boogieman

Ako sa cíti človek ktorý stratil všetok pozitívny cit ku krajine, ktorá mu dala život? Keď nostalgiu dospievania a detstva prebijú negatívne spomienky na vlasť, ktorá u jedinca zostala len vyprahlým kúskom duše ku ktorému sa nechce vracať? Táto pre mňa pomerne nezaujímavá téma je v rukách režiséra pretvorená v silnú, poeticko-symbolickú zmes obrazov, podporených skvelou prácou so zvukom, a repetíciou rozprávania. Neskutočná vec, plná bolesti a smútku, s pomaly sa odvíjajúcim rozprávaním dotvárajúcim krásne a občas i mrazivé obrazy reality v Lesothe. Jeden z najlepších dokumentov čo som videl v poslednej dobe, potvrdzujúci, že i keď je téma pre diváka nepríliš zaujímavá, v správnom podaní sa môže zmeniť na silný materiál

Ťažko sa takáto vec hodnotí, keďže to neuveriteľne záleží na tom čo z toho človek chce dostať. Na jednej strane je to katastrofálna sračka, na strane druhej sa tu dá nájsť množstvo fascinujúcich náhľadov do toho akým spôsobom je v súčasnosti realita dramatizovaná v mainstreamových médiach, a nielen to. To samozrejme nie je primárny účel tejto show, ale tak nejak to tam je, a kto chce sa tým môže zaoberať. Nakoniec však asi prevláda ten pocit toho že je to sračka - ale pozor - ak bude druhá séria, je možné že si to pozriem.

Krásne zachytené svetlo, postavy a dialógy sú prirodzené, Rohmer je vo vzduchu, chýba však niečo čo by tento francúzsky klasik v tomto filme mal. Sexuálna scéna mi neprišla do filmu zasadená spôsobom ktorý by dával zmysel, naťahovaný záber neprinášal nič naviac. Ako hlavný problém však vnímam nedostatočné rozpracovanie línie zmiznutej kamarátky ústrednej štvorice - nevravím že jej mal byť venovaný väčší priestor v rozprávaní, ale celý jej voiceover mi vo filme nedával až taký zmysel. Napriek tomu si rád od režiséra pozriem aj ďalší film, niečo skvelé z Rohmera tam predsa len bolo.

Vždy som v hlave premýšľal nad podobným typom filmu, kedy by found footage dopĺňala udalosti reálneho života, alebo fiktívneho príbehu (nie je to samozrejme nič originálne). Z tohto hľadiska je mi snímok veľmi sympatický. Prepojenie obrazov a narácie je skôr povrchné - to by až tak nevadilo, aj tak to muselo byť peklo všetko zostrihať - to že to celé nejak drží pokope je úspech sám o sebe. Niekedy sú prepojenia obrazov s rozprávaním celkom vtipné, alebo nápadité. Myslím si však, že tento film dokáže divák v plnosti doceniť iba ak sa nemusí pozerať na titulky - voiceover je neustávajúci, komplexný, a nedá vydýchnuť - divák sa tak nedokáže dlhodobo sústrediť na vzťah obrazov k hovorenému slovu. A keďže neviem po francúzsky, môj zážitok bol značne ochudobnený. Inak by to bolo o pol až jednu hviezdičku viac. 3.5*.

Tento experimentálny film zachytávajúci lom svetla o rôzne kryštálové štruktúry je o triedu povýšený skvelým sound designom, bez ktorého by išlo o o značne nezaujímavejší počin. 4.5*.

