SeanLSD

Toto je hodne zaujímavý prípad experimentálneho filmu. Nielen preto, že americký fotograf Man Ray bol tak akosi prítomný pri skoro všetkom, čo sa týka filmovej avantgardy povojnového Paríža a pre "cinéma pur" bol vlastne určujúcim spúšťačom - Duchamp u neho vytvoril svoje ANÉMIC CINÉMA a Chomette sčasti 5 MINÚT ČISTÉHO FILMU. Z veľkej časti vytvoril aj MECHANICKÝ BALET,, ktorý si nie veľmi právom neskôr prisvojil Fernand Léger NÁVRAT K ROZUMU, ktorý celé toto hnutie viac-menej spustil, bol premietaný na Tzarovom "Soirée du coeur á barbe" v 1923 (kde došlo k definitívnej roztržke medzi dadaizmom a surrealizmom) spolu s Richterovým RYTHME 21 a MANHATTA Ch. Sheelera a P. Stranda a autor tu skombinoval svoju vlastnú zaujímavú techniku priameho osvecovania filmového materiálu pokrytého rôznymi predmetmi so svojimi "rayogramami" a fotograficky zaujímavým a o dosť príťažlivejším snímaním ženského torza. Pri tom sa okrem tradičnejšej predstavy provokujúceho umelca ponúka aj domnienka, či tento záver filmu nezodpovedá tomu, ako máme pochopiť názov filmu, čo je tým návratom k rozumu.. ? Man Ray však celým svojim nasledujúcou tvorbou dokázal, že "neplodným experimentovaním", ktoré je dokonale umelecky uspokojivé a napĺňajúce, sa dá stráviť aj celý život.

Nie som si vôbec istý, o čo sa má v prípade tohoto diela jednať. Tento údajný film, ktorý figuruje aj na imdb, ale bez akejkoľvek špecifikácie, vrátane dĺžky, nesie názov Tzarovho časopisu, ktorého vyšlo jediné číslo v roku 1922 a odkazuje aj na jeho hru Le Coeur a gas z roku 1921... Podľa obsahu  jednej vete by to mal byť záznam uvedených básnikov čítajúcich svoje diela, takže skôr dokumentárny záznam, než dadaistický film - navyše dávno po zániku tohoto hnutia. Aby toho nebolo málo, na imdb je uvedené: režisér Tristan Tzara (as Man Ray). Takže dokonalý, vskutku dadaistický chaos!

Jeden z prvých "videoklipov", dalo by sa povedať - či skôr projekcií k hudobným vystúpeniam - a hneď natoľko univerzálnych, že ho mohli premietať k rozličným skladbám. Pomocou reostatov dokázali aplikovať rýchlosť prehrávania k dokonalému prispôsobeniu obrazu na rytmus hranej skladby, neskôr to ešte vylepšili rôznymi synchronizačnými prístrojmi. Tieto skúsenosti potom Murphy využil pri spolupráci na MECHANICKOM BALETE o rok neskôr. Úvodný animovaný titulok s kostlivcami je fascinujúci ešte aj dnes a nehanbil by sa za neho ani Burton...

Najnekonformnejší zo všetkých avantgardných umelcov v spolupráci so spriazneným Man Rayom roztočili niekoľko zo svojich rotoreliéfov s hypnotickými špirálovými maľbami a hoci títo dvaja sú spojení predovšetkým s dadaizmom od jeho samotných počiatkov až k vrcholným formám siahajúcim až do súčasného umenia, charakter básní v krútivom efekte tvoriacich polovicu diela a hypnotický efekt, ktorý má jeho sústredené sledovanie na diváka, ukazujú skôr na surrealizmus.

"Chyba v obraze je predmetom, chyba v pohybe scenárom." ___ Kubistický film existuje a neprekvapí, že spolutvorcom toho najznámejšieho je avantgardný maliar Fernand Léger. Ovplyvnený futurizmom s jeho eufóriou z priemyselnej modernity a fascinovaný strojovou mechanikou nemohol film zostať stranou jeho záujmu. Interes o geometrické formy u neho pochádzal už zo štúdií architektúry, no na umeleckú akadémiu ho neprijali a väčšinu svojich raných diel ovplyvnených impresionizmom neskôr zničil. Kubizmus bol následne jeho východiskovým umeleckým hnutím a toto myslenie vidieť v MECHANICKOM BALETE nielen dôrazom na geometriu, ale aj skúmaním množstva uhlov pohľadu na ten istý objekt a takmer nepretržitým využívaním časti a detailu. Je však nutné povedať, že tento dokonalý príklad "čistého filmu" (cinéma pur) bol zrejme z väčšej časti dielom Dudley Murphyho a Man Raya, Léger sa pridal až neskôr, financoval dokončenie a distribuoval film po celej Európe...

