Obsahy(1)
Pôvodná televízna inscenácia. Nedokončený príbeh jedného poznania. Televízny film o chorobe tela, ktorá môže priniesť i chorobu duše. Na príbehu mladučkej Nade sa tvorcovia snažili zobraziť krehké pradivo vzťahov, ktoré môžu človeku pomôcť dostať sa zo zovretia choroby. Film nemá ambíciu byť analytickou informáciou o diagnóze. Chce byť apelom, aby si ľudia uvedomili, že choroby tela môžu privolať i smútok duše, stratu istoty. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (10)
Na televizní produkci to nebylo špatné, očekávala jsem to mnohem horší. Bavila mě babča (starka), který ale dávali všichni z rodiny dost zabrat, hlavně frackovitá vnučka, která byla fracek, ještě než začala mít problémy. Tenhle skromný snímek na svou dobu celkem slušně a výstižně ukazuje, jak anorexie může a často vzniká - z "nevinných" (v uvozovkách, protože jsou spíš hloupé a zbytečné, kdyby sí je rodiče/přátelé/rodina odpustili, žádnou újmu by neutrpěli, bohužel, lidé asi mají v sobě neustálou potřebu dění kolem nich komentovat...) poznámek, které někdo utrousí jen tak mimochodem. V naprosté nevědomosti, co to může spustit. Nicméně, zpět k filmu: Hilmerová je ve své roli celkem přesvědčivá, což na ten věk oceňuji. I ty vztahové záležitosti mezi mládeží jsou tam zobrazeny docela obratně a nekřečovitě. Tady je důkaz, že to jde, když se chce, a že mnohé pozdější filmy o problémech v dospívání, jsou oproti tomuto snímku přeceněné - zřejmě kvůli atraktivnějšímu obsazení, propagaci či čemu všemu. Škoda. ()
Důležitá slovenská televizní inscenace z doby faktického úpadku slovenského filmu. A o to je to cennější zážitek. Anorexie mentalis patřila mezi mladistvými 90. let mezi nejvýraznější ohrožení na životě. Osvěta měla teprve přijít. A toto byl první krok. Skvěle zahrané mladičkou Hilmerovu, která dokázala sehrát vše od nadějné studentky až po naprostou trosku. Rodičovských rolí se velmi citlivě ujali Studenková a Dočolomanský. Jen mne trochu mrzí, že se dodnes nezměnil přístup ke způsobu komunikace s rodinou a jídelníček, kterým se měla nemocná opět vrátit do života byla tradiční nemocniční šlichta. Na reprízách by se nemělo šetřit ani na Slovensku, ani u nás. ()
Tak už chápem, prečo Monika Hilmerová vyzerá aj pred päťdesiatkou tak mlado. Veď ona v sedemnástich vyzerala na trinásť! Pri hodnotení estetického zážitku ešte treba spomenúť, že Studenková vyzerala v čase natáčania naozaj fantasticky, až človek zaplače, keď sa dnes pozerá namiesto dôstojne starnúcej hviezdy na kilá plastu. Film nebol ničím prevratným, ale je dobré, že sa pripomenuli aj takéto problémy, kde je vám najväčším nepriateľom zrkadlo. Ja to vlastne ani neviem pochopiť, je to fakt že mentalis. ()
,,TO NIE SÚ FRANCUZÁKY, TO JE BÁSEŇ." ,,RADŠEJ SI HUBU NEOTVÁRAJ, ABY TI Z NEJ TÁ BÁSEŇ NEVYPADLA." __ Nepatrím k tým ľudom, ktorí skalopevne zatracujú našu televíznu filmovú tvorbu (resp. tvorbu našej verejnoprávnej) a pokiaľ nezabudnem na jej vysielanie a pokiaľ vtedy inde v TV nič interesantnejšie nejde (čo v poslednej dobe ozaj nejde), rád spoznávam projekty najmä z 90. rokov nakrútené o obyčajných ľudoch (nie takých, ktorí sa vydávajú za obyčajných, pritom bývajú vo vilách za desiatky miliónov a majú aspoň tri autá, ako to býva v poslednej dobe zvykom) a ich ,,obyčajných" problémoch. Toto je jeden z dobrých príkladov takého filmu, síce nie je nijako objavný, no dokáže zaujať, mňa o to viac, že som si v nej okom lahodil na krásnej, mladučkej Hilmerovej a ľahko som jej tak odpustil ako jej trocha nevyrovnaný výkon, taktiež nevkusné handry z tej doby. Odborným poradcom bol Doc. MUDr. Ľubomír Vražda. (43. hodnotenie, 3. komentár k filmu) ()
Domnievam sa, že tento televízny film dosiahol vysokú úroveň kvality vzhľadom na slovenský audioviziálny tvorivý marazmus v 90. rokoch. Občas iritujúci ale civilný výkon hlavnej predstaviteľky, miestami trápne dialógy, ale zato neuveriteľne priamočiari ťah na bránku a naozaj úprimná snaha o analýzu problému spôsobili, že si tento film cením. Je len škoda, že natočiť rodinný film o duševnej poruche si za socializmu nikto netrúfol. ()
