GTS_PUNK

"You know, it's funny. You come to someplace new and everything looks just the same." Nezávislé snímky režiséra Jima Jarmuscha sa vyznačujú predovšetkým zameraním na človeka a jeho často nejasnú cestu životom. Takisto je to aj v prípade tohto filmu z roku 1984, ktorého príbeh si všíma mladú Evu (Eszter Balint). Tá zo socialistického Maďarska dorazila do New Yorku za svojím bratrancom Bélom "Williem" Molnárom (John Lurie). Eva v meste však nemá čo robiť a onedlho odchádza za svojou tetou (Cecillia Stark) do Clevelandu. Jarmuschova snímka, ktorú z veľkej časti možno považovať za road movie, je v porovnaní s viacerými jeho inými dielami iba slabým odvarom inak relatívne kvalitne a zaujímavo napísaných príbehov. Čiernobiely počin sa vyznačuje malým počtom prevažne statických záberov, ktoré vypĺňajú do veľkej miery prázdne dialógy postáv. Hoci je čitateľné, že Jarmusch sa snaží pracovať s témou osobného odcudzenia v čase a priestore, forma, ktorou to robí, nepôsobí zvlášť atraktívne, ba dokonca možno tvrdiť, že miestami diváka priam nebaví. Pútavé myšlienky a pohľady na život a na svet, ktoré vyslovujú postavy v iných autorových filmoch, v tomto diele prakticky absentujú. A to sa následne odzrkadľuje na príbehu a jeho nízkej kvalite. Stranger Than Paradise v sebe nesie myšlienku, ale ani zďaleka ju nepodáva tým najlepším možným spôsobom. Pomalosť v kinematografii síce môže fungovať, ale nevýraznosť bude vždy na škodu. A tento počin Jima Jarmuscha je ako pomalý, tak nevýrazný. K tým lepším aspektom diela potom patria rola maďarskej tety v podaní Cecillie Stark a záverečný príbehový zvrat. Celkovú kvalitu však zlepšujú len minimálne.

Školy, v ktorých by ste spočítali žiakov na prstoch jednej ruky, a školy, kde počet učiteľov prevyšuje počet žiakov, nie sú na starnúcom a vymierajúcom japonskom vidieku ničím neobvyklým. Do jednej takej školy privádza diváka aj režiséra Nobuhiro Yamashita vo filme, ktorý v roku 2007 vznikol na základe manga predlohy autorky Fusako Kuramochi. Príbeh, začínajúci príchodom nového žiaka - Hiromiho Osawu (Masaki Okada) z Tokia, sleduje dva roky v živote Soyo Migity (Kaho) pred nástupom na strednú školu. Vo filmovom podaní žánru slice of life režisér Yamashita takmer dokonale prepája esenciu dospievania s atmosférou malej dediny, kde každý pozná každého, vďaka čomu vytvára nielen príjemnú, ale predovšetkým kvalitnú drámu. Dvojhodinové dielo sa vyznačuje viacerými prvkami, ktoré sa spolu na tejto kvalite podpisujú. Základom je, samozrejme, príbeh ako taký, ktorý sa zameriava na žiakov školy (primárne potom na Soyo a Hiromiho), ale tiež ich rodičov, učiteľov a obyvateľov dediny so všetkými ich radosťami a starosťami. Vnútri uprostred príbehu stojacej Soyo sa bijú zmiešané pocity dospievajúceho dievčaťa, čo sa odzrkadľuje aj na tom, ako vníma a chápe malý veľký svet okolo seba. Postava Soyo, vynikajúco zahraná mladou Kaho, patrí spolu s ostatnými protagonistami k "hybnej sile" celého filmu. Obyčajný život, hoci zvykne byť v kinematografii často klišé, je  v tomto prípade režisérom Yamashitom zachytený veľmi dobre, vďaka čomu sa divák cíti ako neviditeľný účastník a pozorovateľ každej scény. Táto obyčajnosť, nepotrebujúca k tomu, aby fungovala, nič navyše, je o to viac citeľnejšia aj vďaka prístupu k dejovému rozprávaniu. Nobuhiro Yamashita v snímke stavia pokoj a pomalosť, čo v spojitosti s dominantnou rurálnou výpravou vytvára špecifický kolorit a príjemnú atmosféru. Tennen kokekkô je dôkazom toho, že jednoduchosť môže byť tým najlepším možným riešením. Nobuhiro Yamashita nič zbytočne nekomplikuje. Vychádza z mangy a pomalým tempom, sťa by divák otáčal jednotlivé stránky knihy, rozpovedá príbeh o dievčati z malej školy v malej dedine, ktorý svojou atmosférou navodzuje melancholické, ale zároveň hrejivé pocity. Poeticky obyčajné. Vďaka za to.

