Balada o Narajamě

ocenenia : MFF Cannes 1983 - Zlatá Palma ◘◘◘◘ Po tomto filme sa už ťažko môže človek pozerať na prírodu ako na niečo romantické alebo idylické.... Príroda je krutá a mocná sila, ženúca človeka do marazmu, v ktorom si možno uchovať nádej iba prostredníctvom legiend, balád a viery v tradície predkov.... a aj keď krutosť pravidiel tejto fiktívnej japonskej komunity bola samozrejme zámerne premrštená, nemožno uprieť, že v popise ľudskej animálnosti bolo toto podobenstvo veľmi presné a použiteľné aj na "civilizovanejšie" spoločnosti "...zlorečená bude zem pre teba, s bolesťou budeš z nej jesť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľač ti bude rodiť, a budeš jesť poľnú bylinu. V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, až dokiaľ sa nenavrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý..." (Genesis) (07.04.2012)

U příležitosti druhé zhlédnutí po 30 letech: Japonská kinematografie patří již stovku let k těm nelepším (jako by to byl tradiční japonský živel) a porovnatelným s celým evropským i americkým filmovým prostorem. Kraj kolem Narajamy tvoří svébytný svět, se svými zvykově kodifikovanými pravidly, kterými je třeba se řídit už jen vzhledem k přežití. Režisér nás zve na návštěvu do tohoto světa a nabízí nám řadu postav, s nimiž se pro tu chvíli můžeme ztotožnit – a nemusí to být jen jedna – a nemusíme se přitom chovat stejným způsobem. (02.02.2014)

Balada o Narajamě naturalisticky zobrazuje každodenní mýtický život obyvatel jedné z japonských vesnic, nicméně bližšího časového určení se nedočkáme, není totiž potřeba. Imamura s naprostou přesností ukazuje lpění obyvatel na všemožných tradicích, z nichž vévodí jediná a pro film ústřední, kdy potomek odnese matku/otce při dovršení sedmdesáti let na nedalekou posvátnou horu Narajama. Důvodů pro tuto tradici by bylo možné pravděpodobně vystopovat více, nicméně dva vystupují do popředí: a) duchovní (stařec na hoře čeká na konec svých dnů a následnou cestu na "druhou" stranu); b) schopnost uživit rodinu, kdy především v zimním období může dojít kvůli nedostatku potravy až k samotným existenčním problémům. Udržování podobných tradic spolu s animální krutostí a násilím, které film explicitně zobrazuje s občasnými prostřihy na jiné živočišné druhy, je pro dnešní západní svět těžko pochopitelné. Snad i díky tomu je Balada o Narajamě tak výjimečný filmový zážitek. (16.06.2011)

Vysokým hodnotením a cenou Zlatá palma som sa nechal navnadiť. Po prvej polhodine som ako tak prehliadal isté nedostatky, ale po hodine som si začal myslieť, že mám asi iný film. Takmer všetky postavy vo filme sú divné a aj keď mi je jasné, že to bol zámer, mne to jednoducho nesadlo. Je tu napríklad postava smraďocha... boha jeho, až cez plazmu som ho cítil, ktorý si nemá s kým zakefovať. tak pokefuje psa či suku, jemu všetko jedno. O pol hodinu neskôr sa nad ním zľutuje 70 ročná starenka...Tak sledujem scénu plnú "erotickej vášne". Iná divná žienka sľúbila svojmu mužovi pred smrťou, že sa vyspí s každým chlapom v dedine. Výnimka sa vždy nájde a smolu má opäť smradľavý chuj. Napríklad taký 80 ročný dedo sa ale potešil i keď zabudol, kam , že sa to zasúva...Hlavná postava trpí komplexami z toho, že na svoj vek dobre vyzerá a má ešte všetky zuby. Tak si ich vybije...To je iba výber "the best of" scén. Zaujala ma pomsta zlodejskej rodine, ktorú zahrabali zaživa a posledných asi 20 minút. Tak nejako som si predstavoval Baladu o narajame. Film ani zďaleka nenaplnil moje očakávania. 60%. (06.04.2012)

Ďakujem veľmi pekne, ale myslím si, že práve túto Baladu o Narajame, už v žiadnom prípade nepotrebujem nikdy vo svojom pozemskom živote vidieť znovu, keďže bola na mňa asi príliš 「ťažkým sústom」 , skrátka, poriadne silnou kávou, ktorá mi väčšinou nebola extra po chuti, čiže z nej najskôr mám len akési rozporuplné - chuťové poháriky, keď by sa mi možno tiež patrilo si dať zrovna v tomto momente za jeden poriadny pohárik so saké, a to na celkové odpočinutie si, jednoducho sa trochu odreagovať po tomto extrémne vyčerpávajúcom počine, no musím sa následne priznať, že vôbec neholdujem pitiu alkoholu, a tak to budem musieť vyriešiť nejakým inakším spôsobom... • Totižto, japonskému režisérovi Šóheiovi Imamurovi, buď išlo najviac konkrétne predovšetkým o to, aby ma proste neustále šokoval svojimi mimoriadne explicitne-živočíšnymi obrazmi, alebo chcel byť iba čo najviac brutálne-úprimným z jednotlivo prezentovaných naturalistických scén bez akejkoľvek cenzúry, a či dokonca taktiež jestvuje i tretia možnosť, spočívajúca v podobe, že predsa z každého rožku trošku, nakoľko skombinoval obidve tieto formy? • Nebudem síce bližšie špecifikovať to, čomu sa vlastne zväčša 『venovali』 tieto nesympatické postavy (čím nechutnejší, tým lepší), ktoré vskutku stvárnili dosť sympatickí herci - Akinobu "Ken" Ogata & Sumiko Sakamotová, ako prosto vydarený synátor Tacuhei a jeho nemenej podarená matka Orin z nemenovaného「barbarského kmeňa」 , naprosto odrezaného od akejkoľvek vyspelejšej civilizácie. • Prvých zhruba 100 minút, sa zvyčajne jednalo o neuveriteľne autentické obrazy, ničím a nikým neprikrášlené, čo bolo pre mňa obzvlášť náročnou exkurziou do hlavného epicentra tohto diania, pričom cca 30 minút pred koncom, bolo zase podľa mňa - úplne najideálnejších, i keď som opäť nebol ušetrený o maximálny dôraz takéhoto prostredia, v ktorom sa odohrávalo kľúčové vyvrcholenie filmu, o čom v podstate celý čas priamo pojednával. • Zrejme som sa vtedy konečne zbavil týchto všetkých barbarov, lebo v tejto zlomovej sekvencii, ostali už iba dvaja títo barbari, ktorí odišli na TO legendárne m-i-e-s-t-o, odkiaľ už teda niet pre jedného z nich žiadneho návratu. • Divák by sa mal určite vyzbrojiť dostatkom svojej trpezlivosti, ktorej bude potrebovať neúrekom. Už si môžem nakoniec vydýchnuť, že to mám za sebou, ale znova by som sa na to nedal sám od seba nahovoriť, lebo by som musel opäť absolvovať to, čomu sa inak širokým oblúkom vyhýbam, ale nie vždy sa to ale podarí... (11.02.2023)