classic

Už teda konkrétne i jedna Občianska vojna, kedysi na území Spojených štátov amerických prebiehala, resp. v druhej polovici XIX. storočia, pričom tentokrát sa bude h i s t ó r i a, bohužiaľ, zase znovu opakovať, ale v úplne inom kontexte a nasadení [pomocou oveľa sofistikovanejších zbraňových prostriedkov, než tomu bolo povedzme zrovna predtým: 1861-1865], a predsa stále v tom istom ponímaní, nakoľko po vskutku naprosto turbulentných udalostiach na politickom poli, nastávalo akési déjà vu v tom zmysle, že sa tým pádom naprieč akurátne prebiehajúcim XXI. storočím, akosi priamo vytvorili - dva znepriatelené tábory, na ktoré sa bude odteraz nazerať iba prostredníctvom optiky fotožurnalistiky, totiž lepšie povedané skrz-naskrz týchto postáv v života ohrozujúcich situáciách, ktoré s fotoaparátmi v rukách, zaznamenávali jednotlivé, vojnovo-konfliktné udalosti počas cesty [v tomto prípade ako v nejakom road movie] do Washingtonu D.C., kde napokon konečne došlo ku očakávanému bodu zlomu; pritom po absolvovaní tejto mimoriadne vyčerpávajúcej trasy - mám ako človek a divák v jednej osobe - naozaj pomerne dosť zmiešané pocity, pretože skrátka tento »vriaci kotol« neustále kypí i v skutočných podmienkach; je len otázkou času, keď k tomu kľudne môže dôjsť aj v reálnych reáliách, alebo univerzálny režisér len disponuje v rámci svojej tvorby akousi bujarou fantáziou? → začínam byť čoraz viacej znepokojeným, lebo nielen U S A ako celok - k tomu súčasne pomaly i speje, a tak sa teraz pre malú istotu radšej opýtam: „kam sme to vlastne ako ľ u d s t v o, medzičasom dospeli a vyspeli, keď sa stále medzi sebou vraždíme azda už úplne odjakživa?,” ← asi toľko z mojej osobnej strany na samý začiatok. • Čo sa ešte týkalo spracovania vyššie uvedenej problematiky, tak pôvodom britský autor v podaní Alexa Garlanda; ktorý vzápätí vytvoril akési pozoruhodné «audiovizuálne dielo» vo vyváženom balanse obsahu & formy; jednak mal zaujímavo napísané repliky pre tieto zainteresované postavy, keď dokonca jedna z nich prešla i akousi cynickou premenou, a vôbec toto skromné obsadenie sa nevyznačovalo ani hollywoodskymi hviezdami; to znamená, že vtedy som sa mohol s nimi lepšie identifikovať; proste nastalo určité, a k tomu i civilnejšie poňaté herectvo, v ktorom bola "najznámejšou" len predstaviteľka Lee Smithovej v podaní Kirsten Dunstovej, ktorá zrejme predviedla i jeden zo svojich najlepších hereckých prejavov kariéry, ale zároveň jej v jednej sekvencii zručne sekundoval i Jesse Plemons ["dvojník" Matta Damona], ktorý patrí vedľa nej do reálneho manželského zväzku; ale tentoraz to malo celkom opačné zafarbenie, ako si asi myslíte; a jednak som si tiež pripadal, ako by som sa nachádzal i v akomsi bode epicentra, tak bola samotná vizualizácia príbehu strhujúcou, kedy všade navôkol mňa iba lietali samé smrtonosné projektily; ďalej, dynamický zvuk to ustavične len podporoval, a to ani nehovoriac o kvalitnej montáži, ktorá spojila všetky obrazové p u z z l e dohromady; a uprostred diania rovnako stáli i postavy, automaticky hneď pripravené stlačiť spúšť...fotoaparátov = atypický filmový zážitok; ako by sa dianie vo vojnovom Vietname - podstatne neskoršie premiestnilo i do amerického prostredia s dokumentárnym nádychom v podobe dokumentovania príslušných príhod cez opticko-mechanické zariadenia s navrch bystrým zrakom, ktorý je teoreticky i prakticky ochotný zaznamenávať nie moc lichotivé obrazy so surovým vyznením → bez akejkoľvek cenzúry! • Sú predchádzajúce slová varovným signálom, a či len trebárs hudbou budúcnosti?

