Control

Mno..očekávala jsem od Control asi něco trochu jiného, než co se Anton C. rozhodl natočit - měla jsem za to, že se zde bude nahlížet více na kapelu a celkové prostředí, než na osobu frontmana, asi nejvíc mne ovšem zklamala obrazová chudoba. U Corbijna coby režiséra videoklipů jsem doufala v kvalitní střih, kameru, zajímavé záběry z koncertů, pohledu na industriální Manchester...a ono nic. Přes tohle bych se docela přenesla a překousla i ono zaměření na osud Iana Curtise, kdyby se někdo obtěžoval s lepším psychologickým prokreslením postav. Všichni včetně hlavního hrdiny byli jen zběžně načtrtnuti, což je u snímku, který je převážně niterně zaměřen, dost na škodu. Postupem času to víc a víc únavně ztrácelo tempo a konečné Curtisovo pověšení bylo aktem úlevy nejen pro něj. (26.11.2008)

Tu dobu konce hippies a začátku punk moc neznám, konkrétně tuhle skupinu a její osud. Bylo zajímavé vidět, jak koncí většina hudebních hvězd a pokusit se tak najít jakousi šablonu, obecné zdůvodnění. Tento případ je jiný už tím, že to kluci až tak daleko nedotáhli a Ian byl i tak dost těžce nemocný. Jako odpůrce kouření a přílišného rebelismu, si myslím, že i zdravý jedinec může dopadnout podobně tragicky bez tlaku zvenčí. Boj s vnitřními běsy a démony kontra silná přecitlivělost není lehké zvládnout. Hudba mi nic neřekla, až na tu závěrečnou píseň, ale texty byly skvělé. Hoch, tak trochu schizofrenik, zhudebnil sekvence svého života a současnosti, přesně v trendu doby. Nemůžu si pomoct, ale celou dobu jsem v tom fešákovi viděla mladého Lea DiCapria. Zahrál to ovšem výborně a celek kostýmů, kulis a noir stylu filmu, evokoval danou dobu víc než autenticky. (28.09.2010)

mff bratislava/ hudobný fotograf a klipár anton corbijn sa vo veku 52 rokov rozhodol natočiť svoj hraný celovečerný debut a vznikol dvojhodinový sugestívny biografický hudobný film o veľmi krátkom a divom živote kultového lídra anglickej postpunkovej kapely Joy Division . . . film na debut nesmierne vyzrelý, čo dokazuje, že režisér točil o tom, čo pozná, že sa pohyboval vo vodách, v ktorých sa cíti ako doma, že vie, o čom točí . . . herecký výkon hlavného hrdinu bol pchvatný, tento neznámy mladý herec ma upútal natoľko, že to pokladám za jeden z najvýraznejších hereckých debutov (i keď si nie som istý, či debutoval, mám pocit, že asi áno) posledných rokov . . . hudba je, samozrejme, vynikajúca, filmárske remeslo (kamera, strih, dramaturgia, práca s motívmi, expozíciou nových postáv a tém) je excelentná, veľmi silný filmovo/hudobný zážitok, ktorý odporúčam všetkým (nielen priaznivcom tejto kapely, pretože ja som o nej a Ianovi Curtisovi skoro vôbec nič nevedel a i tak ma to oslovilo a vzalo, jediné, čo som od nich/o nich kedy mal možnosť zaregistrovať, je pieseň Love will tear us apart objavivšia sa už na soundtracku Donnie Darca . . .) naozaj stojí za to . . . film vznikol podľa románu Deborah Curtisovej, Ianovej manželky (veľmi dobre stvárnenej Samanthov Morton), takže máme možnosť sa pozrieť na mladého textára a charizmaického speváka Iana nielen stroho faktograficky, ale sledovať túto rozorvanú a epilepsiou silnú osobnosť aj v súkromí, ako otca, manžela, mladého muža, ktorého na prahu dospelosti dostihli veľmi fatálne existenciálne problémy, podobne sú veľmi autenticky a farebne (napriek tomu, že je film čiernobiely) zachytené tak atmosféra, ako aj figúrky hudobnej scény tejto špecifickej doby a tohto špecifického regiónu, i keď ako sám autor tvrdí, tento biografický film nie je návratom do minulosti za účelom vyvolania nostalgických spomienok a pocitov, ale s univerzálnym presahom sa snaží pochopiť na obraze vtedajšej doby všeobecne isté princípy doby súčasnej, hľadá analógie a analyzuje ich, i napriek tomu, že v podstate poznávame konkrétne postavy, členov kapely, manažéra, zvodnú femme fatale Annik, všetko jemne vykreslené a veľmi presne zrežírované/zahraté . . . hneď prvý film zhliadnutý na mff 2007 a už adept na jeden z najlepších (uvedený v súťažnej sekcii pvých a druhých hraných filmov) a skutočná lahôdka, ktorú si veľmi rád pri najbližšej príležitosti pozriem ešte raz. (02.12.2007)

