MIMIC

Z celej série o Fantozzim mám chuť napísať komentár práve k tomuto filmu, pretože práve v ňom tvorcovia bravúrne zdôraznili to, čo chceli jasne artikulovať už na samom začiatku - že tu totiž nejde len o crazy komédiu (s takzvaným lacným humorom, pri ktorom sa však váľame od smiechu, takže zrejme až tak celkom lacný asi nebude), ale o crazy komédiu so silným sociálno-kritickým a spoločensko-satirickým zameraním, takže nečudo, že nám častokrát pri úsmeve zamrzne sánka s pocitom, že sa dívame na nevydarenú komédiu. V ktorej komédii si nejaký pán účtovník popletie opicu s vlastnou opič... vlastne dcéruškou a o niečo neskôr celkom vážne zdelí manželke, že si ju veľmi váži? A v ktorej nejaký účtovník šialene slintá v pornokine a zároveň je ochotný pracovať za podmienok, že si sám bude platiť za možnosť zdarma pracovať? A v ktorej...? Toto nie je debilná komédia o idiotovi s trápnym humorom. To je skvelá komédia, ktorú si veľmi vážim.

Táto filmová poéma mi pripomína inú "fresku" či "epopeju" - Tisícročnú včelu. Formou rozsiahlej rodinnej ságy, podmanivým poetickým rozprávaním, baladickosťou, motívom príroda versus človek a prítomnosťou mýtickej, mystickej či alegorickej bytosti. No zatiaľčo Jakubiskov film sa odvíja lineárne v naratívnom rámci, Končalovského poéma - hoci rozdelená na časové kapitoly - rozpráva predovšetkým obrazom a obraznosťou, takže by som si ju cenil o čosi viac, nebyť schizofrenickej dramaturgie neorganicky miešajúcej atmosféru hororu Deathwatch s esenciou ospalého Viscontiho a živelného Felliniho. Trochu kultivovanosti v "menej poetických" pasážach by nezaškodilo. Každopádne ide o ten druh filmov, na ktoré sa nezabúda ani po transplantácii mozgu. Strašidelná chalupa v močiari. Zemný plyn nepretržite bublajúci v nekonečných močiaroch. Starec odjakživa vykonávajúci a priori nezmyselnú mravčiu prácu, symbolicky končiaci na obrovskom mravenisku. Medveď prechádzajúci cez cestičku v tajge, na konci ktorej žiari jasná hviezda (nie, nie červená). Črevá valiace sa z perforovaného brucha (ach áno, poetické)... Jedna hviezdička sa mi niekam stratila. Asi je to tá, ktorá žiari vo filme.

Televízny štáb sa vyberie priamo na rašeliniská do Dartmooru a vykašle sa na strašidelnú atmosféru "thick as fog on the bog", ktorá sa núka sama od seba? Neuveriteľné. Dve hviezdičky za niekoľkosekundový, kryštalicky kinematografický záber povrchu čierneho močiara, do ktorého odrazu vstúpia svetielkujúce zelené nohy psa. Jedna za tie úžasné neogotické zámky, ktorými Angličania obdarili zemský povrch. No a jedna samozrejme aj za scenár, réžiu i hercov, lebo mám tak nejak nedobrý pocit, že tomu filmu krivdím.