Spletitý príbeh o atypickom mileneckom vzťahu medzi neplnoletou francúzskou študentkou a plnoletým bohatým čínskym mužom na pozadí daždivého vietnamského prostredia v roku 1929, čo podľa mňa minimálne aspoň vo filmovej reči zaváňalo i akousi pedofíliou, ak by som mal byť teda následne i naprosto pravdovravným [zatiaľ čo v reálnej podobe našťastie nie!], pričom napokon to zase ani nijako extra zvlášť nepredstavovalo hocaký rušivý element, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale skôr niečo úplne odlišného, čo by som vskutku asi charakterizoval, ako povedzme nedostatočná štruktúrna línia zachytenia daného príbehu, na ktorú sa postupne nabaľovali dráždivé, a k tomu zároveň i pomerne dosť explicitné sexuálne scény, ktoré v podstate ani nikam poriadne nesmerovali, len vypĺňali daný čas a priestor, a to isté platilo aj o vývoji ústredných protagonistov v zložení muža a ženy bez tohto konkrétneho dodatku, aby som vôbec tušil, ako sa vlastne pomenovávali; a mimochodom si myslím, že celkovo neboli príliš vhodne obsadenými vo formáte ich hereckých predstaviteľov, ktorí väčšinu času iba živočíšne a náruživo sexovali, alebo miestami filozoficky debatovali ohľadom ich [anti]budúcnosti a ďalších náležitostí sa s tým azda automaticky spájajúcimi, keď okrem toho mi už tento erotický titul nemal čo zaujímavého ponúknuť, čo by som si nakoniec predsa trocha viacej vryl do svojej pamäte. • Francúzsky autor: Jean-Jacques Annaud, sa z časti tiež inšpiroval i [polo]autobiografickým románom francúzskej spisovateľky - Marguerite Durasovej, ktorá mala vyčlenený priestor i v tomto titule v úlohe »hlavnej rozprávačky« v podaní ďalšej významnej Francúzky - Jeanne Moreauovej, ktorá dôkladne popisovala jednotlivé udalosti práve tak, ako zrejme uznala za vhodné; netuším vlastne koľko prichádzajúcich a odchádzajúcich situácií bolo autentických, čo mi je totálne jedno, keďže samotné režisérske uchopenie väčšinou pôsobilo len akosi nemastne-neslane; kedy sa tentoraz neviem poriadne rozhodnúť v tom zmysle, že čo viac fascinovalo režiséra: a to buď interiérové pasáže s neustálymi vyvrcholeniami v rámci všetkých pohlavných stykov vyššie pomenovaných postáv, alebo skrátka exteriérové zábery Vietnamu, ako takého, bohatého i na prírodné úkazy, a tak si mal dopredu určiť, čo malo väčší potenciál, lebo takto je to taký nesúrodý mix všetkého. • Naopak, čo by som aspoň pochválil, je Yaredov vnímavý hudobný doprovod a akustickú výbavu, ktoré dopĺňali príslušnú atmosféru, ktorá mala ešte zo začiatku i potrebný šmrnc, no neskoršie začala už pomaličky vyprchávať. • A to ani nehovoriac o tom, že toľko scén vyšlo len do stratena; čiže radšej pre istotu skôr siahnite po rovnomennom knižnom titule, ako zrovna po tomto nedopečenom koláči...? PS : Oveľa podnetnejšie spracovanie na podobnú tému, by som určite skoršie odporúčal napríklad túto klasickú Lolitu, ktorá rozhodne [za]ťala do živého.

