Kolo štěstěny a fantazie

Filmový triptych režiséra Ryusukeho Hamaguchiho z roku 2021 sa svojimi jednotlivými príbehmi zameriava predovšetkým na témy vzťahov, lásky, odcudzenia a zdanlivo neodvrátiteľného odlúčenia. Ale takisto aj na hľadanie ciest späť. Trojica príbehov dvojhodinovej snímky, zasadená do súdobého Japonska, je postavená najmä na konverzácii medzi dvoma postavami, ktoré v nej nazerajú na minulosť, ale zároveň si všímajú, ako konanie ovplyvňuje ich životy v súčasnosti. Zo štýlu rozprávania poviedok, ktoré Hamaguchi ako autor volí, cítiť obyčajnosť a do značnej miery aj uveriteľnosť. A oná obyčajnosť je zároveň najväčším plusom aj mínusom celého filmu. Obyčajnosť, ktorá je plusom, je citeľná v rovine postáv a príbehov, teda v dvoch, dá sa povedať, najdôležitejších aspektoch diela. Hamaguchi nič zbytočne nekomplikuje a stavia na jednoduchosti. Funguje to, ale takisto to so sebou prináša možno až prílišnú nalinajkovanosť bez výraznejších momentov v deji. A tá sa časom stáva tou obyčajnosťou, ktorá je mínusom filmu. Gûzen to sôzô preto nakoniec vyznieva z hľadiska kvality iba ako priemer. Konverzačná dráma svojimi témami odzrkadľuje život taký, aký mnohokrát je. Námet, realizácia aj herecké obsadenie sú dobré. To jediné, čo snímke chýba, je aspoň malá iskra, ktorá by ožila inak fungujúcu a do filmu pasujúcu obyčajnosť. (04.05.2024)

Tak Hamaguči nebude můj oblíbený Japonec. S mezilidskými vztahy je to složité všude, ale v zemi vycházejícího slunce z mnoha důvodů zřejmě ještě více, a tak všechny postavy tohoto filmu od sebe odcházejí s tou jejich typickou bolestivou melancholií samoty. Nepřetržitý sled dialogů mi běžně nevadí sledovat, ale zde jsou tak fádní, až je výsledek zcela unavující a neuspokojivý. Kolo štěstěny a fantazie je tak jemné a křehké, že po skončení titulky rozfouká vítr, a nezbude vůbec nic. (02.04.2023)

"NÁŠ OSUD NENÍ NIČÍ CHYBA." Všechny povídky mě zaujaly, nenudily, ale jsou natočeny neuvěřitelně sterilně. Na druhou stranu je potřeba ocenit dlouhé konverzační výměny bez přerušení... Také námět láska vs. náhoda nezní kdovíjak originálně, i tady ale musím potvrdit, že téma je nahlíženo z neobvyklých perspektiv. 65% (05.11.2023)

Posledný príbeh je najmenej konzistentný. Ale nedá sa mi uprieť mu určité kvality, pretože ak sa Hamagučimu nedá vyčítať jedna vec, tak je to nápaditosť s ako pristupuje k ľudským emóciám. Jeho filmy sú komplexné, civilné, jednoduché a predsa niečím špecifické, čarovné a zaujímavé. Aj keď tých filmových formálnych prostriedkov tu je pomenej a celé to pôsobí ako scény z divadelného predstavenia. Každý jeden príbeh má v sebe niečo čarosmutné. Jedná sa o drobný výsek zo života hlavných hrdinov v ktorom nachádzajú určité potešenie, alebo si vďaka nim uvedomia dôležité veci. Aj napriek všednosti sú filmy zvláštne iné. Nie úplne zakotvené v realite, ale v niečom predsa len také, že ju skvelo popisujú. Príde mi to ako keby som čítal nejaký výborný román od japonského autora. Napríklad aj toho Murakamiho, ktorého Drive my Car práve Hamaguči adaptoval. Po tomto filme sa na túto jeho adaptáciu teším zase o trochu viac. Mierne nadhodnocujem. Ale viem, že mi niektoré úseky ešte dlho budú chodiť po rozume. (09.12.2021)

konverzační mozaika vyprávějící tři na sobě nezávislé příběhy, jejichž společným jmenovatelem jsou mezilidské vztahy a vše co k nim patří od komunikace, přes lásku, žárlivost, přátelství, pokušení, nevěru atd. Upřímně mě překvapilo jak moc mě tenhle Hamgučiho kousek bavil navzdory tomu (nebo právě proto), že se v něm vlastně nic extra zásadního nestane a naprostou většinu času se jen mluví o běžných a všedních věcech. V každém ze tři příběhů se dá najít něco v čem se divák může poznat a je úplně jedno jestli je Japonec nebo Evropan...70% (31.05.2022)