tron

Pravdupovediac som zaskočený, aké priemerné to je. Nechcem tvrdiť, že účasť Nicolasa Cagea vzbudzovala veľké očakávania. Nie po Honbe za pokladom Templárov, Rituáli a USS Indianapolis. Ale myslím, že má svoje dôvody účinkovať aj v sračkách. To, že v nich hrá, ešte teoreticky nič nevypovedá o tom, aký je to kvalitný/nekvalitný herec. V mojich očiach stále disponuje slušnou charizmou. Ale možno zo mňa len hovorí nostalgia (Con Air, Skala, Tvár toho druhého...), netuším. Faktom je, že scenár k filmu Arcadian je neskutočne priemerný, s nábehom na podpriemernosť. „Zlo“ (nechcem spoilerovať) nie je úplne márne, ale strašne na ňom vidno, že potrebovalo vyšší rozpočet. Oveľa vyšší. Napokon je to paradoxne (?) práce Cage, kto úroveň drží aspoň na 3*. Keby jeho rolu hral ľahko zameniteľný herec, bolo by to ešte slabšie. Poteší ponurá, tiesnivá, neveselá atmosféra vrátane prírody v podobe jesennej prírody, ktorá stráca farby, listy a život a ostáva len pochmúrnosť. Chybou možno bolo, že časom jednoduchý dej zaplnili postavami; s Cageom a dvoma mladíkmi by to bolo lepšie.

„To je na moci najzaujímavejšie. Keď ju máš, nemusíš o nej hovoriť.“ Krstný otec je moja obľúbená gangsterka, ale netušil som, že jej vznik bol snáď ešte väčšou. Je to však natočené takým ohromne feel good štýlom, že hoc sa občas niekomu brokovnicou rozstrelí hlava ako melón, neustále sa spokojne usmievate a ste nadšení, že môžete sledovať výborný seriál. Možno mi trochu vadilo, že Alberta nestálo žiadne veľké prehováranie Joea Colomba, aby súhlasil s natáčaním, ale zas Giovanni Ribisi si to natoľko báječne užíva, že je to fakt detail (a na konci je od mafiánskej linky upustené temer úplne). Dočerta, toto je tak feel good natočené, že i mafiáni tu väčšinu času vyzerajú ako sympatickí chlapíci, po ktorých ide „to hnusné FBI“. Z hercov neviem, koho spomenúť skôr. Ťažko by sme hľadali diváka, ktorého by neodrovnal výkon Burna „pošahaného Rakúšana“ Gormana. Strašne si to ale užíva tiež Matthew Goode ako odzbrojujúci Bob Evans. Miles Teller je boží bez toho, aby zvyšoval hlas, čo zvykne bývať dôkazom skutočnej autority a schopností danej osoby. Samozrejme Dan Fogler ako Coppola je fantastický, detto Patrick Gallo ako Mario Puzo (!). Zaujímavé je, že tvorcovia dokázali odolať a z prvoplánovo nesmierne vďačných rolí (Brando, Pacino...) urobili len cameá na hranici postrehnuteľnosti (Duvall, Caan). Potešilo ma, že mnohé legendárne zákulisné pikošky tu zostali, ale bez toho, aby sa na ne explicitne dlhé minúty upozorňovalo (pradenie mačky, Brandova neochota učiť sa texty, holý zadok, Indiánka na Oscaroch). Obvykle pri seriáloch zvyknem frflať, že minimálne jeden-dva diely sú zbytočné, pokojne sa to mohlo prepísať, prestrihať a výsledkom by bolo menej epizód, zato nabúchanejších. Ale z The Offer by som vystrihol možno pár desiatok minút za celú sezónu, určite ani jednu epizódu. To z The Offer tým pádom logicky robí jeden z kvalitatívne vyrovnaných seriálov roka 2022 plného úžasných scén (premietanie mafii, improvizovaná scéna večere, Sicília).