„Naše mestečko má 14 000 duší, o niečo menej problémov, tri fabriky a kameňolom; okrem toho starý most kamenný, mladší železný, nemocnicu a dva cintoríny,” → T R N A V A; kedy slovenský režisér a scenárista - Peter Solan, ktorý sa mimochodom narodil práve vtedy, keď zase ja oslavujem meniny; vytvoril vskutku naprosto pozoruhodný, poviedkový titul, rozdelený na tieto 3 kompaktné diely → I. poviedka s podtitulom Ž A L O B C A : zaoberajúcou sa o prokurátorovi - trubkárovi - muzikantovi v jednej osobe, Vladovi Žoldošovi, ktorý momentálne riešil i akýsi vnútorný vzťah s učiteľkou - speváčkou, Barborkou "Babetkou" Vernerovou; keď sa počas jednej scény dokonca prechádzal s kočiarom aj predseda Rajčáni v podaní pána Ladislava Chudíka na futbalovom štadióne, kde som si jednak vlastne i koľkokrát taký futbal tiež zahral, pokým som ešte mohol, pretože asi necelých 200-300 m vzdušnou čiarou od tohto miesta, jednak i pochádzam; áno, totižto som rodákom priamo z Trenčína, kde sa nakrúcala i značná časť Tváre v okne, a preto ma postupne ovievali aj akési »nostalgické časy,« akonáhle som spoznával známe lokácie. ZNÁMKA : 3* • II. poviedka s podtitulom O B H A J C A : pre zmenu pojednávala o niekdajšom (?) advokátovi, no teraz azda najmä i o akomsi pacientovi - pánovi Sadloňovi; situovanej do nemocničného prostredia trenčianskeho špitálu, a to teda i so samými, bielymi plášťami, ako bonus extra naviac, a kde sa medziiným i váš milý recenzent, o viac, ako dve dekády neskoršie narodí; so známymi tvárami, akými páni Kvietik s Mistríkom určite sú, pričom predstaviteľ pacienta - Zdeněk Štěpánek, ktorý rozprával spisovnou slovenčinou a rovnako tiež disponoval i akousi človečinou, si vybudoval pevné puto s jedným z nich. ZNÁMKA : 4*. • III. poviedka s podtitulom S U D C A : venujúcej sa nielen akémusi «rozvodovému sudcovi,» ale zároveň aj mladému, manželskému páru, ktorý by mal akože rozviesť; alebo každé ráno sa znovu Boženky zase opýta: „Čo sme dneska vyfasovali?” → akoby sa skrátka tomuto protagonistovi - Bednářovi; jeho stereotypný spôsob života, vzápätí v opakujúcej sa slučke odohrával, tak som mal z toho zvláštny pocit v tomto úplne najlepšom podaní. ZNÁMKA : 5*. • Suma Sumárum: Pozor, síce sa môže kľudne zdať, že sa daný počin odvíjal v jednom slede bez čoby len jedinej zmeny lokality, no vôbec to tak nie je; čiže ak by ste mali povedzme potenciálny záujem o budúce sledovanie, najprv si pozrite „filmové miesta” v tu priloženom odkaze: [https://www.filmovamista.cz/1750-Tvar-v-okne] → PREDTÝM & POTOM; a hneď na to sa následne rovno pustite i do príslušného, kinematografického diela, ktoré ma hodne oslovilo, a v ktorom ešte cítiť i akúsi príchuť československej novej vlny! → jednoznačne každému vnímavému divákovi iba vrelo odporúčam, t.j. palec nahor. ☺• PS : Ak chcete vidieť i československú hereckú smotánku, tak ste presne na správnej adrese. PS 2 : Napísanie už jubilejnej 2500-tej "recenzie."

