MIMIC

Pri niektorých amerických filmoch sa môžete zabávať počítaním sprostých slov, pri niektorých ruských zase počítaním toho, koľkokrát zaznie čarovné, erotikou nabité slovíčko "súdruh" alebo "súdružka" (ktoré napokon pre niekoho môže znieť sprosto :-) V tomto filme ich zaznie toľkokrát, že po projekcii je nutné položiť si zásadnú otázku: Nie som náhodou komunista? No a rámec naivne idealistickej ideológie je asi tak jedinou vecou, cez ktorú je potrebné sa preniesť, aby sme ocenili tento parádny kúsok. Vrchol kinematografie to nie je, ale štyri hviezdičky mi pripadajú sakramentsky málo (napokon, jedna hviezdička za každú hlavnú hrdinku je celkom fér :-) Hlavnou devízou vojnového filmu je príbeh (páliť čímkoľvek kadekoľvek dokáže ktokoľvek) a humanistické posolstvo. Príbeh v tomto filme je zaujímavejší o to viac, že jeho nositeľmi sú mladé ženy zabíjajúce mladých mužov, pričom niektorí im dokonca pripomínajú ich vlastných. O čomsi takom môže taký Spielberg iba snívať. A to posolstvo? Šokujúca scéna s náhodnou a zbytočnou smrťou Lizy Bričkinovej (ktorá s vojnou nemá vonkoncom nič spoločné) uprostred celého tohto projektilového masakru desivým a kontrastným spôsobom poukazuje na nezmyselnosť smrti ľudí zapríčinenej ľuďmi. Aby som nebol príliš patetický (napokon i vo filme ženský element akosi obrusuje celý ten nezdravý pátos, ktorý reve takmer z každého sovietskeho vojnového filmu), musím ako veľký fanúšik prírodných krás ruskej a fínskej Karélie podotknúť, že spomínaná smrť je mimoriadne nádherná a ulahodí tak každej gotickej duši. PS: Spôsob, akým tvorcovia ešte pred nástupom postmoderny narábajú s gýčom je obdivuhodný (bez ohľadu na to, či bol intencionálny alebo nie). Film je čiernobiely, keďže ide o dávnu spomienku ústredného hrdinu a tiež preto, aby v ňom kontrastne vyzneli farebné vsuvky, ktoré sú pre zmenu "živými" spomienkami hrdinov príbehu. Tieto spomienky sú krikľavo farebné, redukované iba na podstatné postavy a predmety a zamerané na čo možno najsentimentálnejšie momenty - ak je človeku najhoršie, je celkom prirodzené, že sa upne na to "najsladšie", čo pozná alebo túži poznať. Tomu hovorím gýč v službách umenia.

Čo sa mňa týka, tak Nosferatu je najlepší film v histórii kinematografie (páni Luchino Visconti a Bjorn Andrésen láskavo prepáčia, Billy Wilder a Gloria Swanson takisto). Nielenže je dokonale efektívny vo svojom žánri (po neprekonateľnom Votrelcovi je to najstrašidelnejší horor - s dôrazom na slovo najstrašidelnejší - Max Schreck vo svojej maske je skutočne to posledné, na čo by som chcel naraziť pri prechádzke nočným parkom), ale má i báječné filmové kvality (vrátane medzititulkov, prirodzene - "Len čo Hutter prešiel cez most, zmocnili sa ho príšerné tiene." brrr!), herecké výkony (vždy, keď vidím, akým spôsobom sa Greta Schroeder zľakne, keď začuje upíra vystupujúceho po schodoch, srdce mi poskočí - hrôzou alebo snáď radosťou, neviem) a samozrejme i špecifickú a neopakovateľnú melancholickú atmosféru do značnej miery vyplývajúcu