Parádny prehľad základných trendov avantgardy počas troch dekád v ich hlavnom meste, vo viacerých oblastiach umenia a ich vzájomných prienikov v podobe desiatok legendárnych mien a neodolateľného Paríža, kde sa všetci aspoň načas ocitli. Hocako dôkladný dokument je, vyvoláva túžbu vedieť viac a každý spomenutý oddiel priam kričí všetkými tými ďalšími nespomenutými alebo nerozvinutými líniami.

Sledované od februára do mája 2024. _ Druhá séria EUFÓRIE je nekonečná vyhrotená situácia, v ktorej človek definitívne prestáva hrdinom závidieť ich mladosť, krásu, sex, drogy a večierky. Tu už nie sú žiadni vinníci, sú len obete. A seriál definitívne prestáva byť "zábava" aj pre samotného diváka. Je to hlboký ponor do vyextrahovanej dekadencie dnešnej mládeže. A pritom zachované to, čo je pre teen vek trvalé bez ohľadu na dobu – silné city, idealistické predstavy o živote a vzťahoch a fatalistické konanie. Plus starý dobrý freudizmus – nie spoločnosť, politika, technológia… - ale neprítomný ocko (a prítomné drogy) sú spúšťačmi abnormálneho správania. _  Hodnotiť tu časti osobitne, nielen diely, ale hádam aj série, nemá veľmi zmysel, čím ďalej, tým viac vyznieva EUFÓRIA ako celok, a aj v rámci dielov si prechádza ľubovoľne medzi postavami, ktorých osudy sú previazané. Iba výnimočne sa prezentuje ako seriál s uzavretými, charakteristickými epizódami, väčšinou ide skôr o moderný trend sledovania krátkeho seriálu ako dlhého filmu naraz, v jednom ťahu, prípadne na pár šupov. A podobne sa to má aj so sériami - sú tu veci, ktoré sa doriešia, aj tie, ktoré sa nechávajú otvorené do tretej série. A tak to môže ísť donekonečna – tak ako život. _ Sam Levinson si na rozdiel od prvej celú druhú sériu napísal a zrežíroval sám. Niet sa mu čo čudovať – stvoril popkultúrny fenomén a chce si ho ďalej robiť iba podľa seba – a výsledok dosahuje väčších výšok, ale aj nedostatkov, ako v prvej sérií. Z rozličných pohľadov sa mu dá všeličo vytknúť... Dosť zvláštne rozvíjanie (či skôr zdržovanie) zápletiek stojí proti režijne a štylisticky neuveriteľne premysleným jednotlivým scénam. V tých jednotlivostiach je to ale majstrovské a ako celok emocionálne zasahujúce až zdrvujúce, čo je pre mňa rozhodujúca kvalita.. Ťažko si vybavím porovnateľné dielo, ktoré by tak presvedčivo sprostredkovávalo pocity a komplexné emócie, vrátane tých najextrémnejších.

Herecká ansámbl je niekde úplne inde než býva obvyklé u céčkových akčňákov a preto som čumel ako puk, že skoro celú polovicu filmu nedôjde na tie obvyklé detské strieľačky vo vidláckych exteriéroch, ale nechajú tie baby predviesť sa a dokonca im píšu ozajstný scenár... Normálne sa mi chvíľu nechcelo veriť, že to má na svedomí Asylum, lebo dokonca aj réžia vyzerá, že jej nešéfoval nejaký amatér z ulice. Potom však, v druhej polovici, asi aby sa zavďačili svojim verným fanúšikom (pretože pre koho títo ľudia točia??) prídu tie stupídne štandardné atribúty pseudoakčnej sračky a postavy aj scenár zhlúpnu raketovou rýchlosťou... ale na časomieru som pozrel len zopár ráz a čo si budeme hovoriť - väčšina filmov Seagala či Lundgrena je ďaleko horších! Vlastne mi bolo naozaj ľúto, že sa nevydržali snažiť až do konca, pretože prvá polka ma vyslovene bavila.

Kde inde si doplniť túto pixarovskú lahôdku ako v Paríži obložený syrom a bagetami ? Navyše v deň, keď som zachránil myšku ? Ale to mi pravdaže nikto neuverí...