Moja manželka nepozerá horory, takže stačí, keď ja práve nejaký pozerám a ona sa omylom nachádza v rovnakej miestnosti a nechtiac zahliadne na obrazovke chlapa v maske s nožom, je zle. Keď ale videla finále Toxic Shark, smiala sa. Asi 10 sekúnd som si vravel, že šak ono to nie je úplné zlé, že už som videl v živote aj oveľa väčšie sračky a že si to aspoň 2* zaslúži. Ale nie, toto je ozaj plnohodnotná sračka s herečkami pripomínajúcimi kasting na porno a s digitálnym žralokom, ktorý reve (!). Nechcem scenáru ÚPLNE krivdiť, tak dám nenápadne palec hore za inováciu v zmysle, že niektorí infikovaní ľudia sa menia na zombies. Takúto divokú kombináciu som asi ešte nevidel (ak nepočítam legendárnu podvodnú bitku zombies a žraloka v Zombi 2).

Street Fightera môžeme vnímať ako jednu z prvých filmových adaptácií počítačových hier. Pravdupovediac je neuveriteľné, že vôbec vznikla, keďže rok predtým mal premiéru superprepadák Super Mario Bros. Zároveň ale už rok po ňom hit Mortal Kombat. Street Fighter na to nešiel zle. Splašil na svoju dobu šťavnatý rozpočet 35 miliónov dolárov, z ktorého si hlavná herecká hviezda odkrojila fajnových 8 miliónikov, pričom inkriminovanou hviezdou nebol nikto menší, než vtedajšia sebavedomá akčná star JCVD, v tom čase na vrchole popularity (Cyborg, Levie srdce, Živý terč, Dvojitý zásah, Univerzálny vojak). Jean-Claude sa predstavuje na vrchole síl, vyzerá v pohode, dobre sa naňho pozerá, predstavuje sa v trochu odlišnejšej pozícii, než sme u belgickej pumy zvyknutí, má drsnú farbu vlasov (ehm), miestami to poňal až na úrovni lascívneho kastingu na šťavnatú rumunsko-azerbajdžanskú pornorolu a vyskytuje sa v pozoruhodnej scéne, v temer brutálne zastrelí svojho najlepšieho kamaráta len preto, že vyzerá ako Hulk po dvoch mesiacoch hladovky. Okrem toho tu uvidíme démonického záporáka Raula Juliu, ktorý sa v tej dobe tešil popularite vďaka Addamsovej rodine. Raul sa tu vyskytuje bez typických fúzikov, žiaľ sa jednalo o jednu z jeho posledných rolí; zomrel v tom istom roku vo veku 54 rokov a film je venovaný jeho pamiatke. Mal som ho veľmi rád, škoda ho. Nechýba austrálska speváčka Kylie Minogue, ktorej to v akcii prekvapivo pristane (niektorými jej chvatmi akoby sa o pár desaťročí neskôr inšpirovala Scarlett Johansson v marvelovkách). Za réžiou a scenárom stál Steven E. de Souza. Ide o jeden z mála počinov, ktoré natočil; špecializoval sa totiž najmä na písanie scenárov, jeho vitrínka je fakt bohatá na klenoty (48 hodín, Komando, Smrtonosná pasca 1 + 2). Treba každopádne dodať a uznať, že réžia mu ozaj nešla ktovieako od ruky. Film na ničom nešetril, trvá hodinu a trištvrte, neustále sa niečo deje, obsahuje desiatky postáv (vrátane Wesa Studyho), je tam plno akcie v interiéroch i exteriéroch, na rieke, záporákovi z končekov prstov šľahajú modré CGI blesky, celé je to ale ťažkopádne, nevie to strhnúť, humor je pomerne primitívny, akcia nezáživná (hoc skutočne jej je veľa). Je to kuriózne deväťdesiatkový akčniak so všetkým dobrým a najmä zlým a WTF, čo k danému desaťročiu patrilo. Pozerať sa na to príliš nedá, ale ako absurdná skúsenosť prečo nie.