Paulovi sa vskutku i pomerne dosť podarilo nielen azda čo najrealistickejším spôsobom spodobniť obdobie »raného novoveku,« ale zároveň ho taktiež obdariť aj potrebnými vlastnosťami s presahom už od čias klasického, temného stredoveku, sa s tým automaticky spájajúcim, t.j. od špiny a blata, cez surovosť a sex, až vari i po mor a dekadenciu, i keď si zase na druhej strane rovnako tiež nalejme čistého vína v tom pragmatickom význame, že samotná štruktúra rozprávania príbehu bola napokon predsa tak trocha viac akosi skostnatenou, no očividne i napriek tomu som si logicky postupne začal spájať všetky jednotlivé súvislosti úplne dohromady, a v podstate najmä vďaka čomu som sa pomaličky dostával i do centrálneho prúdu nasledujúcich, mimoriadne surových udalostí, ktoré som dokázal plne [d]oceniť, pretože skrátka veľmi dobre už dávnejšie viem, že sa na začiatok 16. storočia, čiže v tomto prípade do roku 1501, situovanom v Taliansku - jednoducho povedané: jednoznačne hodili; alebo hádam môžem v danej veci skonštatovať i to, že forma mala miernejšiu prevahu nad obsahom. • Príbeh bol vzápätí, vlastne i celkom [s]prostý: „Akési zoskupenie žoldnierskych vojakov na čele s ústredným protagonistom Martinom, sa pri obliehaní akéhosi hradu, síce na malú chvíľu ocitli na strane víťazov, a to zrejme iba kvôli tomu, aby boli čochvíľa zradenými samotným kapitánom Hawkwoodom na samotný popud feudálneho pána Arnolfiniho, o čom nemali ani najmenšieho tušenia, čiže tým pádom sú ďaleko vyhnaní z priameho dohľadu zainteresovaných postáv, ale ešte nepovedali posledné slovo.” ← ó áno, presne tak, nakoľko pociťovali akúsi krivdu na dušiach, tak naprosto vážne zvažovali vykonanie «krutej pomsty,» do čoho sa systematicky nabaľovali i ďalšie dejové linky; predovšetkým s akýmsi príchodom novej, m o d r e j k r v i v podobe Agnes, sa dramatická línia ešte oveľa viacej zdramatizovala, aby tým získala na celkovej realistickosti; a pritom si len sotva málokedy dávala i »servítku pred objektív,« čím sa zvyšoval celkový adrenalín zo strany zúčastnených charakterov, ktorý skončil práve tak, ako začal. • Historický titul v podobe Mäsa+krvi,  disponoval kvalitným obsadením, keďže podľa mňa bez holandského predstaviteľa v podaní Rutgera Hauera, by to asi nemalo až konkrétne zrovna takú výraznú dynamiku, podobne ako s nemenej vhodne obsadenou - J. J. Leighovou, ktorá pred kamerou poctivo absolvovala niekoľko odvážnych scén, na čo by si možno jej kolegyne hneď tak rýchlo netrúfli? • Tvorivý tandem Verhoeven & de Bont, znovu priniesol vytúžené a šťavnaté ovocie, na ktorom som si z väčšej časti, teda i obzvláštne kvalitne nadmieru pochutnal → odporúčam obdobne naladeným divákom...

Holandský provokatér č. 1 - Paul Verhoeven - následne azda čo úplne najviac vyprovokoval i zrovna tohto umelecky [sochársky] založeného jedinca, ktorý sa vskutku čoraz viac začal oddávať nekonečnému »sexuálnemu harašeniu« s viacerými neukojenými partnerkami, až teda pokým Erik Vonk i konečne aspoň raz nenašiel tú akože pravú partnerku v podobe Oľgy Stapelsovej, s ktorou vzápätí pokračoval v naprosto extravagantnom spôsobe života so súčasne aj akýmisi «dekadentnými prvkami» v rámci celkovej štylizácie nasledujúceho diania, čo asi ani neveštilo nič extra priaznivého do budúcnosti zo strán až povedzme práve takto zainteresovaných, ústredných postáv, z ktorého by si určite nejeden kultivovaný divák mohol vziať i akési ponaučenie do budúcna, že to skrátka taktohľa nemôže pokračovať ďalej; a veď v podstate nakoniec posúďte sami, ako sa veci vlastne majú... • Skúste teraz počítať zároveň i so mnou, čo že to všetko približne asi obsahovalo dané, živočíšne ladené, kinematografické dielo, à la „umelecké porno” v