z grotesknej estetiky "silent cinema" ako pridanú hodnotu. Upírsky horor je kategória, ktorá ide úplne mimo mňa, napokon, žiadny režisér nenakrútil na túto tému nič pozoruhodné. Až na Murnaua. A ten nakrútil čosi tak veľkolepé, že nejaké subjektívne preferencie idú stranou a ostávajú len vytreštené oči a zadržaný dych. Predovšetkým upír tu bohu vďaka nie je prezentovaný ako elegantný džentlmen, ale ako skutočná nemŕtvola, ktorá sa len občas prinúti k náznaku sociálne akceptovateľného správania (záber na mŕtvolu postojačky nehybne číhajúcu v sieni zámku je vrcholom číreho nadprirodzeného desu vo filmovom horore). Neskôr ktosi inteligentný po zvlášť zrelej úvahe dospel k názoru, že gróf nevyhnutne musí byť levom salónov s tvárou obstarožného milovníka a výsledok poznáme... PS1: Nádherne strašidelné mnohoposchodové štítové domy (pôvodne neskorogotické kupecké sklady) si štáb odskočil nasnímať do Luebecku, pieskové duny (ktovie prečo) až na ostrov Helgoland. Slovenská časť filmu bola nakrúcaná v októbri 1921. Pár záberov registruje lesy spustošené katastrofálnou víchricou, ktorá Tatry postihla v novembri 1915. Záverečný záber patrí Starhradu pri Strečne. PS2: Čo sa týka potenciálnej zvukovej stopy, odporúčam ranobarokové čembalo (Froberger), ktoré pôsobí skľučujúco a trochu pohrebne prakticky nonstop. Ak vám však vadí nevzrušené tempo i v emocionálne vypätých scénach, zožeňte si verziu, ku ktorej hudbu skomponovali Gérard Hourbette a Thierry Zaboitzeff. Je vykalkulovaná na efekt, nervne expresívna a medzi 33. a 36. minútou infarktovo desivá. Nič proti tomu, no nemý film je nemý film. Ruhe bitte. PS3: Max Schreck sa vo filme v zrkadle odráža, čo je zrejme jediná indícia poukazujúca na to, že nejde o ozajstného upíra, ale o herca. No, neviem neviem... PS4: Práve (1.8.2021 som si pozrel balet "Faunovo popoludnie", ktorého egyptizujúcu choreografiu urobil a zatancoval Vaslav Nižinsky (1912), čo mi umožňuje konštatovať, že Schreck v niektorých scénach cituje Nižinského strašidelné pohyby. Nižinsky bol star a jeho Faun v umeleckých kruhoch už vtedy legendou, aj preto je pre mňa táto spojitosť záležitosťou priameho pôsobenia.

Nadpriemerne inteligentný scary movie, ktorý však hromadí znepokojujúce momenty do takej miery, až sa napokon míňajú účinkom. Na človeka, ktorý vie, že o pár hodín zomrie neznámou strašnou smrťou pôsobí Naomi vyrovnane ako špičkový zenbudhistický mních - ja by som sa potácal čírou hrôzou, zatiaľčo hlavná hrdinka je v stave racionálne myslieť a aktívne sa venovať investigatívnej žurnalistike. Nuž, každý sme nejakí, takže toto sa ešte stráviť dá. To, čo sa v nijakom prípade stráviť nedá, je vyliezanie čohokoľvek z televíznej obrazovky. V 80-tych rokoch by to bol relatívne zaujímavý "metodický obrat", v súčasnosti je to de facto nehodnotiteľné. Prvé dve slovíčka tohto komentára som teda použil neuvážene. Nevymažem ich ale z jediného dôvodu - je totiž omnoho ťažšie ľudí vystrašiť než ich rozosmiať a v tomto filme sa to dosť často darí dosť dobre.