O Sting sa hovorí ako o najlepšom pavúčom horore sveta. Tak si najskôr urobme rešerš. Pavúčie horory zďaleka nie sú také rozšírené, ako žraločie. Keď si ich zrátame a vezmeme do úvahy len čisté horory (teda nie Pána prsteňov: Návrat kráľa), so šokom si uvedomíme, že ich v skutočnosti za posledné desaťročia vôbec nebolo veľa, skôr naopak. A väčšina z toho boli tvrdé už ani nie béčka, ale rovno céčka na hranici pozerateľnosti. Dostali sme sa kvôli tomu do štádia, že za jeden z najvydarenejších kusov môžeme považovať pretrikovanú komediálnu blbosť Útok pavúkov s Davidom Arquetteom. V tomto (pavúčom) štádiu tým pádom výkriky „najlepší pavúčí horor na svete!“ majú len pramalú výpovednú hodnotu. Za mňa výsostne najlepším zostáva Arachnofóbia, ktorá majstrovsky spojila nepríjemný horor s čiernou komédiou. A to hororové komédie fakt nemám rád. Ono je pekné, že tvorcovia Stingu uprednostňujú postavy, ale čo z toho, keď sú útrpne neoriginálne? Herci sa síce snažia (prirodzenú Alylu Browne možno čaká kariéra), ale je to prd platné, keďže také klišé by neuhral ani Ian McKellen. Ostatné postavy (s výnimkou otca a dcéry) sú vyložené karikatúry, prípadne komické postavičky. Atmosféra zasneženej štvrte s činžiakom, v ktorom sa odohráva peklo, by mohla byť geniálna, ale to by sa v snehu muselo odohrávať viac, ako 120 sekúnd z 91-minútovej stopáže. Pri pozeraní sa mi často zo spomienok vynárali Critters 3, čo nie je práve najväčšia pochvala, ako iste sami uznáte Jasné, pavúk z vesmíru, čo my o ňom vieme? Ale dať sem tvora, ktorý rozumie ľudskému hlasu (!) a píska (!!) a pritom sa správa ako bežný (gigantický) pavúk, to som proste nepochopil, nebavilo ma to a sem-tam som starecky krútil hlavou nad detskosťou tvorcov. Samotný pavúk a scény s ním sú nechutné, hoc druhé Evil Dead nečakajte. To je škoda, myslím si, že ak už chceli byť tvorcovia iní, mali pritlačiť v píle práve pri gore, enormnom množstve pavučín, slizu atď. To sa odohralo len v zopár scénach a ani tie ma ako drsného hororového fanúšika nijak zvlášť neodrovnali. Dokonca si trúfať povedať, že ak by tvorcovia vystrihli 50 najdrsnejších sekúnd, bol by to rodinný film (!). Scenár je neskutočne neoriginálny (lezenie vetracími šachtami, pokazená baterka), predvídateľný (čo myslíte, ak sa na samom začiatku „náhodou“ ukáže, že je pavúk alergický na naftalínové guľôčky, budú vo finále použité proti nemu?) a dramaturgicky odfláknutý (aký malo zmysel na začiatku sa tváriť, že ide o budovanie vzťahu medzi pavúkom a dieťaťom, keď na konci z toho nič nezostalo?). Ale tak tie mizerné 3* si asi zaslúži, najmä v porovnaní s Lavalantulou 2.

Labyrint som si pozrel 12 rokov od jeho premiéry a určite by to trvalo ešte dlhšie, nebyť môjho obľúbeného chozeho, ktorý to však s motivačným komentárom trošku prestrelil a teda choze, mňa to fakt nebavilo. Pražské podzemie je ako každé iné podzemie (napr. čachtické) fascinujúca vec už tak nejak z princípu, ale príbeh okolo toho, ktorý tvorcovia vystavali, je úplne banálny, nezáživný, nudný a krajne neoriginálny. Detto postavy. O hereckých výkonoch je s prepáčením asi prehnané hovoriť, je to skôr také objavovanie sa. Úplná katastrofa to určite nebola, ale dobrý horor tiež nie.