Príbeh priekopníčky moderného tanca Loie Fuller vyniká prekrásnou kamerou a dopláca na odfláknutý scenár. Kamera je oslava svetla, tak krásne, až mytologicky nasvietené scény, či už vonku alebo často v totálne tmavých interiéroch, sa len tak nevidia - a je to krásny hold tanečnici, ktorá sa práve precíznou prácou so svetlom preslávila. V kombinácií so silnou hudbou a sugestívnymi výkonmi vytvára kúzelnú umeleckú atmosféru. A keď tu Fullerová prvýkrát predvedie svoj tanec, divák zostane očarený asi veľmi podobne, ako kedysi publikum na jej predstaveniach a želá si, aby ten zázrak nikdy neskončil. Ale scenár mu z neznámeho dôvodu tanečné čísla veľmi nedopraje, čo je vo filme o tanečniciach naozaj zvláštne a snaží sa o čosi iné, v čom ale akoby nevie, kde má vykresať dramatický konflikt – a s tým súvisí aj zvláštne narábanie s faktami. Ak je TANEČNICA naozaj podľa knihy, ako je uvedené, tak neveľmi dobrej alebo veľmi nešikovne spracovanej. Kým prvá polovica filmu je plná nádherne nasnímaných silných momentov, druhá, prekvapivo, pretože prichádza avizovaný konflikt a súperenie dvoch tanečníc, je uťahaná a dýchavičná. Tu opäť k tým faktom. Neočakávam od biografických filmov vedeckú presnosť a automaticky počítam so zjednodušovaním, zlučovaním viacerých osobností do jednej postavy a úpravami životných príbehov pre dramatický efekt... Obvykle preto ani vyslovene nepátram po nepresnostiach, ale zhodou okolností som s životmi Loie Fuller a Isadory Duncan dosť dobre oboznámený – ostatne asi preto som aj videl tento film. Takže fakty, ak by niekoho zaujímali, sú nasledovné (a vrhajú na TANEČNICU dosť nelichotivé svetlo). Loinu situáciu s rodičmi si tvorcovia takmer od základu vymysleli - žila totiž v normálnej, kompletnej rodine aj s viacerými súrodencami, pravdou ale je, že jej otec naozaj zomrel za záhadných okolností, súvisiacich možno s jej manželom, neskôr odhaleným polygamistom. Ak chceli tvorcovia ukázať, že sa s ňou osud nemaznal, nemuseli si vymýšľať, stačilo nevynechať jej prvý pokus o európsku kariéru v Nemecku, ktorý predchádzal Parížu, kde svojimi vystúpeniami publikum vôbec neoslovila a musela napokon vystupovať v cirkuse medzi cvičeným slonom a somárom. Až potom nasledoval onen oslnivý a vyčerpávajúci parížsky úspech... Vzťah s Isadorou a ich „konflikt“, ktoré mali tvoriť akúsi sekundárnu dramatickú kostru, sú tiež umelo vytvorenými atrakciami - v skutočnosti sa poznali len veľmi krátko a Isadora odišla zo súboru už počas prvého turné kvôli vlastnému kontraktu. Horšie ale je, že keď už si ho vymysleli, mali ho aspoň teda náležite dramaticky využiť. Ale všetky postavy sa tam len tak nejako potácajú, čím bližšie ku koncu filmu sa stále viac opakujú a stále menej sa toho deje. Hra s lesbicitou, ktorá sa zdá, že to má zachrániť, je namieste, pretože Loie, po neúspechu s manželom, odhaleným podvodníkom, žila neskôr v stálom vzťahu so svojou priateľkou, ale u Isadory je to opäť iba číra špekulácia. Herci, ako to už často býva, zachraňujú, čo môžu, ale okrem svojich daných charakterov vlastne nemajú čo hrať - ich postavy, s výnimkou slávnych tanečníc, ani nepomenované, sa zásadne nepredstavujú, zjavujú sa a odchádzajú len tak, nemajú žiadny vývoj ani nič okrem základnej motivácie - chcem tancovať alebo chcem zarobiť alebo chcem teba. A takto sa TANEČNICA dopotáca do konca bez toho, aby nám o nich niečo naozaj prezradila. Debutujúca autorka, predtým tvorkyňa klipov, predviedla perfektnú spoluprácu s fenomenálnym kameramanom, ktorý doslova čaruje, ale vôbec nezvládla príbeh a postavy. Zrejme sa snažila byť francúzsky subtílna, tak ako jej herci, ale zostala kdesi na polceste a P. S. pri záujme o silný, dramatický príbeh úplne zahadzuje naozaj turbulentný, vášnivý a tragický život Isadory,, ktorý bol v porovnaní s relatívne harmonickou Loie ako bombardovanie popri tom, keď padá dážď.