Som si istý, že na svete žije obrovské množstvo ľudí, ktorí by pokojne dali čokoľvek, len aby mohli prežiť hoci aj ten "skurvený" Ennisov a Jackov život - ten film totiž tematizuje kvalitu života a keďže evidentne nejde o brak, celkom zákonite ju problematizuje a relativizuje. BM je emocionálne explozívny film o normálnej, prostej ľudskej láske a spoločnosti, ktorá je natoľko normálna, vyspelá a civilizovaná, že pozabudla na takú drobnosť ako je úcta k človeku a pokora pred láskou bez výnimky. Ten film nemá žiadne špeciálne cieľové publikum, pretože jeho cieľovým publikom sme my všetci. Ledger zahral Ennisa "as good as it gets", v živote som introverta nevidel zahraného lepšie (myslím, že to viem posúdiť celkom dobre, sám som ťažký introvert :-) Lee je chlapík, ktorému sakramentsky dobre idú vzťahové filmy ("Ľadová búrka" je takisto desivo dobrá), takže by ma celkom zaujímalo, kde urobili súdruhovia z USA na Oskaroch chybu :-)

Mladá Betty prichádza zo Sleepy Hollow do Hollywoodu a je plná ambícií. Vzhľadom k týmto skutočnostiam je pochopiteľne okamžite konfrontovaná (ešte predtým, než by si to uvedomovala) so svojím Ja, ktoré je pochopiteľne veľmi narcistické, teda lesbické (a má väčšie prsia), samozrejme má podobu najkrajšej možnej hviezdy a je celkom nevyhnutne ranené. Betty čoskoro pociťuje naliehavú potrebu ho zmeniť. Háčik je v tom, že je už asi mŕtve... Expozícia končí v prvej tretine, tak ako je tomu v Lost Highway. Nasleduje psychopatologické besnenie, o ktorom sa vôbec nedomnievam, že by malo byť objektom celkom vážneho rozboru zobrazených udalostí. Lynch totiž rozhodne nenakrútil nádherný enigmatický film iba preto, aby bol vzápätí trivializovaný, "poskladaný" do podoby fraškovito stupídnej treťotriednej krimiodrhovačky. Naopak, klasický hollywoodsky žáner - krimithriller, používa ako prostriedok na premyslenú výstavbu poetického diela, ktorého prvočinitele dohromady nedávajú príbeh, ale sen (ktorý zvyčajne nejakým tým dejom disponuje). Alebo snáď Cowboy, ktorý tu funguje na spôsob Mystery Man-a z Lost Highway má vážne mať nejakú občianku, kreditku a šoferák? Aj tie krysoidné monštrá v závere? Lynch do filmu s rafinovanosťou aranžéra výkladov pôsobivo umiestňuje kopu indícií smerujúcich k povahe diela, nie k jeho významu v triviálnom zmysle slova. Nič nerieši, dokonca ani "nenastoľuje závažné problémy". Je to jeden z mála skutočných režisérov-umelcov pracujúcich s realitou nie ako s celkom, v ktorom sa strácajú dôležité detaily, ale ako súborom pozoruhodných jednotlivostí, ktoré dohromady môžu vytvoriť celkom iný svet, než na aký sme zvyknutí. A od diváka nechce nič iné než prostú akceptáciu takéhoto sveta i napriek jeho zjavnej exotickosti, súc si vedomý toho, že ide o svet autentický. V Mulholland Drive v porovnaní s Lost Highway pritvrdzuje a kreuje krajne subjektivistickú podobu sveta a jeho démonologickú podstatu. Banálne je závažným, groteskné hrozivým a telesné tým najmenej skutočným. No a reč tu možno brať asi tak vážne ako repliky zo scenára, ktoré Betty odrieka v dvoch rôznych situáciách celkom odlišným spôsobom. Ten film by mal mať toľko hviezdičiek, koľko vidno v noci svetielkovať v LA z Mulholland Drive, ale Lost Highway sa mi páči viac. Možno preto, že sa s mužským hrdinom ľahšie stotožním. PS: Typnite si, koľko percent by ten film mal bez lesbických scén :-)

Elizabeth Taylorová v surrealistickom filme! V skutočnosti je to ešte lepšie ako to znie. Morbídny, deviantný, tajomný a strašidelný príbeh s masochistickou, dekonštruktivisticky rozostrenou "dámou v ohrození" (alebo "dámou s problémom"?) reflektuje hrôzu z odľudštenej civilizácie a neistotu zoči-voči doznievajúcej industriálnej spoločnosti, kedy si človek nie je istý ani vlastným odrazom v zrkadle. Taký extrémny chlad ako výsledok siamskej jednoty formy a obsahu nevanie snáď zo žiadneho iného filmu. Pokiaľ je niečo v dejinách kinematografie kruto a nespravodlivo prehliadané, je to toto dielo. Vykašlite sa na Kto sa bojí Virginie Woolfovej - stokrát lepší než perfektný herecký výkon v rámci triviálneho manželského príbehu je perfektný herecký výkon v obludne bizarnej fantazmagórii. Ak by bol David Lynch aspoň trochu úprimný, priznal by, že za jeho dráždivo znepokojujúcimi hrami s identitami je Identikit. PS: Film režíroval nedávno zosnulý Giuseppe Patroni Griffi.