podobe: Tureckého medu : I.) nahota; II.) sex; III.) genitálie; IV.) perverznosť; V.) vulgárnosť; VI.)  exkrementy; VII.) násilie; VIII.) dekadencia; jednoducho k dispozícii bolo až toľkoto všelijak rôznych ingrediencií, ktoré sa vďaka akémusi "verhoevenskému" mixéru, podarilo celkovo naraz zmixovať dohromady, keď z toho potom priamo vzišiel presne takýto zaujímavý a jednoliaty t v a r, ktorý na moje veľké počudovanie - nebol zdeformovaný na celkový vzhľad, ako by sa na prvý pohľad mohlo vôbec zdať, ale skôr presne naopak; sledovanie vyšinutých postáv disponovalo akousi povznášajúcou pointou, prečo by sme sa nemali správať, ako On a Ona, ktorí boli doslova, ako odtrhnutými z reťazí bez akýchkoľvek hlbších zábran, ktoré by ich včas upozornili konkrétne i na to, že je už hádam i najvyšší čas zatiahnuť ručnú brzdu pred samotným nárazom do betónového múra, pričom ešte stále nie je neskoro začať novú etapu bytia, len to by museli mať najskôr tieto zhýralé postavy akýkoľvek prejavený záujem... • Predstaviteľ Erika Vonka, t.j.  debutujúci Holanďan, Rutger Hauer, dôkladne stvárnil mimoriadne frustrovaného, a k tomu i sexom posadnutého protagonistu, ktorý si svoj nahromadený s t r e s veľmi často vybíjal na nežnom pohlaví, ktoré podobne nemalo takmer žiadne zábrany sa v danej forme naplno realizovať, čo v spoločnej kombinácii, jednak prinášalo explicitne zobrazovacie scény, a jednak na mňa našťastie ani nijako zvlášť zase nepôsobili samoúčelným dojmom, čo iba kvitujem; keďže celé zobrazenie príbehu malo svoju opodstatnenú logiku, kvôli ktorej som sa dokázal naladiť na vlnovú dĺžku týchto [ne]charakterov, i keď nie práve tak, ako si asi myslíte; to už vtedy akosi hraničilo so sebadeštrukciou, čoho určite nie som žiadnym fanúšikom ← žeby akási holandská odpoveď na predchádzajúci, škandalózny titul v podaní Mechanického pomaranča? → nebezpečné záležitosti v obidvoch podobách: ako v holandskej, tak rovnako aj v britskej.

Vari tou úplne najväčšou bezprostrednou prednosťou tohto noirového titulu - bolo naprosto pomalé [vy]budovanie vystupňovanej atmosféry, ako povedzme i v nejakých kvalitných tituloch od Alfreda Hitchcocka; ktorá by sa dokonca mohla, ako sa teda i občasne totižto zvykne hovorievať: „doslova pokrájať na najmenšie franforce,” tak bola vskutku mimoriadne vybičovanou až do tej azda najväčšej možnej krajnosti, a to je v podstate zároveň i ústredná hra s potenciálnym divákom, že vlastne Kto z koho? • Ako mimochodom samotný titul už medzičasom stihol sám napovedať, čiže v tomto prípade sa Náhly strach, bezprostredne vzťahoval na zrovna túto ústrednú protagonistku - akúsi autorku dramatických, divadelných hier - Myru Hudsonovú, ktorá v úvodnej, dejovej línii, počas skúšania istej hry s názvom: Na pol ceste do raja [pekla?]; teda na jej priamy popud sa prepustil istý herec - Lester Blaine - ktorý mal pôvodne stvárňovať jednu z hlavných postáv, čo napokon predstavovalo i akési určité zoznámenie sa s daným prostredím a s postavami, pričom šoubiznisové prostredie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, vôbec nebude stelesňovať ústredný prím, ale najskôr len akási »zhoda okolností,« vďaka ktorej akosi náhle zisťujem, že skrátka protiklady sa musia automaticky priťahovať, no nie asi presne v takom pomere, aký si asi práve teraz v kútiku svojej duše zrejme predstavujete, čo by malo akože korešpondovať s nasledujúcim dianím, plným nepredstaviteľných situácií, a následne pozostávajúcich po túžbe po majetkoch a iných náležitostiach, resp. spod skutočných charakterových vlastností niektorých postáv, pomaličky vyvierala na povrch c h a m t i v o s ť, kvôli ktorej postavy začali intenzívne rozmýšľať nad porušením Desatora Božích prikázaní; t.j. v