Řezník

Nie, nemyslím si, že by Le Boucher mal patriť medzi najlepšie diela Claudea Chabrola, a to snáď i napriek tomu, že sa tak väčšinou i náležito tváril. • Totižto, najprv by som pochválil technickú stránku tohto titulu, to jest predovšetkým montáž a imidž, a až následne potom možno dokonca i tú scenáristickú, i keď povedzme, že s určitými výhradami... • Mademoiselle Hélène, vykonávala dve funkcie naraz, a to jednak ako riaditeľka školy, a zároveň i ako učiteľka v tejto škole vo vskutku dosť malej obci s názvom Trémolat (nachádzajúcej sa v departemente Dordogne, v regióne Akvitánsko). Na tom by v podstate ani nebolo nič extra zaujímavého, nebyť zrovna prichádzajúcich, „trestných činov” v podobách chladnokrvných vrážd, vyskytujúcich sa neďaleko tejto vzdelávacej inštitúcie, tým pádom nastáva akési »nebezpečné spestrenie« , doposiaľ naprosto všedných dní, inými slovami podčiarknuté, že sa skrátka jej doterajší život vďaka týmto udalostiam kompletne obrátil naruby, nakoľko sa možný páchateľ pohybuje v jej oblasti, je vari možné, že ho napokon i stretáva...? • Ďalej sa už ani neoplatí viacej dodávať, keďže to nielenže nepovažujem v tejto veci za obzvlášť potrebné, ale najmä by som divákovi pokazil potenciálny zážitok, ak avšak vôbec pristúpi na takýto sled rôznych, krkolomných situácií, ktoré sa mu budú postupne rozplietať prostredníctvom originálneho scenára, ktorý sa snaží byť asi až príliš (ne)originálnym, lebo je v ňom zrejme možnosť (s)poznať najväčšie inšpiratívne vplyvy zo strany tohto režiséra, ale tento pocit zvyčajne prevládal naprieč celou „Novou vlnou”, ktorá sa s vysokou pravdepodobnosťou riadila prostým heslom: „Z každého rožku trošku”. • Až sa mi normálne miestami zdá, že sa svojimi „veľkými vzormi”, nechali až celkom ovládnuť a pohltiť. Na jednej strane mi to síce imponuje, že doslova hltali Hitchcocka, Hawksa či Langa, no toto nasávanie bolo trochu prehnané! • V poriadku, ešte sa na pár viet vrátim k tomuto Mäsiarovi. Priznám sa, že som mal sprvoti i nemalé očakávania, čo sa na mňa vlastne vyrúti, aké to bude prepracované, herecky strhujúce, aby som proste na počin myslel aj dlho po skončení. Neverná manželka (Stéphane Audranová) vystriedala nielen koľkosi pestrofarebných outfitov, ale súčasne tiež pozamykala i niekoľko miestností, či vyfajčila množstvo cigaretových krabičiek (reklama na cigarety?), alebo skontrolovala viacero žiackych zošitov, no okrem toho som už asi nepostrehol nič pozoruhodného, čo by ma oslovilo, ak teda aspoň nepočítam i priamu účasť Popaula v podaní Jeana Yanneho, ktorý predsa toto dianie čímsi špecifickým okorenil. • Malo to ešte sugestívnu atmosféru, a na tom by mohol budúci divák i stavať. (03.08.2023)

Dilema. Predstavte si, že istá osoba opačného pohlavia v okolí Vám prináša osoh. Povedzme v podobe vyberaných a čerstvých lahôdok, takých, na aké v bežnej obchodnej sieti nenarazíte. Správa sa milo a slušne. Nezištne pomôže s opravou domácnosti. Nenalieha, neobťažuje nad mieru normálneho priateľského kontaktu. Pochopí i to, že do vzťahu s ňou sa Vám nechce, ale kamarátstvo medzi vami je fajn. Zrazu sa dozviete, že užitočný kamarát je zrejme viacnásobným vrahom. Čo potom? V tom je dilema, ktorú Claude Chabrol skvele vystihol vo vzťahovej dráme dvoch osamelých bytostí, ktoré sa nechceli vzdať vzájomne užitočného vzťahu ani po zistení skutkového stavu. Zvláštna, poloospanlivá atmosféra francúzskeho vidieka, náznaky znekľudnenia a rozpor medzi vedomím potreby ohlásiť páchateľa zločinu a potrebou chutnej krmy z jeho rúk. Z rúk toho, kto sa nadôvažok stará o zušľachtenie príbytku. Uprednostnenie osobného prospechu umocňuje skutočnosť, že víťazí u učiteľky. Osoby, ktorá by z povahy svojho povolania mala ostatným vvštepovať základy správneho a slušného správania. (17.06.2013)

Já bejt malý dítě a začít mi na výletě do svačiny kapat ze skály krev, tak mě asi normálně jebne, ovšem francouzští piškoti ze 70. let byli asi zocelenější. Jako kriminálka slabší, jako psychologické drama s lehce průhlednou kriminální zápletkou (a bez pointy) obstojné, pár výborných záběrů i několik atmosférou našlapaných scén, pro mě především obohacení v poznávání tvorby Claude Chabrola. Byť jsem asi nepochopil ty vzdělávací exkurzy o Balzacovi a člověku kromaňonském, které mi zřejmě měly podprahově něco sdělit, což neproběhlo. Ovšem! Na liduprázdné maloměstské ulici ráno po flámu to Stéphane Audran v šachovnicovém kostýmu a cigárem v ruce neskutečně slušelo! Po jejím boku nudný Jean Yanne s rádobypózou pošuka. (12.08.2012)

Mäsiar je pre mňa filmom, ktorý považujem za zástupcu istého žánru, ale ten nie je vôbec uvedený žánroch filmu a Chabrol sa mu absolútne vyhol. Takýto kontrast som si v žiadnom inom filme ešte nevšimol. Takže takto: Mäsiar je podľa mňa vojnový film, pretože ukazuje hrôzy, ktoré vojna pácha na psychike človeka (koľkože sme takých filmov z frontu videli), ale nevidíme z nej ani jednu retrospektívu a navyše sa jedná o zmes detektívky a akejsi love story. Film musel byť vo svojej dobe značne kontroverzný a ani dnes by mnohým naoko myšlienkovo otvoreným divákom nesadol. Ľudia sú rôzni a pre spasenie, respektíve ukľudnenie duše jednej stratenej existencie môže stačiť jeden bozk od niekoho, kto Vás dokáže svojim spôsobom pochopiť. Ja som vopred o filme nič nevedel, takže identita vraha mi ostávala skrytá relatívne dlho, čo znamená, že som si dokázal vybudovať vzťah ku každej postave vo filme a v podstate som toho vraha mohol rovnako, ako jeho jediný blízky človek v okolí, považovať za sympatického. Tiež svojim spôsobom. (25.07.2013)

Jako hezky se na to kouká a film na mě zapůsobil takovou zvláštní jakoby zneklidňující atmosférou. Na druhou stranu jsem pod dojmem tý atmosféry pořád čekal, že každou chvíli musí "něco" přijít. A to "něco" vůbec nepřišlo. Respektive to, co přišlo ve finále, bylo v kontextu s předcházejícim dějem strašně slabý... (13.08.2012)