Formálne fascinujúci film, ktorý vďaka pozadiu príbehu postaveného na skutočnej udalosti vraždy režisérovej starej mamy ostáva aj výsostne osobný. Film začína popisom režiséra prečo sa ho rozhodol natočiť. Nasleduje takmer polhodinová byrokraticky sucho podaná časť s výpoveďou vraha, ktorá sa odohráva vo vyprázdnených lokáciach popísaných pri výsluchu (15 rokov po vražde), nasnímaných jemne snovo surreálnou optikou. Druhú polovicu filmu tvorí dramatizácia prvého stretnutia vraha a jeho budúcej ženy. Film je vystavaný tak, že prvá polovica diváka okamžite chytí a nepustí, postupne sa tu buduje napätie až na takmer neúnosnú hranicu, čo je skvele podporené soundtrackom pozostávajúcim z jednej dronovo-ambientnej kompozície trvajúcej 25 minút. Druhá polovica je potom vítaným oddýchnutím od pnutia v prvej časti. Sledujeme stretnutie dvoch ľudí a to ako medzi riadkami medzi nimi vznikajú sympatie, alebo možno aj niečo ako zárodok lásky. V svetle prvej polovice divák vníma túto časť trochu inak ako keby nevie kontext - ak by bola táto časť vo filme ako prvá, podobne ako sa to stalo chronologicky, celý film by podľa mňa vyznel o dosť inak. Napriek spomínanému kontextu vraždy sa režisér úspešne vyvaruje tomu aby vynášal súdy alebo pristupoval k hrdinom zaujato - obe postavy sú vykreslené viacmenej sympaticky, i napriek tomu čo o nich vieme. To čo mohlo viesť ku kriminálnemu činu vôbec vo filme nie je zobrazené alebo hlbšie spomenuté, a je veľmi ťažké povedať, o čo mohlo ísť - dozvieme sa o tom iba z jednej vety výpovede. Táto rozdvojenosť filmu či už vo forme (skôr dokumentárna časť čítania výpovede vs. dramatické stvárnenie prvého stretnutia aktérov filmu) alebo v obsahu (nervydrásajúce budovanie napätia prvej časti vs. príjemná atmosféra letnej noci a zoznámenia sa dvoch ľudí) je fascinujúca a vytvára zaujímavý rámec interpretácie pre diváka. Jeden z najlepších filmov čo som videl v poslednej dobe. PS: V sekcii videa je trailer z úplne iného filmu rovnakého názvu.

Jeden z tých viac batshit insane filmov čo som mal česť zhliadnuť. Absolútne o ničom, ale odvážne a hravo. Puritánom určite neodporúčam, ale ja som sa bavil. 3.5*.

Careful what you ask for, you might just get it... 3.5*.

Keď si do standupu musíš zaradiť projektor aby si vyplnila 50 minút, tak vieš že si to dojebala.

Trpký dokument, na jednej strane popisujúci alarmujúcu situáciu v zložkách moci v Mexiku, na druhej dojímavé a nepríjemné osobné príbehy dvoch žien. Ide o zaujímavý a úspešný experiment, ktorý si napriek jeho netradičnej forme zachováva silnú výpoveď, a vizuálne exceluje, režisérka s kameramanom z minima vytrieskali maximum. Postavy až na jednu výnimku na kamere vôbec nehovoria, rozprávanie je podané cez voiceover, pričom sa tu skáče medzi príbehmi jednotlivých žien. Obrazový podkres príbehu s Miriam je road movie cez Mexiko z väzenia späť domov za svojim synom, zatiaľ čo príbeh Adele sa odohráva v priestore cirkusu. Miriamin príbeh sa takmer celý odohráva v autobuse, vidíme množstvo ľudí, pričom každý z nich mohol byť rovnakou obeťou ako postava, ktorá príbeh rozpráva. Ide o depersonalizované rozprávanie, kedy Miriam mimo jedného silného záberu nikdy nevidíme. V druhom príbehu z cirkusu je obrazová zložka bližšie voiceoveru, často ho ilustruje.Ide o znepokojivé a zároveň hlboko ľudské dielo, a miestne komentáre len svedčia o tom, že pokiaľ bežného človeka nezoberiete za ruku a nedovediete ho k sendviču, a potom mu ho ešte následne nenapcháte do huby, umrie hladom. 4.5*.