecne. Mne Večierok evokoval skôr európsku komediálnu školu, poprípade staré komédie bratov Marxovcov. Občas je to trochu na hrane, ale je to už staré a dnes tomu ťažko môže konkurovať nejaká"telesná" rádoby komédia. Božechráň, aby vznikol remake.

Jedna z VHS klasík môjho detstva.

Gádžo Duris prichádza pre potreby scenára na nejakú doby do rómskej osady, čo je pre gádža zo Slovenska absolútne nepredstaviteľná záležitosť, aby tu strávil najkrajšie chvíle svojho života. To je jasné z prvých minút filmu. Z nich je jasné po prvom zábere na peknú rómku, kam sa bude scenár uberať a že film nebude nijako zvlášť dejotvorný. Popravde ten nerieši skoro vôbec nič, rómovia spievajú, bavia sa, občas niekoho oplačú, jedná sa totiž o Gatlifovu oslavu života tejto komunity. Problémy typu chudoba, nedostatok jedla, zima (niekde chýbajú okná a vonku je sneh) a podobne sa neriešia. Lenže v záverečných minútach sa naraz spamätá a drasticky zmení žáner, pretože bez rasizmu to proste v takýchto typoch filmu nejde a zrazu tu máme revenge drámu. Vzhľadom k pohodovej atmosfére filmu mi to pripadalo dosť pritiahnuté za vlasy. Ešte na margo porovnania s Kusturicom, ten rád inscenuje nereálne komické sekvencie pre diváka, aby ho rozosmial, čo Gatlif rozhodne v úmysle nemal, jemu išlo o niečo úplne iné. Záverečná scéna sa mimoriadne vydarila. 70%.