Na tento film som šiel pochopiteľne kvôli Jamesovi Francovi - musel by som byť pekne padlý na hlavu, keby som si nechal ujsť možnosť vidieť ho v plnej paráde na ploche mnoho metrov štvorcových :-) Druhý, nemenej zásadný dôvod bola zvedavosť, čo asi tak ten Hollywood urobí s najúžasnejšou európskou milostnou romancou. Bohužiaľ konštatujem, že ten film nie je ani tak legendou o Tristanovi a Izolde, ako skôr jedným z tých diel, ktoré sa snažia ťažiť z momentálnej popularity historických (veľko)filmov. Predovšetkým - kde je nápoj lásky, kde je čierna a biela vlajka na lodi, kde je Tristanov spev a hra na lutnu a kopa ďalších vecí, ktoré tvoria integrálnu súčasť pôvodnej legendy? To si tvorcovia naozaj trúfli hrať sa na lepších rozprávačov než boli stredovekí trubadúri? Najromantickejšie a najemocionálnejšie sekvencie tu boli chirurgicky eliminované z dôvodov, ktoré mi nepripadajú dvakrát inteligentné. No dobre, je tam Franco a je ho tam vidno dostatočne dlho, takže až taká tragédia (myslím filmová) to nie je. Kde je však atmosféra? Kde je dočerta špecifická ranostredoveká atmosféra (myslím tým mystická, aká iná)? Kde je "hmlistý Albión", v opare ktorého sa možno stratiť ako v hĺbke vekov? Kde sú tajomné lesy plné víl, v ktorých by mohol Franco zabudnúť na výzor upnutého rytiera "bez bázne a hany"? No dobre, tak si to všetko pohľadám sám a režisérovi sa nebudem pliesť do remesla. Opakujem: REMESLA. PS: Pri spätnom pohľade musím hodnotenie poopraviť a dať hviezdičku navyše - tento 125 minútový film mi v kine ubehol tak rýchlo, ako keby mal tých minút 85. Takže napriek všetkým výtkam nemôžem nepripustiť, že "na tom scenári niečo je". Aj keď mi totiž nepriniesol práve to, čo som čakal, tých "chýbajúcich" 40 minút mi jasne hovorí, že musí byť nejak báječne vybalansovaný.

Pokiaľ sa na csfd budú hodnotiť filmy a nie stupne ušľachtilosti ideí (akýchkoľvek), ktoré nejaký film sprostredkúva, budem hodnotiť filmy. A pokiaľ pri tom poviem jasné NIE, mám potrebu vysvetliť PREČO. Mel Gibson chcel podľa vlastných slov (parafrázujem) nakrútiť film, ktorý by čo možno najvierohodnejšie zachytával posledné hodiny Kristovho života. V tomto smere nezlyhal, naopak, odviedol perfektnú prácu, no nechtiac pripomenul holú skutočnosť, že to, čo sa zachytí na filmový pás zďaleka nie vždy býva filmom, ale napr. aj reklamou, inštruktážou, pedagogickým materiálom a kadečím iným. S Gibsonovým filmom je to úplne rovnaké ako s remakom Psycha od Gusa van Santa - určitá ikonická kvalita je tu maniakálne prekopírovaná do čo možno najmenších detailov s cieľom sprostredkovať určitú