poradí V. v podobe „NEZABIJEŠ,” čo nie je hádam ani nič extra zas nové pod slnkom, akonáhle človeka [ľudí] ovládajú hocaké zvrátené túžby a emócie; zase porušenie i X. prikázania v podobe „Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho,” ďalej VI. : „Nezosmilníš,” vrátane i VII. : „Nepokradneš,” a ak som správne napočítal, tak ihneď porušili až 4/10, čo si celkom vážne zaslúži i hlboké zamyslenie sa nad svojimi úmyslami a činmi → medzitým sa Myra Hudsonová Blaineová zatiaľ - vydala za vyššie uvedeného, neúspešného herca L.B., keď si jedného ranného dňa znenazdajky vypočula šokujúcu [audio]nahrávku, ktorá ňou tak extrémne otriasla - inými slovami povedané; zmyla jej doterajší naivný spôsob života, keď to už ani zblízka nie je tá usmievavá, sympatická žena, akou bola tesne predtým, keďže sa dozvedela, že manžel a ďalšia osoba - plánujú jej priamu likvidáciu niekoľkými dopredu zvažovanými postupmi; a čo sa dá robiť v takejto nezávideniahodnej situácii? ← zmieriť sa s osudom, alebo sa pokúsiť čokoľvek urobiť, aby sa neocitla na strane obete - tým pádom by sa miska váh konečne obrátila? • ONE WOMAN SHOW v podaní charizmatickej predstaviteľky Joan Crawfordovej, pretože tento štáb, kompletne «ušitý na mieru,» jej vzápätí poskytol i toľko hereckých príležitostí, aby sa mohla naplno realizovať, a vedzte, že kamera z nej oči takmer ani nespustila, tak jej bola neustále v pätách, až to bolo fascinujúce na pocit, a to ani nehovoriac o strihovej montáži vo finálnej sekvencii, ktorá mi nedovolila ani vydýchnuť, tak bola vyšponovaná až kamsi na kritické maximum! • Síce podľa mňa bol ten kľúčový »bod zlomu« hodne predvídateľným, no dianie sa muselo i nejako posunúť vpred, kedy potom sa najviac pracovalo na vytriezvení ženskej protagonistky v nadväznosti na brilantnú čiernobielu atmosféru, v ktorej dominoval aj strhujúci prejav zo strany začínajúceho Jacka Palancea, bez ktorého priameho nasadenia by toto spracovanie ani zďaleka nebolo tak silne interesantným! → a samostatnú pochvalu si rovnako vyslúži i Gloria Grahameová! • Akýsi milostný trojuholník sa systematicky rozpínal konkrétne tam, odkiaľ už viedla cesta len do akejsi citovej priepasti, a čo režisér D. Miller dokázal vyťažiť až do úplne posledného záberu..., ktorý na jednej strane priniesol víťaza, a na druhej porazeného. • Kvalitná hollywoodska produkcia!

Neznesiteľne sentimentálny, a k tomu azda i mimoriadne zablatený, či dokonca povedzme aj naprosto gýčovitý, taliansky titul, a to teda konkrétne od len ranného autora - Michelangela Antonioniho; s akýmsi ústredným predstaviteľom Steveom Cochranom, ktorý na mňa zvyčajne pôsobil, ako nejaké <herecké drevo,> čo ešte vskutku súčasne umocňoval i akýsi pocit naprostej beznádeje s titulným Výkrikom, ktorý sa predsa nakoniec na krátky okamih určite objaví, ale až v zaujímavo prevedenom finále, ktoré so mnou akosi silne zarezonovalo; A veľká škoda, že tomu tak nebolo aj tesne predtým, keď som s vysokými očakávaniami postupne sledoval určitý, resp. najmä kočovný spôsob života zo strany hlavnej postavy - Alda, ktorý sa na samý úvod najprv totižto dozvedá šokujúce informácie, ktoré totálne zamávajú s jeho doterajším spôsobom existencie, čo bol v podstate i ústredný leitmotív naprieč úplne celým dianím, smerujúcim kamsi AŽ ďaleko do neznáma...🤔 • Sprvoti som si veľmi sľuboval, že ma dané spracovanie hodne osloví, no pravý opak bol však pravdou, akoby to skrátka ani Michelangelov rukopis vôbec nebol, čo je značný 👎. • Ani tieto talianske fešandy to nijako extra zvlášť zase nespasili [Alida Valliová bola mimochodom oveľa atraktívnejšou vo Viscontiho Vášni]; naozaj strašne slabučký scenáristický kredit, ktorý voľaktorí asi zabudli plne dobiť!