Pán Suchet síce dokonale zodpovedá literárnej predlohe, no vo filme je táto afektovaná a štylizovaná figúrka naozaj ťažko akceptovateľná, pretože v inom médiu pôsobí jednoducho nedôveryhodne (klasická "literárne zaťažená" postava). Zato pán Ustinov je natoľko komplexný a "reálny", že bez najmenších problémov dokáže konkurovať exemplárne exkluzívnemu hviezdnemu súboju, ktorý patrí k tým najlepším v histórii kinematografie. Ťažko povedať, kto vlastne je v Smrti na Níle od Guillermina "number one". Pre mňa je to Mia Farrow. Tá žena má natoľko uhrančivú tvár, že už pri pohľade na ňu človeku tuhne krv v žilách. Ak k tomu vertigu prirátam jej herectvo (prinajmenšom rovnako emocionálne intenzívne), jednoznačne mi vychádza jazda (či skôr plavba) prvej kategórie (s fakultatívnym výletom k Abu Simbel grátis). Pretože taká notorická literárna klasika akou je Smrť na Níle môže byť vo filme opretá jedine o herecké "panoptikum". A aby som z tohto filmu definitívne "urobil" nehynúcu klasiku, nemôžem nespomenúť perfektnú výpravu a hudbu Nina Rotu. PS: "What time is it? "There´s a clock. Use your eyes."

Mám rád Woodyho a jeho guľometnú paľbu sofistikovaných rečí a rečičiek. Takisto mám rád Woodyho vo chvíli, keď rezignuje na razantnú verbálnu akciu a vzdá hold "triviálnemu" životu, v ktorom sa síce takisto poneviera nejaký ten frustrovaný neurotik či sebestredná figúrka s nedostatkom sebaúcty, no nechŕli sarkazmy tak jedinečné, že sú za hranicou uveriteľného. September je veľmi delikátna a kultivovaná ukážka komornej drámy (a interiérového filmu bez divadelnej réžie), kde znavujúco pokojná atmosféra naplnená pochmúrnou melanchóliou slúži ako perfektný rámec pre emocionálne explozívny príbeh. Je síce úžasné vyfabulovať kopu briskných dialógov či glosovať dianie nezameniteľne cynickým spôsobom, no ešte úžasnejšie je nakrútiť film, ktorý síce nie je zábavný, zato však reflektujúci život tak brilantne a intenzívne, až človeku behá po chrbte mráz. Čechov by dal päť.

Argento je jediný hororový režisér, ktorý nepustí film z ruky, ak nemá neprehliadnuteľne výraznú vizuálnu estetickú stránku, častokrát silne metaforickú (v Suspirii napr. zábradlie schodiska či dláždenie bazénu), to znamená, že dívať sa na jeho filmy prináša estetické uspokojenie. Skutočnosť, že je táto satisfakcia viazaná na horor vytvára neopakovateľne znepokojujúcu atmosféru, pre ktorú snáď Argenta nemožno nemilovať, i keď Oscara pravdepodobne nikdy nedostane ani za celoživotné dielo (hoci by mal). Koncentrácia na estetické zretele však na druhej strane bohužiaľ tlmí strašidelnosť, a to do takej miery, že sa mnohé scény stávajú podivne chladnými a odťažitými, akýmysi módnymi "follies", ako keby ktosi rozpohyboval tie báječné obrázky z talianskej edície Vogue alebo Architectural Digest. Ak desaťstupňová stupnica strašidelnosti má v úvodnej trinásťminútovke hororu "Night of the Living Dead" panickú hodnotu 10, u Argenta zriedkakedy prekročí číslo 6, čo však býva bohato vykompenzované úžasnými akustickými prelivmi, nájazdami kamery, magickými dvojfarebnými sólami v jedinom zábere, zjavnou radosťou z kvázisurrealistických nápadov, priam psychedelicky pôsobiacou výpravou a hypercharizmatickým obsadením (keď som pri castingu, môj súkromný bod k dobru je Miguel Bosé - áno, ten neodolateľný Pán Kto? z Almodóvarových "Tacones lejanos"). Mimoriadne chytrá a vynaliezavá anotácia k filmu "The Only Thing More Terrifying Than The Last 12 Minutes Of This Film Are The First 82" naozaj nevodí za nos. Za "Most Terrifying" totiž považujem scénu medzi 64 a 66 minútou. Čosi také ťažko rozdýchava i fanúšik žánru, takže ostatné obecenstvo by malo reálne rátať so zvracaním (alebo čím). Ďalšie supertvorivé orgie zažije divák v Mníchove (hoci dej sa odohráva vo Freiburgu, hm) medzi nádhernými budovami Propylaeum a Glyptotékou od Lea von Klenze - klasicistická vznešenosť spomínaných stavieb plus neuveriteľne zvrátený mord sa rovná prvotriedna hororová kvalita. A hoci je Suspiria o okultizme, Argentovu fascináciu zabijakom z mäsa a kostí zhŕňa veta, ktorú prednesie mladý Udo Kier: "Bad luck isn´t brought by broken mirrors, but by broken minds".