Vidím, že sa tu opäť vyrojilo plno expertov. Tak si najskôr upracme. Asi by som sa vyhol kvázi vtipným hláškam „kto je Martin Novák, ja ho nepoznám“. Ak sa človek bežne nepohybuje v gastrobiznise, podobné vety majú asi takú výpovednú lehotu, že to o dotyčnom vypovie, že pozná max. Gordona Ramsayho. Čo je dnes, v r. 2024, fakt dosť smutné a mimo. Rovnako by som si odpustil podje*ávačky typu „prepadák“; Na Nože bolo v jarnej sezóne 2024 jedným z najväčších trhákov na slovenskom televíznom trhu. Ale chápem, suché čísla podobným machrom nič nehovoria, oni majú svet s vlastnými faktami a číselnými hodnotami. Rovnako hlášky „kopírka, to nedokážeme vymyslieť nič vlastné?“. Neuveríte, ale predstavte si, že to nielenže existuje na celom svete, ale dokonca desaťročia a je to asi ako vyčítať remaku, že je remake. Proste klišé. Zaujímavé sú i ponosy typu „jasné, prvé, čo urobí, je, že zoškrtá menu zo 100 položiek na 25“. Hej, je to tak, reštaurácia so 100 položkami nie je dlhodobo udržateľná, zákonite si to odnesie kvalita jedla, permanentne naštvaný personál a v konečnom efekte majiteľova peňaženka a zákazník. Škrtanie je absolútny základ, ku ktorému by mal pristúpiť každý majiteľ so sebareflexiou. Tú ale mnohí nemajú a tak musí prísť niekto zvonka, kto ich na to explicitne upozorní. Vyčítať toto profesionálnemu kuchárovi je ako vyčítať stavbárovi, že pri stavbe domu chce postaviť najskôr základy. Mohol by som pokračovať, ale myslím, že hádžem hrach na stenu. Čo sa mňa týka, pôvodne som Martinovi Novákovi neveril, ale s pribúdajúcimi dielmi/sériami sa do toho hodil čoraz lepšie. Je zaujímavé sledovať, ako si z podobných relácií vzal to najlepšie nielen on, ale i tvorcovia relácie. O Pohlreichovom Ano, šéfe! sa vždy zvyklo hovoriť, že je inšpirované Kitchen Nightmares Gordona Ramsey, jedna pomerne zásadná vec u „Zděndu“ (sorry, Zdeněk, musel som) ale absentovala: prestavba reštaurácie. U Martina Nováka táto finančne akiste náročná sranda je. Samotný Martin sa snaží byť síce relatívne ostrý ako svojho času Pohlreich, ale zároveň do toho dáva feel good, čím naopak môže pripomínať skôr Jaroslava Žídeka. Ten síce účinkoval aj v jojkárskej verzii Áno, šéfe!, kde z princípu mal byť „zlý“, ale nebol to jeho štýl a nemal na to povahu a tak následne radšej prešiel do verejnoprávnej televízie s pozitívnym bedekrom Nebíčko v papuľke. Občas je to na efekt (Martin v epizóde so školskými zájazdmi kritizuje vydávanie jedla spojené s utieraním nosa a v rámci danej časti to sám robí), niekedy vidno, že Martinovi možno potreboval ešte pár rokov dozrieť, takže ho niektoré otázky vyvedú z miery a namiesto odpovede reaguje typom „proste to tak je a bodka“.

Pieta, pokora a úcta - to sú postoje, ktoré by sme pri tomto kriminálnom (?) akte mali zaujať ako prvé. Nikdy, v žiadnom prípade a za nijakých okolností, nesmieme stratiť zo zreteľa obete tejto strašnej udalosti. O ne ide v prvom rade, nie o prípadnú škandalizáciu posledných minút ich životov. V mrazivých horách zahynulo deväť priateľov a odvážnych mladých ľudí, ktorí mali pred sebou celý život a podľa všetkého (aspoň sa behom desaťročí neobjavili žiadne dôkazy o opaku) nikdy nikomu významným spôsobom neublížili. Napriek tomu zahynuli biednou, hroznou smrťou, ďaleko do akejkoľvek pomoci, ďaleko od svojich rodín, od ľudí, ktorí ich milovali a ktorí milovali ich. Nemým dôkazom masakru zostala len príroda – a tá nikdy nikomu nič nevyzradí, všetky tajomstvá si spoľahlivo nechá pre seba až do konca aj našich vlastných dní. Ja osobne desivú záhadu Ďatlovovej výpravy poznám resp. naplno sa o ňu zaujímam posledné cca desaťročie, možno dlhšie, ale musím paradoxne povedať, že sa mi do tohto dokumentu nechcelo. A to z toho dôvodu, že som mal pocit, že tvorcovia neprídu s ničím novým, šokujúcim. Dôkazy sa stratili, boli zametené pod koberec, alebo proste „len“ blbo vyšetrené a zaevidované vtedajšími súdruhmi (sovietske zasnežené hory 50. rokov 20. storočia si asi nikto z nás nepredstavuje ako CSI, NCIS a Columba dokopy, že). Krajina ako