Římanka

Rovnomenný román významného talianskeho spisovateľa Alberta Moravia (vlastným menom Alberto Pincherle), ktorý poslúžil ako predloha pre tento čiernobiely snímok, som ešte nemal možnosť čítať. A po zhliadnutí tejto jeho filmovej adaptácie z roku 1954 ani moc chuti naň nemám. Príbeh mladej, devätnásť ročnej, ženy z chudobnej rímskej štvrte, z ktorej sa po sklamaní v láske a pod vplyvom nepríjemných okolností, stane predajná deva ma veru moc nezaujal. Gina Lollobrigida bola vskutku krásna, okúzľujúca žena a zároveň aj výborná herečka, ale celé to filmové pojatie mi prišlo z dnešho pohľadu veľmi archaické, málo dramatické, dosť nudné. *** (22.06.2012)

MIMORIADNA KRÁSAVICA, a k tomu ešte povedzme i začínajúca modelka [neskoršie sa bude venovať inakšej profesii]: Adriana Silenziová, si začína postupne budovať i niekoľko mimoriadne komplikovaných vzťahov, a to konkrétne s niekoľkými obzvláštne komplikovanými mužmi [neupresním presný počet kvôli väčšiemu dramatickému spádu], kedy sa tým pádom snáď úplne naprosto systematickým spôsobom pred divákom štádiovo rozprestierala i pomerne dosť rozšírená, »melodramatická rovina«; keď som bol vskutku napokon akosi predsa [pri]veľmi prekvapeným, kam až vlastne bola schopná zájsť táto nadštandardnou formou [vrátane i tej obsahovej stránky] spracovaná "zampovka". • Ešte sa dokonca trochu čudujem, že sa ústredná protagonistka v podaní Giny Lollobrigidovej, miestami «nestrácala» po scenáristickej stránke v tomto komplikovanom dianí, kedy jej podľa mňa scenáristický mančaft naložil toho na plecia nejako zvlášť hodne, čo by vedel teda možno vysvetliť i »taliansky dvojník« Lina Ventury [postava Sonzognoa v podaní Renatoa Tontiniho], ak by mal aspoň aký-taký prehľad o všetkých potrebných súvislostiach, bezpochyby týkajúcich sa predchádzajúcich i nasledujúcich línií udalostí? • S Luigiom Zampom sa stretávam vôbec po prvýkrát, a pevne verím, že nie naposledy; podobne ako zrovna s jeho menovcom: Comencinim [myslené vo svojich začiatkoch]. Jedna z rozhodne najzaujímavejších úloh, aké stvárnila "lollobrigidka". A čiernobiely formát jej svedčal rovnako, ako aj ten opačný ... (29.10.2023)

Knihu jsem kdysi od Alberta Moravia četla snad třikrát a pokaždé mě vtáhla stoprocentně do děje oproti zfilmované verzi. Nevím, co jsem přesně očekávala, ale ani krásná Lollobrigida to nezachránila. Snad trochu prkenné, toporné hraní. Nevyznělo mi to přirozeně i když Gina do toho dala asi nejvíc umu, který v té době vlastnila. Cítila jsem emocionální nevyrovnanost a to je moc velká škoda, ale není všem jejím filmům konec. Přece jen je to hvězda minulého století. (10.04.2019)

Pohled pod povrch mussoliniovské Itálie je v každém případě alternativou všednodenněji zaměřeného ZVLÁŠTNÍHO DNE. Více - bezprostředněji - je tu patrný tlak doby a její mravní rozkolísanost. Zbytky meziválečného sentimentu neruší; naopak. Mravní dilema postavy hrané Lolobrigidou je zřejmé právě tak jako umělecká suverenita a atraktivnost hereččina zjevu. Její kolísání mezi konspirací, totalitou a polosvětem je nakonec zastaveno otěhotněním. Dítě je tím pojivem, které je jak navázáním na neblahý způsob života, jemuž nedobrovolně začala stále náruživěji propadat, tak jeho pozitivním překonáváním a určitostí naděje do budoucnosti. Role i film sám pak hvězdným Lolobrigidiným nástupem k další světové kariéře na stříbrném plátně. Výsledkem je i dnes hluboký, jímavý zážitek překonávající půlstoletou propast uplynuvši od premiéry zřejmě i pro přátele hraného fimu z mladších generací. Rozhodně, zvolí-li tuto klasiku, neprohloupí. (05.11.2007)

Matka sa snaží dcéru postrčiť vhodným vydajom do vyšších poschodí rímskej spoločnosti. Táto snaha vychádza naprázdno a tak ustaraná mater stále rezignovanejšie sleduje dcérkin kvalitatívny zošup o dve - tri poschodia nižšie oproti jej vlastnému nič-moc životu domácej otrokyne. Skvelá je v tomto zmysle scéna, kde matka vykrikuje, či je morálne neustále drhnutie domu, kuchyne, varenie a šúrovanie, starosť o deti a jedinou jej odmenou za každodennú otročinu je prácou uťahaný manžel, tráviaci voľno chrápaním na pohovoke a čítaním novín. Ponúka sa i akási paralela s mussoliniovským fašistickým režimom, počas ktorého sa dej odohráva. Spočiatku, po Mussoliniho pochode na Rím v r. 1922 a následnom prevrate plnom nádejí v skvelé oživenie spoločnosti nasledovalo rezignované sklamanie sledovania postupného úpadku a následnej viacnásobnej okupácie. Napriek zaujímavému deju sa film nevyhol scénaristickej totalite, nevyplývajúcej azda ani tak z toho, že predlohou bol známy román, ako z úpornej snahy vedenia hercov, ktorých úlohou bolo krásne a čisto odverklíkovať predpísané vety. Táto umelá snaživosť vysoko predčila akýkoľvek náznak ich spontánnych emócií a prirodzenosti. Poznámka: Obdobné úporné vyvyšovanie hercom naoktrojovaného (vnúteného) scenára nad skutočnú hereckú prirodzenosť a zladenie sa s príbehom je každodenný rituál drvivej väčšiny nielen filmových adaptácií, ale aj štátom bohato dotovaného repertoáru divadel. Herci sú najčastejšie v pozícii hovoriacich bábok na kľúčik či opakovacích papagájov. Deklamujú im nanútené, mŕtve, od ich osobností absolútne odtrhnuté monológo=dialógy. Oduševnene a pritom viditeľne umelo sa hviezdy hereckého neba bijú pritom do pŕs, tragicky zomierajú a pritom nádherne spievajú a tď. Tlačia tak zo seba - či skôr ó z hĺbky ich nesporného talentu - emócie oduševnenejšie a úpornejšie než ich vlastné hovno na záchode. Lež chyba lávky, túto lineárnu literárnosť je vo väčšine prípadov v divadle i filme cítiť, čo je čiastočne aj prípad Rimanky. (28.08.2013)