Tento opus nefunguje ani ako horor, ani ako thriller, ani ako dráma, ani ako ich vzájomná kombinácia, ani ako nič, čo poznám, čo som poznal alebo budem poznať. Ak som sa niekedy v kine cítil ako debil, bolo to presne pri tomto filme. Ak sa nejaký horor (najskôr to chcelo byť horor) volá Dark Water a nikto z tvorcov nepociťoval najmenšiu snahu o najelementárnejšiu etudu na túto fascinujúcu tému, tak slovami Woodyho Allena - "Hollywood Ending".

Keď si pomyslím, koľko ľudí je schopných dať štyri hviezdičky novému Psychu alebo novým Stepfordským paničkám, mám chuť naštartovať motorovú pílu. Remake je ten najúbohejší filmový žáner, aký kedy kto vymyslel. Je mi jasné, že ak dvaja robia (nakrúcajú) to isté, nikdy to nebude to isté, no zmysel takéhoto počínania mi uniká. Pôvodný Texaský masaker je geniálny kinematografický počin, o kvalitách ktorého prehovára už úvodná "grave robbery" scéna a nasledovné titulky, kde sa v slnečnej protuberancii objavuje podoba Leatherface. TMMP 2003 je zaujímavý len explicitne poňatým násilím (prečo nie, sakra), architektúrou "evil house" a pravdepodobne nechcene surrealistickou scénou, v ktorej si hlavná hrdinka uvedomuje, že vrah sa na ňu díva tvárou jej priateľa (tu ma zamrazilo prvýkrát a naposledy). Mimochodom ani originál nie je filmom podľa skutočných udalostí. Pokiaľ by tomu tak bolo, dám desať hviezdičiek.

Scenárista s obdivuhodnou bravúrou prerozprával dve krátke, svižným štýlom napísané poviedky od Karla Čapka (samé osebe predstavujú parádne "počteníčko", najmä tá prvá). Jednoducho nemožno neoceniť, koľko nových skvelých dialógov a scén bolo vymyslených, aby sa lakonický Čapkov štýl mohol rozvinúť do filmového príbehu. Špičková škola adaptácie literárneho diela. Z hercov sú prvotriedni de facto všetci (vrátane toho psíka), no mojou obľúbenou zostáva Olga Scheinpflugová ako večne premrznutá, otrávená a otravná starožitníčka Severýnová, x-krát mrzuto opakujúca, že "ten tepich není k mání". Čo sa týka scén, najuhrančivejšie pôsobí tá, v ktorej stará príslušníčka "šíleného rodu Zanelli" pomaly vystupuje po schodoch s celým svojím ansámblom (možno preto, že pôsobí najmenej literárne). V csfd veľa preceňujeme i podceňujeme, ale zriedkakedy doceňujeme. Doceňujte, páni, koberec s vtákmi sa nevidí každý deň.

Tento televízny film odohrávajúci sa cca v 80. rokoch 18. storočia je tak neskutočne dobrý (najmä vďaka réžii, kamere, výprave, kostýmom a hereckým výkonom v čele s fenomenálnou Annou Javorkovou a jej nádhernému hlasu), až si divák povzdychne, že ho nemôže vidieť na striebornom plátne. A to som si už vážne myslel, že Slováci nedokážu nakrúcať filmy.