Rusko tajomstvá nevydáva zadarmo. Väčšinou ich nevydáva vôbec. V tomto špecifickom prípade navyše nič nedáva zmysel, jedna vec odporuje druhej. Napr. ak by v tom skutočne mala prsty armáda/politici, určite by ututlali informácie o radiácii. Ak by naopak za vraždou stáli s prepáčením „primitívni poverčiví domorodci“, určite by výpravu vyvraždili oveľa explicitnejším spôsobom, ktorý by nevytváral žiadne otázky, ani nevyvolával pochyby. V tomto „incidente“ proste nič nesedí. Preto som si to len chcel „narýchlo“ pozrieť, odfajknúť a ísť o dom ďalej. Počas pozerania som si ale uvedomil, že tie skoro dve hodiny sú prekvapivo dobré. Jasné, Liam Le Guillou na to spočiatku ide jemne škandalózne a povedal by som až mierne naivne, detsky, detinsky a zjednodušujúco. Snaží sa démonizovať veci, ktoré sú podľa mňa úplne banálne. Inokedy je strašne strojený (také tie nechcene smiešne zábery, ako sa zamyslene prehŕňa starými archívnymi dokumentmi a fotografiami v ponurej, zle osvetlenej miestnosti). Postupne ale zaznelo viacero informácií, ktoré ma priznám sa mierne znepokojili. Napr. na prvý pohľad nepodstatná správa o tom, že stan možno nebol rozrezaný zvnútra (čo sme doteraz považovali za axiómu), ale zvonku, je šokujúca a všetko stavia z nôh na hlavu. Netuším, ako sa Liamovi podarilo pred kameru nahnať niektoré osoby. Ešte u bývalého (divného, ale chápem, asi ho to všetko poznačilo) agenta FBI (prichádzajúcim s mojou obľúbenou teóriou, že ak niečo vyzerá ako pes, má to chvost a šteká to, pravdepodobne to bude pes) tomu rozumiem, ale u ruskej „kriminalistickej techničky“ mi to pravdupovediac hlava nebrala, pretože viem, aká „sloboda“ v Rusku vládne. Preto mi dokonca napadla aj taká možnosť, že to bola nastrčená herečka. Na prvý pohľad ma možno mierne sklamal záver, kedy sa Liam ocitne na mieste činu, ale na druhý oceňujem, že je to vlastne sympaticky realistické a nehrá sa na žiadne ultratrápne hlášky typu „Panebože, cítim tu zvláštnu atmosféru, vôbec sa nečudujem, že zomreli“. Pripadá mi to tak, že čím dlhšie po tom pátral, tým väčšiu pokoru pred tým získaval a na konci bol azda i sám rád, že je koniec, pretože takéto veci vás poznačia. Páčilo sa mi, že to bolo s prižmúrenými očami objektívne, čiže akonáhle sa zjavil „poburujúci“ názor o vražde, spravidla rýchlo nato priklusal pohlaď z inej strany, ktorá sa domnievala, že má na to úplne iné vysvetlenie a tým pádom nejde o vraždu, ale o nešťastnú nehodu. Ja by som Liama nezosmiešňoval za to, že sa venuje Yettimu a UFO, proste tieto aspekty k danej záhade patria už desaťročia (viď. rôzne divné fotky, ktoré po sebe výprava zanechala), či sa nám to páči alebo nie. Čiže ja by som odsúdil, ak by sa ku nim aspoň pár vetami nevyjadril. Hoc ja sám som zástancom smutnej teórie, že všetko bolo žiaľ podľa všetkého strašne pragmatické, obyčajné a práve v tej svojej obyčajnosti hrozne smutné a tragické.

Ozark nebol dokonalý seriál, ale ako celok šlo o pozoruhodne vyladený projekt, ktorý podľa mňa raz vstúpi do análov televíznej tvorby. Dokonca si myslím, že i jeho chyby budú časom prehodnotené a začnú byť vnímané ako skvelé, nečakané, originálne, odvážne a svieže dramaturgicko-iné rozhodnutia. Bola to napriek zakopnutiam skvelá adrenalínová jazda, aká sa zas až tak často nevidí. S manželkou sme pri tom boli od začiatku do konca a áno, niečo v nás dlhodobý pobyt v rekreačnej oblasti Ozark zanechal. Preto sme si nemohli nechať ujsť ani tento dokument. Žiaľ, nech hľadám ako hľadám, nech sa snažím ako chcem, vychádza mi z toho, že toto je fakt taký bohapustý priemer, že ak by sme ho nevideli, vôbec nič by sa nestalo. Nedozvedel som z neho absolútne žiadnu novinku, nijakú pikošku, proste nula bodov (dobre, to o flashbacku s Martym v záhrade som nevedel, ale to je ozaj strašne málo). Áno, už z princípu (keďže sme s Batemanom a spol. túto strastiplnú drogovú jazdu absolvovali od začiatku po smutný koniec) to bolo milé a dojemné, ale zároveň strašné klišé, kĺzalo to po povrchu, veci to bralo z rýchlika. Len propagačný materiál.

