Tmavě červená

Objektem Argentova psychoanalytického zájmu záludně není vrah (po kterém hrdinové pátrají, jako kdyby ho ani vypátrat nechtěli), nýbrž Hemmingsův senzitivní pianista. Zženštilý, opakovaně pokořovaný partnerkou a neustále zápasící s vlastními temnými pudy a běsy, jež se zhmotňují v osobě Carla (ten představuje doslova převrácený obraz protagonisty: ve společné scéně má jeden černé kalhoty a bílou košili a druhý opačně). Povinností je pár gore scén, jimž samozřejmě vždy přechází sadisticky dlouhá a gobliní hudbou geniálně pokreslená předehra. Svými estetickými kvalitami film potěší i rozmlsanější hororové fanoušky. Zatímco Zvětšeninu jsem přežil, její méně sebestřednou alternativu jsem si užil i napodruhé. 85% (16.02.2023)

Ľakačky, hrôza a atmosféra strašidelného domu a dávno zabudnutého zločinu by neboli tak účinné, pokiaľ by nebol správne objasnený motív vrážd. Podobne, ako pri Vtákovi s kryštálovým perím má aj v tomto prípade vrah nejaký ten svoj dôvod, ktorý súvisí v tomto prípade s postavením žien v spoločnosti, nie je polopaticky vysvetlený a divák má aspoň nad čím po filme popremýšlať. Bál som sa, že dve hodiny budú príliš, ale Argento správne stupňuje napatie a myslím, že vo filme je tých krvavých scén dosť. Bohužiaľ sme v 70tych rokov plných prapodivnej talianskej filmovej hudby, ktorá neraz napatie preruší v tom najlepšom, ale to je daň pre dnešného diváka, na toho vtedajšieho to fungovalo možno opačne. Najstrašidelnejšie mi pripadali napriek solídnym vraždám obrazy u prvej obeti pri napínavom finále. Z trojice filmov, ktoré som od Argenta zatiaľ videl, to najlepšie. (26.08.2013)

Tak tohle bylo opravdové dílo,Arganoto dosatl větší možosti,napští drží s minimem mrtvých,vše je v začátku,ale my,vy nedáváte pozor a čekáte,že na všechno příjdete časem než skončí úplně film. Vybral si opět vraha o,kterém bychom neřekli,že je vrah. Tohle byl pro mě velmi rozhodující krok co se týče Argantovy tvorby,tím si potvrdil svůj post režiséra,který se pro tajemné brutální detektviky a horory přímo narodil. Tmavě červená je jednoduchá a přitom tak složitá. (13.01.2007)

Máloktorý režisér dáva prednosť opulentnosti obrazu a emócii vízie pred samotným príbehom tak ako to robí Dario Argento. Ako filmára par excellence ho zaujímajú predovšetkým filmové kvality a príbeh je viac-menej len zámienkou na rozohranie bizarných fantazmagórií, ktoré sa nám zvyknú premietať v hlave vo chvíľach tesne pred spánkom alebo pred zobudením - vo chvíľach, kedy už nerozlišujeme realitu od sna a naopak. V "Hlbokej červenej" hudobníka v podaní Davida Hemmingsa fascinuje i desí vrah vyčíňajúci v jeho okolí a vydáva sa po jeho stopách. Argento vychádza z klasických libri gialli - literárnych krimi thrillerov brakovej úrovne a produkuje geniálny horor, ktorý diváka predovšetkým silne magnetizuje, pretože triviálny príbeh so sériou brutálnych mordov kombinuje so subtílnou atmosférou talianskej metafyzickej maľby (ľudia-figuríny, pusté námestie s mohutnou fontánovou sochou), kontemplatívnym melancholickým retrom Američana Edwarda Hoppera (citácia jeho obrazu "Noční tuláci" z roku 1942) či zneisťujúcim surrealizmom (skupina sôch visiacich v polotieni, galéria tvárí so zatretými zreničkami na spôsob Modiglianiho portrétov, groteskná mechanická bábka). Najsugestívnejšia je 10 minútová scéna zasadená do prostredia devastovanej secesnej vily, ktorej oblúky a krivky evokujú spomienky upadajúce do zabudnutia ale i bludisko myšlienok, neistotu a šialenstvo. Súhra obrazu a hudby je tu taká majstrovská, že celá zápletka je nám odrazu úplne ukradnutá. Vila s tajomným obrazom pod omietkou pripomína dom Quinta del Sordo maliara Goyu, plný hrôzostrašných fresiek. Je ťažké zmysluplne rozprávať o filme s takým ťažkotonážnym imaginatívnym potenciálom. Omnoho jednoduchšie bude pre mňa spomenúť môj sen zo 14.septembra 1996, ktorý akoby bol vypadol z tohto filmu - starý zdevastovaný zámok plný odpadkov, obývaný fantómami v secesných kostýmoch, s tajomnými maľovanými odkazmi na stenách, s malou skrytou miestnosťou a s hráčom na čembalo... PS: Tú báječne strašidelnú secesnú vilu našiel Argento v Turíne. Volá sa Villa Scott (resp. Palazzina Scott) a postavil ju architekt Giovanni Fenoglio roku 1902. Fontána je takisto v Turíne, na Piazza C.N.L. Nie je ani renesančná, ani baroková, ale "fašistická", od Umberta Baglione z roku 1937 a predstavuje rieku Pád. (12.11.2004)

Atmosféra argentovky Deep Red je solídna, mystérium okolo vrahovej postavy by sa dalo krájať a kamera, i keď nedosahuje špičkovej vizuálnej extravagancie Opery, je taktiež super. Ale zopár scén, vrátane slabo zvládnutého vyvrcholenia, mi prišlo zvláštne zostrihaných. Stopáž 126 minút ležérneho tempa s iba tromi vraždami filmu taktiež nepridáva. Byť 100-minútovej stopáže, dal by som 4*. (09.01.2003)