Komunizmus patrí k tomu najväčšiemu moru, aký kedy postihol Česko a Slovensko. Dôsledky februárového prevratu v roku 1948 v malej českej dedine sleduje snímka režiséra Vojtěcha Jasného, ktorá v časoch normalizácie smerovala do trezoru. Príbehovo na malej ploche jednej obce dielo šikovne zachytáva dobové zmeny, znárodňovanie hospodárstva, prezliekanie kabátov a oportunizmus obyčajných ľudí, ktorí sa cítia ako páni sveta iba preto, že sú členmi strany. Jasného film ukazuje, čo s človekom robia falošné ideály, ale tiež, že sa vždy nájdu takí, ktorí im dokážu vzdorovať. Viaceré zaujímavo napísané postavy aj námet sú preto jednoznačne plusmi tejto snímky. Avšak dielo ako celok sa, najmä v rovine príbehu, vyznačuje aj viacerými slabými miestami. Najväčšmi dopláca na pomalosť a do značnej miery aj nevýraznosť. Obsahovo prakticky prázdne pasáže vypĺňajú väčšinu filmu, pričom sa medzi nimi sem-tam objaví niektorá zo zaujímavejších scén. V takmer dvojhodinovom diele je ich však asi ako šafranu, pričom stavať vyložene iba na myšlienky či postavy v tomto prípade nemožno. Všichni dobří rodáci sú dôležitou snímkou z hľadiska zachytenia historických udalostí. Z filmového hľadiska sú však nanajvýš kvalitatívne priemerným dielom, keďže predovšetkým príbehovo nedokážu do veľkej miery zaujať, pričom v ďalších rovinách takisto príliš nevynikajú.

Byť človekom nie je ľahké. A na túto neľahkosť bytia sa vo filme z roku 2000 zameriava aj švédsky režisér Roy Andersson. Snímka, ktorá je do značnej miery čiernou komédiou, si všíma zdanlivo obyčajných ľudí v boji s každodennými nástrahami osudu a nepredvídateľnosťou života. Obyčajné situácie film štylizuje do špecificky ladených scén, vďaka čomu sa ako celok vyznačuje jedinečným vizuálom, ktorý navyše zvýrazňuje dominantná statická kamera. Vizuálna stránka je výrazná ako v prípade výpravy, tak aj hercov, vystupujúcich s bielym líčením. Vizuál navyše zvýrazňuje celkovú depresívne ladenú atmosféru, nesúcu sa naprieč príbehom Anderssonovho filmu. Bohužiaľ, príbeh je zároveň najväčším kameňom úrazu celého diela. Napriek tomu, že začína viac-menej solídne s tým, že aj neskôr ponúka viaceré skvelé scény (kúzelnícke predstavenie alebo storočný generál), postupne sa pretvára do podoby, v ktorej Andersson skôr stavia na snahu byť čo možno najviac obskúrny, ale upúšťa od humoru. A to filmu nakoniec najväčšmi škodí. Až do konca sa síce zameriava na človeka a jeho trápenie v rôznych podobách, ale robí to spôsobom, pri ktorom sa najviac zo všetkých trápi divák. Sånger från andra våningen ukazuje, že má potenciál byť skvelou čiernou komédiou, ale dobrovoľne sa ho postupne vzdáva. Dielo režiséra Roya Anderssona je tak v konečnom dôsledku diváckym sklamaním. Kríza ľudskej existencie v humornom podaní sa tu postupne mení na krízu ľudskej existencie v nevtipných a vyčerpávajúcich obrazoch, ktorú ešte ako-tak kvalitatívne zachraňuje depresívne sivastá vizuálna štylizácia.