Je fajn si pripomenúť, ako svet vyzeral na začiatku deväťdesiatych rokov. Ale to len na začiatku, potom sa film mení na skutočnú drámu, síce trochu ťažkopádnu, ale v rámci televíznej inscenácie prijateľnú. Anorexia je vraj o tom, kam vedú dobre mienené rady, nevinné poznámky alebo nevhodné darčeky. Film mal splniť asi aj náučné poslanie, to sa určite podarilo. Ale na to, akí herci sa tam objavili som čakal lepšie predvedené dialógy, Monika Hilmerová však nesklamala. Najviac ma zaujali scény z pohľadu prvej osoby, často až hororové. –––– Prečo všade pcháš tie priesvitné baby? – Prečo? Pre mňa sú mojou predstavou krásy. ()
Wow! Slovensky film tejto kvality: SMEKAAAAM! Bravo, mala by vidiet kazda vycivena babenka! 4* jak bic ()
Iste, jednotlivec nie je dokonaly, ale paradoxne sa pohybuje (mal by sa) po ceste dokonalosti. Niekedy o tom viem, inokedy som zaslepeny. Neviem, ci to sposobila atmosfera „pochmurnych“ a zahrobnych sviatkov, ktore maju nevyslovitelny zdroj cerpania poznania a energie, ale trochu poobednajsieho nedeľného casu vyplnila STV 2 a jej snimok „Anorexia mentalis“. Tendencia autora zurivo prepinat prec z kanalu verejnopravnej dvojky zostala zablokovana. Na konci som si uznanlivo hovoril, ako bolo mozne takyto snimok natocit v 1991. Skladba, dej, vyborny hudobny doprovod, hlavna predstavitelka, vcelku „artova“ kamera robili dobry dojem. Dojem akychsi minulych atmosfer, rodinnych vztahov. Na urcite malom priestore ma prinutili odpovedat si nie na medicinske otazky, ale zalezitosti vsednych dní. Mam ale podozrenie, ze snimka by inak vyznela za inych okolnosti. Samota, poobednajsie sero, „dusicky“, rozvadenosť v rodine mali urcite patrný vplyv na podvedomie, to som si vedmý, hoci z atmosferou snimku nemali absolútne nic spoločné. Co uz, vysvetlovat nie je potreba, medicinske hladisko nezodpoviem, ide o tazku psychologicku problematiku bez casu a priestoru a odbornosti ju vysvetlovat. Pozrime si radsej tento nenapadny pribeh. (videné za záhadných okolností 31.10.2010, TV) ()
"Ty si sa zbláznil, dať vlastné dieťa do blázinca?!" Nová doba si žiada nových ľudí, pokiaľ možno dokonalých. O to sa snaží končiaca ôsmačka/začínajúca gymnazistka Hilmerová, stíha byť žiačkou s vyznamenaním, chodí na angličtinu a stíha aj aerobik. Kazí jej to vlastná psychika precitlivelá na poznámky spolužiakov a tiežperfekcionistickej matere Studenkovej ohľadne telesných objemov a veľkostí oblečenia, až z toho uteká na záchod a vrhá do misy guláše a francúzske zemiaky starostlivo vyvárajúcej babky Prechovskej. Skutočný stav vecí správne zhodnotí až lekár-odborník otec Dočolomanský po návrate zo zahraničnej stáže a pohotovo potomkyňu nechá hospitalizovať na psychiatrii, kde sa ju pokúšajú proti jej vôli dostať do správnych koľají. Inscenácia z krátkeho obdobia po prevrate, kedy v slovenskej televízii ešte vznikala dramatická tvorba, niekedy trošku kŕčovito reagujúca na problémy nových časov, dialógy občas ťahajú za uši, konfekcia a frizúry občas prinútia zdvihnúť obočie, ale duch doby je zachytený. Herecky je to ovšem skvostné, mladá Hilmerová je vynikajúca, ostrieľaní hereckí bardi taktiež a mám dojem, že jeden zo spolužiakov bol mladý Labuda, aj keď v titulkoch jeho meno nefiguruje. Mínusom sú doprovodné pesničky od bývalého klávesáka Teamu. Štyri prsty do krku. ()
Televízny film o chorobe tela, ktorá môže priniesť i chorobu duše. Myslím, že je to spíš naopak. Zpovykaní, blahobytem a kariérismem postižení rodiče, vyprodukují ještě zpovykanějšího a rozmazlenějšího jedináčka. Je už pak jen otázka, kterou cestou se tento vydá. Tady to dopadlo ještě dobře. Babka, která tu působila jako záchranný kruh, byla coby představitelka starého myšlení bez šance. Konec rozpačitý, bylo vidět, jak se to režie snaží uhladit. Zahrané dobře, ale téma odpudivé. ()