Hups, akosi som sa znovu mimoriadne škaredo pošmykol, a to teda konkrétne zrovna na tomto československom a čiernobielom, azda vrátane i na prehnaným spôsobom experimentálneho, a k tomu i naprosto chaoticky [scenáristicky] prevedeného titulu v podobe Šmyku, v ktorom mimochodom českí predstavitelia - minimálne i takú značnú polovicu minutáže ešte zároveň artikulovali akousi »lámanou nemčinou,« a vôbec širokospektrálna jazyková výbava [okrem češtiny a nemčiny; zaznela i angličtina, a ak sa práve teraz náhodou tiež nepomýlim, tak myslím, že na krátky moment aj francúzština], čo vskutku už neveštilo absolútne nič pozitívneho, a čo v podstate pre mňa zase predstavovalo i akési «filmové umučenie,» ktoré ma takmer zdeptalo až kamsi rovno na smrť; pardon za trocha predsa viac i explicitnejší výraz, no nemôžem si nijako extra zvlášť pomôcť, keď sa ma v danom prípade zmocnila taká extrémna beznádej, až to tým pádom strašne i [za]bolelo! • Ako sa zvykne hovorievať: „Titul by som zrejme asi nedoprial ani tomu najhoršiemu nepriateľovi,” ale zbytočne nechcem vo virtuálnom priestore šíriť akúsi ďalšiu n e n á v i s ť voči danému počinu, ktorej je už i beztak medzi nami ľuďmi určite priveľa; čiže nebudem na nej parazitovať, ako mnohí zakomplexovaní jedinci za klávesnicami počítačov, pričom sa zakaždým len vyjadrujem v rámci slušných pravidiel, ako mávam vo zvyku, t.j. z mojich úst, resp. z mojich slovných spojení nikdy nebudete počuť akúkoľvek dávku vulgarizmov, aby som sa akože poriadne vyventiloval; skrátka, to podľa mňa ani k ničomu nevedie, a tak radšej pre istotu použijem nejaké expresívnejšie výrazy, ktorými vyjadrím svoje momentálne citové rozpoloženie, nachádzajúce sa v akomsi »stave beztiaže,« aby som bol konkrétny. • PS: Ak na vás predchádzajúce riadky v súvislom kontexte zapôsobili, tak kľudne môžete zareagovať v spätnej väzbe; v súkromnej pošte ← za porozumenie vopred ďakujem → PS 2: Nikoho nechcem dehonestovať; len si presadzujem vlastný názor, nikým a ničím neovplyvnený...