Snímka režisérky Fen-fen Cheng z roku 2009 nepotrebuje veľa hovoreného slova, aby povedala, čo chce. Odľahčený romantický príbeh sleduje Tian-kua (Eddie Peng), ktorý sa pri rozvážaní jedla zoznámi so zdanlivo hluchonemou Yang Yang (Ivy Chen). Dvojica komunikuje výhradne znakovou rečou a spoločne prekonáva úskalia pri postupnom budovaní ich vzťahu. Zlom nastane až vo chvíli, keď Tian-kuo predstaví Yang Yang svojim rodičom (Mei-Shiu Lin a Pei-An Lo). Dielo taiwanskej produkcie pravdepodobne vzniklo ako súčasť propagácie letných deaflympijských hier, ktoré krajina v rovnakom roku hostila. Svojím spracovaním sa mnohým podobá na európske či americké filmy, pričom romantiku prepája s humorom, "dochucujúc" celok štipkou ľahkej drámy. Dielo režisérky Cheng z príbehového hľadiska nijak zvlášť nevyniká, ale ponúka príjemnú a pozerateľnú odľahčenú romantiku s dvojicou príjemných hlavných protagonistov. Zároveň prakticky vôbec neotáľa s akýmkoľvek postupným prepracovávaním sa k budovaniu podstaty príbehu, ale rozpovedá ju hneď od začiatku, čo môže pôsobiť mätúco, keďže divák nevie, ako sa Tian-kuo vlastne naučil znakovú reč, aby mohol s Yang Yang komunikovať. Výrazným je v snímke aj uhol s Yang Yang s jej staršou sestrou Peng (Michelle Chen), ktorý zobrazuje ich sesterský vzťah. Dialóg medzi nimi v znakovej reči je pravdepodobne najsilnejšou scénou celej snímky. Ting Shuo je filmom, ktorého najvýraznejším prvkom je jeho námet. Realizácia vo výsledku prináša jednoduchú a v mnohom možno až stereotypnú romantiku. Tá je však v konečnom dôsledku pozerateľnou záležitosťou, a to predovšetkým vďaka dobrej chémii medzi dvojicou hlavných protagonistov. Príjemným je dielo aj z hudobného hľadiska.

Studená vojna v druhej polovici dvadsiateho storočia zásadným spôsobom ovplyvnila aj mnohé filmy na oboch stranách sveta. Jedným z takýchto filmov je aj snímka režiséra Johna Badhama z roku 1983, v ktorej sa stredoškolák David (Matthew Broderick) nevedomky dostane ku kontrole nad jadrovým arzenálom Spojených štátov amerických. Nápaditý film síce stavia na tematike studenej vojny, ale vidieť, že mnohými prvkami ide skôr o odľahčenejšie dielo, ktoré sa z obsahového hľadiska zameriava na širšie spektrum náležitostí. Príbehovo je viacerými prvkami v podstate nelogické až absurdné (napríklad scénou s Davidovým útekom), ale je pochopiteľné, že pre vytvorenie žiadanej atmosféry ich tvorcovia do filmu umiestnili. A dá sa povedať, že úspešne, aj keď, pravda, z celkového hľadiska snímka nepredstavuje lepší než priemerný počin. Ale dajú sa v rámci nej nájsť viaceré skutočnosti, ktoré stoja za povšimnutie. Zaradiť k nim možno upozorňovanie na hrozbu globálneho jadrového konfliktu, čo je vzhľadom na rok vydania filmu pochopiteľné, aj zobrazenie umelej inteligencie a nebezpečenstiev s ňou spojených. Na rok 1983 je zobrazená veľmi dobre, rovnako ako aj iné technické a počítačové prvky, ktoré sa v Badhamovom film vyskytujú. Z hereckého hľadiska je najvýraznejším protagonistom mladý Matthew Broderick, ktorému skvele sekunduje krásna Ally Sheedy. WarGames boli svojím námetom aktuálne v roku 1983 a s prudkým rozvojom umelej inteligencie naďalej aktuálne zostávajú. Príbehovo ide o priemerný počin, ale témou aj spracovaním schopný dostatočne zaujať.