Spoilery. „Čauko Russell, tu Chris Hemsworth, hrali sme spolu v Thorovi 4, určite si na moje svaly nezabudol.“ – „Jasné, že nie. Tiež som bol kedysi namakaný, ale... no nič, škoda reči, čas späť nevrátiš.“ – „Prosím ťa, je tu jedna taká vec. Mojich bráchov Liama a Lukea oslovil jeden Čech.“ – „Wow, Čech. To je niečo. Vraj majú kvalitné pivo.“ – „Zohnal pár miliónov a chce natočiť akčný film o vojenskej jednotke v džungli. Niečo ako Za nepriateľskou líniou alebo ten film s Benom Affleckom... ako sa doprdelky volal?“ – „Viem, čo myslíš. Tiež si nespomeniem na názov, ale bolo to dobré.“ – „Nemal by si záujem?“ – „Hahahahaha. Obávam sa, že tieto časy mám už za sebou.“ – „Nepochopili sme sa. Hlavného hrdinu by hral brácho. Jeho nahrávača iný brácho. Ty by si bol pilot namakaného bojového dronu, ktorý všade strieľa rakety a všetko vidí. Teda, vidí to len ak to vyhovuje scenáru. Čiže raz áno, inokedy nie. A sem-tam mu dôjdu rakety, takže je prd platný. Ale bol by si taký týpek, diváci by si ťa hneď obľúbili a na konci by si golfovou palicou rozbil televízor.“ – „To znie cool. Ale... ja neviem. V džungli?“ – „Počujem v tvojom hlase obavy, Russell. Len sa ty nič neboj. V džungli by behali len bráškovia. Ty by si sedel v miestnosti, hľadel na monitor, pil energeťák z plechovky a sem-tam by si šťavnato zanadával, aby bola sranda. Raz za čas by si povedal niečo múdre, mentorské, aby si nestratil rešpekt.“ – „To sa mi páči. To sa teoreticky dá natočiť za dva dni.“- „To si píš.“ – „Ale na konci by som musel letieť do tej zasratej džungle, nie?“ – „Hej. Mala by tam byť dojemná spoločná scéna s hrdinom, ktorému si dve hodiny kryl chrbát. Diváci si poplačú, vy si vymeníte dva-tri drsné vtipy, ale natočí sa to tak, aby bolo jasné, že sa navzájom kruto uznávate a budete sa do smrti stretávať.“ – „Logiku to dáva. Ale ja by som to najradšej natočil bez tej spoločnej scény. Chápeš, už nie som najmladší, nechce sa mi letieť kvôli trom filmovým minútam cez polovicu sveta.“ – „No dobre, a ak žiadna spoločná scéna nebude a natočíš to celé v interiéri?“ – Chvíľa napínavého ticha. „To by šlo.“ – „Super, tak sme dohodnutí? Rozpočet je taký všelijaký, malo by to byť na spôsob Michaela Baya, plno explózií, spomalených záberov atď.“ – „Rozumiem. A ty v tom teda hrať nebudeš?“ – „Nie, nebuď smiešny, na mňa nemajú prachy. Dokonca ich majú tak málo, že sa prvú polhodinu nič akčné neudeje a finále by dokonca malo byť také subtílne, že v ňom nepôjde o akciu, ale o to, kto kedy kam zavolá a kto kedy a prečo dvihne alebo skôr nedvihne telefón.“ – „No nekecaj, to znie ako prča. Ale chcel by som tam nosiť nejakú parádnu košeľu. A na konci by som si rád zatancoval. Už pekelne dávno som si v nejakom filme nezatancoval.“ – „Dobre, máš to mať, vybavím ti to.“