Moskovský epos + ženská odysea + moderné spracovanie s takmer i nulovým výskytom súdruhov & súdružiek = sovietsky titul Moskva slzám neverí; venujúci sa trojici najlepších kamarátok, pričom akýsi, povedzme ústredný prím, bude nakoniec predstavovať iba jedna z nich - Káťa - azda vôbec tá najzaujímavejšia postava, aká sa mimochodom ponúkala naprieč, vskutku, naprosto pestrou paletovou mozaikou medziľudských vzťahov medzi ženami a mužmi, čo bola zároveň i hlavná podstata daného, kinematografického diela s celkovo až približne i 20-ročným rozpätím nasledujúcich udalostí [začínajúc v roku 1958, a končiac asi okolo roku 1978], v ktorých teda nebola žiadna núdza o pomerne dosť zaujímavé situácie; v podstate najmä vďaka čomu samotné sledovanie našťastie neskĺzlo do akejsi statickosti či trebárs taktiež aj teatrálnosti v rámci celého rozprávania, za to ale režisérskej roztržitosti zo strany Vladimíra Meňšova, som určite viackrát postrehol, ale nie zase toľko, aby mi to úplne pokazilo potenciálny zážitok, v ktorom bola naprostá, a k tomu i nefalšovaná radosť zo sledovania ústrednej protagonistky v podaní Viery Alentovovej, ktorá bola v tom čase nielen skutočnou manželkou režiséra tohto titulu, ale zároveň tiež utiahla i väčšiu-väčšinu [prí]slušného počinu len na svojich pleciach, ktorej neskoršie zručne sekundoval i prichádzajúci Alexej Batalov. • Mal som zameškaný jeden väčší rest, ktorý už nejaký ten piatok rozhodne poznám, keď by som chcel na záver hádam len úprimne skonštatovať, že isteže neľutujem svoj strávený čas, zrovna až takto priamočiaro obkolesený samými, sympatickými predstaviteľkami, keďže i Antonína a Ľudmila svoju kamarátku zväčša iba vkusne dopĺňali a povzbudzovali, a tak práve preto boli akosi ich mužskí náprotivkovia mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, čiže autor sa inými slovami zrejme najviac snažil i o to, aby čo najvernejšie zobrazil akúsi ženskú emancipáciu, z čoho sa už pomaličky začínal ozývať akýsi f e m i n i z m u s, ktorý ozaj máličko začal vystrkovať rožky, no aspoňže ešte v prijateľnejšej miere...?

Tento obzvlášť jalový, a ďalej čisto iba fínsky spracovaný, povedzme akože i vojnový a televízny titul o akomsi vojakovi - protagonistovi Jooseovi Keppiläovi, ktorý si jedného pekného dňa na seba navinul i akési lano, že ho následne potom zrovna takýmto spôsobom omotaný odnesie kamsi domov, aby si tým pádom údajne mohla práve jeho žena na ňom vešať i bielizeň; podľa môjho názoru akosi začal čoraz intenzívnejšie strácať na akejkoľvek logike, resp. takmer nemal žiadnu »hlavu a pätu«, až sa pre mňa vskutku stával naprosto neznesiteľným, a to ani nehovoriac o absolútne nesympatickom obsadení, vrátane akejsi nie teda príliš vrúcnej práce réžie v podaní Fína, Veli-Matti Saikkonena, ktorá na mňa zvyčajne dýchala akýmsi amaterizmom a totálne nezvládnutou obsahovou stránkou; skrátka, vyznačovalo sa to najmä chaotickejším podaním bez akéhokoľvek náznaku záujmu o vývine udalostí a vzťahov. • Ďakujem, ale od fínskeho titulu v podobe Manillaköysi - sa vzápätí už nadobro dištancujem, nechcem mať s ním vôbec nič spoločné, t.j. držať si od neho čo najväčší možný odstup, aký sa mi napokon ponúka → totižto, toto nie je produkcia, aká sa mi väčšinou pozdáva, pričom jediné šťastie spočívalo len v tom, že minutáž bola hodne krátkou; v opačnom prípade by «filmová tortúra» i naďalej pokračovala niekam, odkiaľ zrejme niet žiadneho návratu. • Možno, ak by dajme tomu dostal vyhradený herecký priestor iba ústredný predstaviteľ Joose Keppilä v následnom stvárnení Erkkiom Pajalaom, a zvyšné obsadenie by sa úplne preobsadilo, a k tomu by sa rovnako vymenil i pôvodný režisér za niekoho oveľa lepšieho - typu Akiho Kaurismäkiho; prepísalo by sa aspoň 90% replík; osviežila by sa formálna stránka veci, tak vtedy už azda konečne začínam pevne veriť tomu, že konečný výsledok by bol nakoniec i omnoho viac prijateľnejším, než akurátne v danej podobe, ktorá je pre mňa neprijateľnou! ←  „Howgh, dohovoril som.“