Mark Lewis (Karlheinz Böhm) je nenápadným zamestnancom filmového štúdia, ktorý však ukrýva desivé tajomstvo. Je takisto vrahom žien, v ktorých vyvoláva strach a zaznamenáva ho na kameru. Snímka režiséra Michaela Powella z roku 1960 sa prístupom k téme a spracovaním vymyká rámcom dobovej kinematografie. Predstaviť takéto dielo na začiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia muselo byť istým spôsobom priekopníckym počinom, keďže sú v ňom bez prakticky akýchkoľvek okolkov zobrazené vraždy, nahota a hovorí sa v ňom o duševných poruchách. Na jednej strane je tak Powellova snímka zaujímavou sondou nielen s dôrazom na postavu Marka Lewisa, ale všeobecne na strach a traumy z minulosti, ktoré si so sebou človek v živote nesie. Na druhej strane však príbehu, ktorý stavia na bez pochýb kvalitnom námete, chýba neraz potrebná dynamika (dej často stagnuje a film je plný "vaty"), výraznejšie napätie či momenty prekvapenia. Divák prakticky od začiatku vie, o čo v snímke ide, čaká iba na vysvetlenie "prečo" a vyvrcholenie. A aj tie sú nakoniec pomerne nevýrazné. Herecky okrem dominantného Karlheinza Böhma v hlavnej úlohe zaujmú tiež Anna Massey ako susedka Helen a mimoriadne zvodná Pamela Green v role glamour modelky Milly. Peeping Tom je filmom, ktorému nechýba nápad a na dobu svojho vydania ani podstatná dávka "shock value". Zároveň je však filmom, ktorý by mohol byť ešte lepším, ak by bol dynamickejší a lepšie pracoval s napätím a prekvapením. Bolo by zaujímavé vidieť, ako by práve v prípade tohto diela vyzeral jeho remake.

Filmov s tematikou coming of age boli a budú natočené kvantá. Príbehy týchto filmov si väčšinou všímajú postavy, ktoré na prvý pohľad pôsobia nenápadne, ale v skutočnosti sa vyznačujú svojskými až bizarnými charaktermi. Tak je to aj v prípade diela režiséra Richarda Ayoadeho z roku 2010, ktoré sa odohráva vo Walese osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, sledujúc stredoškoláka Olivera Tatea (Craig Roberts). Ten sa snaží zblížiť so spolužiačkou Jordanou (Yasmin Paige) a sleduje krízu manželstva svojich rodičov (Noah Taylor a Sally Hawkins). Film tak primárne kladie dôraz na patálie spojené s dospievaním, pričom postava Olivera Tatea je rozprávačom celého príbehu. Ten ako taký síce predstavuje originálny počin, ale vo svojom vnútri sa pridŕža typických šablón podobných filmov, keď pracuje možno až so stereotypne pôsobiacimi témami. Napriek tomu je Ayoadeho snímka schopná diváka viacerými scénami pobaviť, čo odzrkadľuje obstojne napísaný scenár a postavy. Filmoví protagonisti sú rôznorodými figúrkami, pri ktorých sa režisér do veľkej miery snaží zachytiť najmä ich prežívanie - ako vnútorné, tak to, ktoré dávajú najavo okoliu. Vďaka tomu sú v diele výrazné aj dramatické prvky, ktoré vyvažujú komediálnu stránku. Tým však jednoznačne najlepším, čo snímka ponúka, je soundtrack v podaní Alexa Turnera. Indie folkové skladby nielenže skvele znejú, ale zároveň skvele podfarbujú atmosféru príbehu. Submarine síce nie je najlepším filmom ani medzi coming of age filmami, teda filmami o dospievaní, ale spája v sebe dostatok prvkov, ktoré z neho robia dobrý a pozerateľný film.