nemennú hodnotu tak, aby vo výsledku bolo čo najviac pôvodného (v zmysle predošlého) a najmenej originálneho. Presne ako pri ikonopisnej maľbe alebo pri tkaní perzských a arabských kobercov s ustáleným repertoárom symbolických vzorov. V umeleckom remesle sa tomu (často) hovorí umelecké remeslo, v umení sa tomu (vždy) hovorí gýč. Keďže dogmatickosť viery nepripúšťa žiadne odchýlky s výnimkou tých, ktoré "umeleckým" vyjadrením zvýraznia kvality obsahové alebo emocionálne, Gibsonovo dielo snáď základnej koncepcii umenia ako takého nemôže byť vzdialenejšie. Je to ťažkotonážny gýč mýtických kvalít, ktorý nemôže byť prekonaný, pretože ide o zosobnenie gýču samotného. A čím väčšmi sa udalosti a ich detaily zachytené vo filme približujú tomu, čo sa pred dvoma tisíckami rokov odohralo, tým väčšmi je vyššie spomenutá téza aktuálna. Režisér ponúkol opus, od ktorého - tak ako je to pri porne - divák ÚPLNE PRESNE vie, čo má očakávať, takisto vie, že jeho očakávania budú BEZOZVYŠKU naplnené a dokonca VOPRED dokáže odhadnúť mieru emocionálneho dopadu. S čímsi tak zvráteným sa pri plnohodnotnom filme NIKDY nestretneme. Spomínať porno v súvislosti s filmom o Kristovi sa môže zdať cynické, na druhej strane len sami tvorcovia môžu za to, že tvorivosť sa v ich prípade redukuje na výpravu, masky či primerané rozohranie scény. Aj keď i u mňa (VEĽMI) spoľahlivo zarezonovali tie emócie a morálna hĺbka, v ktoré Gibson dúfal, filmy bohužiaľ hodnotím buď ako umelecké diela, alebo - v prípade zjavných komerčných ašpirácií - z hľadiska tvorivosti v užšom zmysle slova. Je sympatické, ako ateisti tomuto filmu pridávajú nejaké tie hviezdičky, je ale dôležité, aby aj nejaký ten veriaci poukázal na to, že tu ide o propagandu s aplikáciou určitých umeleckých postupov, ktoré však kvôli predominancii propagandistického cieľa nemožno de facto vôbec brať do úvahy. Poznám kopu filmov, ktoré s vierou majú omnoho viac spoločného než Umučenie Krista bez toho, aby ju vôbec spomenuli. Nuž a nakoniec mi nedá nespomenúť fakt, že od umučenia Ježiša zomrelo pekných pár ľudí neporovnateľne desivejšou smrťou (áno, i kvôli kresťanskému fundamentalizmu), no mali tú smolu, že neboli božími synmi a dcérami. O ich umučení či utrpení film nikto nenakrútil. Ak by k tomu došlo gibsonovským prístupom, taký film by bol voľne zameniteľný s filmom o umučení Kristovom. PS: Od Gibsona považujem za krajne bezohľadné prezentovať mierumilovným kresťanom základné články viery ako slasher horor, pri ktorom sa upadá do kómy. Bolo naozaj nevyhnutné ukázať, na akej skľučujúcej morbidite vlastne stojí západná civilizácia?

