Tiché světlo

Kúsoček sivej hmloviny medzi v tme mrznúcimi hviezdami rastie, naberá na sile, pomaličky osvetľuje v avantgardných pozíciách obrysy krajiny, aby napokon sila slnečného svitu zreteľne a zrozumiteľne vyjavila krásu krajiny. Úvodná scéna zachytávajúca časť kolobehu svetla a tmy uprostred pozemskej púte, je skvelá. Následné dlhé a starostlivo pripravené zábery zo života komunity hovoriacej zvláštnym jazykom sa prírodnému úvodu i záveru nevyrovnali. Ponúkajú sa totiž len len modelové situácie a ich riešenia, tváriace sa ako každodenná realita. Prvou je nábožentvom reznutá dilema lásky muža stredného veku k dvom ženám. Druhou tézou je Boží zázrak. Obe tézy boli v inom kontexte použité aj v predchádzajúcom režisérovom filme Súboj na nebi. Presun z mestského do videckeho prostredia bol zase použitý v Reygadasovom debute Japonsko. Takzvané skľudnenie, spočívajúce v absencii explicitne sexuálnyxh záberov, násilia a doslovný prechod k spiritualite akoby slúžilo len ako nejaká krycia rúška vývarovne už použitého materiálu. Pekné popozeranie neznamená nutne perfektný film. Najmä ak varí z už raz použitej a neprefiltrovanej vody. (18.12.2013)

ocenenia : MFF Cannes 2007 - Cena poroty (spolu s filmom "Persepolis") ◘◘◘◘ Dlho som váhal medzi 3 a 4. Príliš často som počas filmu pozrel na časomieru. Nie je pre mňa ľahké vydržať sedieť cez 2 hodiny pri ca. 15 scénach. V ich rámci sa odohraje príbeh lásky, rodiny, komunity a 'vyššej moci'. Malickovská kamera a celkový štýl prestupujú celým spracovaním, aj keď dlhé zábery sú pridlhé aj na Malicka. Výbornou autorskou voľbou bolo prostredie a jazyk, ktoré nás stavajú (možno aj symbolicky) na pomedzie dvoch svetov - jazyk je niečo medzi nemčinou a holandčinou, prostredie je niečo medzi USA a Mexikom. A postavy sa pohybujú vo svete čisto reálnom, no z dlhých záberov a zvolenej filmovej reči cítiť snahu vyzdvihnúť ich ukotvenie vo svete 'nadreálnom'. Príbeh je určite zaujímavý aj náboženskou komunitou, v ktorej sa odohráva, chvíľami sa mi nevdojak pripomenul Olmiho Strom na dreváky a jeho tichá religiozita. Tak či tak však film nedokázel (mne) sprostredkovať tak silný zážitok, ako chcel, a bol najmä zoskupením krásnych aj priemerných scén nasnímaných s veľkým citom pre obraz, s veľkou túžbou byť autentický, pravdivý, čo žiaľ, niekedy pôsobilo až rušivo ... pre štvrtú hviezdičku som sa rozhodol až pri záverečnej scéne, ktorá bola naozaj originálna a krásne podivná (15.05.2011)

Istým spôsobom kontroverzný film, ktorý rozpráva príbeh ľúbostného trojuholníka (muž a 2 ženy) v uzavretej komunite mennonitov na severe Mexika. Láska rúca náboženské predsudky a dostáva sa do rozporu s konvenciami a svedomím človeka. Ako provokáciu to však nemožno brať, mennoniti aj tak televíziu nepozerajú. Je to skôr experiment, ktorý kladie dôraz na formu. Evidentná je snaha režiséra pripodobniť rytmus filmu, rytmu života zvláštnej komunity, ktorá odmieta výdobytky modernej spoločnosti. Verím, že niekomu sa môže tento film zdať nekonečný, pomalý a nudný, ale mňa takéto čudácke komunity s bizarným spôsobom života čímsi priťahujú. (06.09.2011)

Reygadasovou prioritou je vytvoriť z každého záberu šetrič obrazovky, vykradnúť Dreyera a stať sa plnohodnotným predchodcom Stromu života... a tým ašpiruje na zaradenie do idiotskej škatuľky s názvom Parametrická narácia. Ale tento raz film skutočne zodpovedá Bordwellovej definícii, pretože za ním nemožno objaviť nič duchovné...To, čo diváka naozaj v snímke zaujme je samozrejme rutina a rytmus života menonitov. Plot by bol celkom zaujímavý, akurát že Reygadas dokáže sploštiť kdečo... Ostatné je vata. (V podstate však ide o veľmi škodlivý film, ktorý iluzórnou "hĺbavosťou" nahlodáva filmový vkus verejnosti.) (04.02.2013)

Rozhraní vizuální optiky a krásou doteku výjimečnosti. Carlos Reygadas je pro mě nejlepší filmový režisér v historii filmového pásu. Dvojnásobně na filmovém plátně. Dotek jeho dvorního kameramana Alexise Zabého je unikátní - nazval bych to "Tam, kde mezi hvězdy vychází slunce přichází filmy z jiného světa. Optika nadpozemská, nadčasová (Reygadas společně s Zabém jsou filmový vědci). Dlouhé hypnotické záběry života překračují hranici kinematografie." Carlos Reygadas a jeho filmy jsou vlastně plynutí svého času a pomalé záběry doteku galerii. Vyčkávání na počasí, východu a západu slunce, spojení lásky, zachycení emocionálního dopadu na diváka. Každý jeho film zanechává poselství, výjimečnost v závěrečných titulcích. Tiché světlo překonává všechny filmové hranice a standarty. Post Tenebras Lux temnost mexické tamní reality. Japón doteku Boha a myšlenek o konci života. Reygadas se nebojí otevřeně a obrazy mluvit. Pro mě je v jeho filmech ticho a plynutí pomalých záběrů ozvěna myšlenek. (04.10.2016)