Keď sa povie wrestling, mnoho ľudí si stále predstaví archetyp svalovcov typu Hulka Hogana, ktorí bavia americké publikum. Táto predstava je však veľmi obmedzujúca, pretože profesionálny wrestling bol, je a bude globálnou záležitosťou, ktorá nie je limitovaná hranicami, vzhľadom, vekom, pohlavím či sexuálnou orientáciou. A práve tak sa snaží wrestling a jeho protagonistov - wrestlerov a wrestlerky - zachytiť desaťdielny počin z roku 2018. Kanadský hudobník Damian Abraham, moderátor tohto dokumentárneho cyklu, diváka privádza na rôzne miesta na planéte, ukazujúc, aké podoby môže mať toto fascinujúce športovo-zábavné odvetvie. Od malých, nenápadných show v Spojených štátoch, na ktorých vystupujú hviezdy budúcnosti, cez brutálne a úchvatné deathmatche, špičkový ženský wrestling a komediálny prístup ku wrestlingu v Japonsku, cholitas v Bolívii a exóticos v Mexiku, až po wrestling v rezerváciách pôvodných obyvateľov v Kanade a voodoo wrestling v africkom Kongu. Dokumentárna séria dokáže mnohým zaujať diváka, ktorý wrestling sleduje roky, ako aj toho, kto sa oň vôbec nezaujíma, keďže popri dominantnej téme wrestlingu sa počin dotýka aj zaujímavých kultúrnych a spoločenských tém. Atraktívne natočené nazeranie za wrestlingovú oponu stojí predovšetkým na rozhovoroch nielen s wrestlermi, ale všeobecne ľuďmi, ktorí majú k tomuto odvetviu blízko. The Wrestlers vďaka svojmu spracovaniu búrajú stereotypy o tom, ako si mnohí wrestling stále predstavujú. Napriek tomu, že archetyp svalovcov k wrestlingu stále nezmazateľne patrí, nie sú ani zďaleka tými jedinými, kto sa v tomto často bizarnom, ale zároveň fascinujúcom, emotívnom a ľudskom športovo-zábavnom odvetví pohybuje. Práve rozmanitosť a rôznorodosť je tým, čo robí wrestling úžasným.

The French Connection - dielo režiséra Williama Friedkina, vychádzajúce z predlohy spisovateľa Robina Moorea, ktorá je inšpirovaná skutočnosťou, je vo svojej podstate z hľadiska námetu veľmi jednoduchým počinom. Snímka stavia na zachytení práce detektívov, ktorí sa v New Yorku snažia zabrániť chystanému obchodu s drogami z Francúzska. Ak by sa príbeh odohrával kdekoľvek inde a v akomkoľvek inom čase, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa o filme ako celku nedalo hovoriť ako o kvalitatívne nadpriemernom diele. Ale New York raných sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia je takmer vždy zárukou síce na jednej strane odpudivej, ale na druhej stranej vizuálne jedinečnej a podmanivej výpravy. A tak je tomu aj v prípade Friedkinovho filmu. Špinavé ulice "mesta, ktoré nikdy nespí," dokážu spomedzi všetkého, čo dielo ponuka, zaujať diváka najviac. Vytvárajú totiž špecifickú nenapodobiteľnú atmosféru, ktorá zároveň pasuje k príbehovej stránke filmu. Príbeh sám o sebe nie je zlý, ale zároveň ničím výraznejšie neprekvapuje, keď sa zameriava na jeden konkrétny prípad newyorských detektívov. Snáď ešte viac ako príbeh vo Friedkinovom diele bavia postavy. A to najmä dvojica nekonvenčných detektívov Jimmy Doyle (Gene Hackman) a Buddy Russo (Roy Scheider). Predovšetkým Gene Hackman podáva vo svojej role výborný výkon a je suverénne najlepším hercom v rámci celého filmu. The French Connection je, ak by sme sa zamerali iba na príbehovú stránku diela, priemerným počinom. Avšak výprava, atmosféra aj kvalitná kamera povyšujú jeho kvalitu a robia z neho snímku, ktorú sa, ak nie pre nič iné, tak minimálne pre jej vizuálnu stránku oplatí vidieť. Sedemdesiatkový New York je niečím, čo už nikto nikdy v skutočnosti ani vo filme nenapodobní. Bohužiaľ aj chvalabohu.