O skupině Joy Division vím už dlouho, ale začal jsem jí poslouchat až po tom, co jsem četl rozhovor s Markétou Irglovou, která říkala, že je má hodně ráda. Načež mě potěšil tento krásný film mapující období Joy Division před náhlým odchodem Iana Curtise. jeho epileptické záchvaty vypadaly, jako snad i uměle vyvolané a ne jen hrané. Kéž by třeba u nás někoho napadlo natočit takovýto film třeba o útrapách Blue Effectu za komanče nebo o Schelingerovi. Rozhodně si tenhle film chci pustit znova, protože stojí za to. Je krásně syrový a ta podmanivá hudba, geniální ve svojí primitivnosti, to nelze nevnímat. (03.01.2010)

Pre tentokrát je Anton Corbjin tým, kto stratil kontrolu. Postava a krátka žitná dráha Iana Curtisa je bez váhania skvelý, melancholicko šťavnatý námet priam vyžadujúci filmové spracovania a to väčšou škodou je, ako zmätkovito to celé na vo filmovej podobe dopadlo. .......... Dosť nepríjemne pôsobí tónovanie tempa filmu, rozrušené neplynulým, skákavo hektickým sledom obrazov/scén, ktorým by častokrát prospeli plynulé premostenia namiesto disonantných, ostrých skokov. Nielenže vytvárajú dojem rytmickej zbrklosti, neusporiadanosti filmovej reči, ktorá akoby rýchlo listovala medzi kapitolami a rušivo vynecháva prirodzené prechody, ale naviac absolútne nekorešponduje so snahou docieliť melancholický pulz snímky. Kvôli tomu pôsobí film v útrobách rozrušene, akoby sa snažil takouto nenápadnou cestou sprostredkovávať epileptické mykania sa, čo myslím vôbec nepatrilo medzi jeho cielené snahy a motivácie. Spomenuté prechody mohli okrem skoordinovania narácie plniť funkciu sprostredkovateľa obrazov kŕmiacich, v danom prípade veľmi dôležitý, atmosférický ráz filmu, oveľa lepšie, než dosť samoúčelné zvolenie monochromatického obrazu. .......... Naopak si film skvelo počína v častiach venujúcich sa čisto hudbe. Muzika Joy Division je nadčasovou dominantou na rockovej scéne za posledných zhruba 30 rokov, na čo sa režisér a celé jeho dielo až priveľmi spolieha. Pasáže z koncertov sú spracované zo všetkých najlepšie, hlavne vďaka tomu, že stoja najmä na samotnej hudbe a obraz je už len akýmsi doplnkom, príjemným nie na vytváranie, ale dotváranie zážitku. To je, nanešťastie, jav typický pre celý film. CONTROL sa nejaví ako svojbytné dielo sugestívne rozprávajúce životopisný príbeh podkreslený skvelou hudobnou zložkou. Skôr ide o vágne (opäť narážam aj na samoúčelnú monochromatickosť) atmosférické doplňovanie akého-takého kontextu a podhubia k jednotlivým skladbám, ktoré znejú hlasnejšie, než dejové línie medzi, či skôr až pod nimi. ......... Pre Curtisa boli jeho texty katalyzátorom stavov, ktoré prežíval. Jednalo sa o akési špice jeho duševných rozpoložení, sprostredkovaných v perfektnej hudbe. Corbjin sa vo svojom filme akoby spolieha na skladby, ako na špongiu, odkiaľ sa všetka tá silne kumulovaná emocionálnosť vyžmýka do slabej rekonštrukcie udalostí, ponúkanej jeho filmom. .......... Keďže sú pri sumarizovaní celkového záverečného dojmu všetky spomenuté neduhy naďalej ututlávané do popredia stavanou hudbou, čo samo o sebe môže byť ďalšou položkou na zozname neduhov, vytvárajúcou však senzuálne narkotikum, stoický stav prímeria, naďalej sa jedná o v priemere príjemné filmové dielo, ktoré však malo oveľa väčší potenciál, než byť " v priemere príjemným". (25.02.2014)