Také filmy sa nehodnotia, také filmy sa prežívajú. Akurát tu možno - ako správne poznamenal jeden z komentátorov - srať mramor. Poďme na to. Švankmajer sa tentokrát dôsledne vyhýba okázalej manifestácii surrealistického "besnenia" (pokiaľ sa nemýlim, "Šílení" sa do slovenčiny nemá prekladať ako "Šialení", ale ako "Besnenie" a teda do angličtiny ako "Frenzy" - ktosi však prišiel s geniálnym nápadom a názov filmu preložil ako "Lunacy") v zmysle evokácie iritujúceho sveta plného bizarných zákonitostí. I animáciu používa ináč - vkladá ju na spôsob medzititulkov (mäso tranzitujúce na neuveriteľné destinácie funkciu medzititulkov de facto spĺňa). Zavrhuje surrealistickú estetiku "najväčšieho zločinu" (spomínate na poviedku "Bieli ľudia" od Walesana Arthura Machena? - "Ak by ruže vo vašej záhrade začali spievať podivné piesne, zošaleli by ste") v prospech síce libertínskeho, ale predsa len značne racionálneho prístupu, súc si vedomý skutočnosti, že žiadny psychický automatizmus a la "stret diktafónu a jarmočného srdiečka na pitevnom stole" mu uspokojivo neposlúži na celkom konkrétnu a plnohodnotnú alegóriu. Všetka spomínaná racionalita sa však rozplynie, ak film porovnáme s inou hororovo ladenou alegóriou či podobenstvom - so Shyamalanovou Osadou. Iracionalita odrazu vystupuje na povrch ako voda pri chôdzi po rašelinisku a táto neprívetivá, strašidelná, meditatívna a morbídna "nordická" krása, kvôli ktorej máme tak radi všetko imaginatívne prehovorí jasnou rečou. Zreteľnou, zrozumiteľnou a hlasitou, ale dostatočne "šílenou", aby nebola malomocne ordinérna (alegória v alegórii, arteterapia, pôžitok z pochovania zažiava či Dominikova stolová hra - milujem detské stolové hry). V súvislosti s tým ma napadá, že surrealisticky najortodoxnejším prejavom vo filme je spôsob markýzovej reči. Jeho divadelne afektované verbálne sebaprojekcie nemajú za úlohu len dráždivo presne pertraktovať to, čo je erbovo (ne)podstatné - v delirantne vyšinutom svete sú vlastne jedinou alternatívou "zmysluplného" správania. Pokiaľ Švankmajer používa reč, tento civilizáciou sprofanovaný spôsob dorozumievania, neprehliadnuteľne sa snaží silne ju štylizovať - Liška takmer nezrozumiteľne artikuluje alebo koktá, Tříska pateticky hrmáca, Huba maniakálne pradie (vo Faustovi či Donovi Šajnovi je napríklad exaltovane divadelná - "Fauste, Fauste...", spomínate?, v Alenke je sprofanovanosť reči zdôraznená okázalým a neustálym opakovaním superzbytočného slovného spojenia "pomyslela si Alenka"). Koncepčne celkom iný Švankmajer, pre mňa ale opäť úplne perfektný.

O niečo lepšie než Suspiria, približne rovnako dobré ako Profondo rosso. Nepochybne najkonzistentnejšia a najhustejšia atmosféra v celej Argentovej filmografii. Superluxusný darček pre hororového fanúšika, ktorý má zmysel pre umenie v užšom zmysle slova. Ťažko ho ocení ten, kto očakáva scenár zbastardený racionálnou logikou. V skutočnosti nič tak hororu nepristane ako iracionalita - brnkanie na kakofonické struny podvedomia je neefektívne, ak sa spája s vypočítavosťou. Najlepšie horory sú potom práve tie, ktoré evokujú rozumom nekontrolovateľné zlé sny. Ak si ich po prebudení pamätáme, síce si okamžite povieme - panebože, to bola ale blbosť, hneď vzápätí však dodáme - ale krásna. Racionalita je jednorozmerná, iracionalita nekonečná. Ako by sme inak mohli oceniť Lost Highway či Mulholland Drive? A čo Inferno? Možno brať vážne film, v ktorom je 80% času vyplnených blúdením hrdinov po zlovestných interiéroch sálajúcich červeným a modrým svetlom? Možno brať vážne horor, v ktorom sa objavuje personifikácia smrti v najklasickejšej možnej podobe? Zlé otázky vo svete prekypujúcom takou jedinečnou fantazmagorickou kvalitou. Inferno je geniálne v tom, ako efektívne dokáže v divákovej pamäti odkrývať polozabudnuté detské obsesívne ludikatívne aktivity - snáď každý 8-ročný fagan sa aspoň raz vydal na dobrodružnú výpravu po blízkom, no neznámom a strašidelnom teritóriu, pričom si nepretržite kládol rovnakú otázku - čo sa stane, ak zájdem ďalej, než sa mi zdá rozumné. Inferno nie je horor, pri ktorom sa omdlieva hrôzou, skôr straší a stimuluje fantáziu, čo je úplne najlepšia kombinácia, akú môže "scary movie" v podžánri "evil house" ponúknuť. Apokalyptické finále s desivou hymnickou piesňou a divadelne gestikulujúcou Smrťou považujem za jedno z najlepších v žánri.