Soumrak bohů

„1933-1934: Oceliarska odysea; alebo všetko, čo ste kedy chceli vedieť ["snáď nielen"] o oceli, ale báli ste sa [následne nacistov], resp. pôvodne von Essenbecka, opýtať; nakoľko sa už taká príležitosť čochvíľa úplne [s]krátila, pretože do vedúcich postov rodinného konglomerátu, vzápätí vstupuje i banda naprosto odhodlaných karieristov bez akejkoľvek štipky hanby, čo bolo zo scény na scénu, vskutku čoraz explicitnejšie, keďže v danom príbehu sa mimoriadne rozšíril akýsi »podraz v podraze«, a to konkrétne i v samotnej nadväznosti na nevídanú, intrigánsku spleť; vrátane i maximálnej nenávisti a závisti, pohŕdania a zlosti, pedofílie a incestu = kontroverzný a škandalózny, absolútne nikoho nešetriaci, koprodukčný titul: PÁD BOHOV, s dobovými reáliami v podobe: Noci dlhých nožov a k tomu i s neuveriteľne explicitnými zábermi, z ktorých mi je dokonca aj počas recenzovania daného titulu, neustále na zvracanie; skrátka, toto spracovanie talianskeho režiséra: Luchina Viscontiho, mi dalo teda extrémne zabrať, lebo sa zvyčajne jednalo o desivé a explicitné sekvencie v jednom [2in1], čo jednoducho ešte oveľa viac znásobovalo moje beznádejné pocity, v akých som sa zrazu ocital, a vôbec som sa nemohol nikam schovať, ba ani pohnúť.” • Ako väčšie mínus vnímam predovšetkým i to, že postavy [väčšinou] nerozprávali nemeckým jazykom, kedy by sa tým pádom dosiahla i väčšia autenticita, takto zhruba išlo len o nejaký zlepenec anglického jazyka, ktorý by sa z takých úst - úchylného Helmuta Bergera, lepšie vynímal v originálnom znení, čo by taktiež rovnako platilo i pre jeho menovca Griema. • Tento počin som bezprostredne vnímal, ako «stelesnenie hnusu» v rámci svojho OBSAHU.” (29.11.2023)

Helmut Berger se stal jedním z nejhnusnějších a nejúchylnějších mužů filmového plàtna. Je velká škoda, že Visconti nenašel sílu a film neprostříhal. Minimálně půl hodiny mohlo zmizet a snímek by získal na dynamičnosti i napětí. Scénář je skvostný a závěrečné čekaní na Fridrichovu akci je dokonalé po všech stránkách. (16.06.2020)

Luchino Visconti nám opět předvádí jednu ze svých mohutných exhibic na téma zmar a zkáza šlechty. V tomto případě si vzal na paškál fašistické Německo třicátých let a rozpracoval velkolepou fresku na téma jak chutná moc. Film zobrazuje spoustu úchylek a slabostí lidí, ne ovšem s odporností a oplzlostí, podává ho s náležitou hrdostí a noblesou zpod krásné neorealistické kamery. Herecké výkony jsou výtečné, jenomže polovina filmu se mi zdála, bohužel, tak nějak zbytečná. 60%. (27.11.2006)

Visconti (stejně jako o pár let později Pasoliny) prezentuje fašismus (potažmo nacismus) jako nejen mocenskou, ale i sexuální deviaci a představitele totalitní moci jako osobnosti perverzní po všech stránkách. Podobná interpretace historie byla na přelomu šedesátých a sedmdesátých let poměrně rozšířená (nejen ve filmu) a snímku neubírá nic z jeho působivosti. (25.09.2007)

Intelektuálna nakladačka. To bolo prvé, čo ma po filme napadlo. Veľmi silný film, ktorý na jednej rodine ukazuje diktatúru, túžbu po moci, manipuláciu, intrigy, skazenosť... Skrátka mal som pocit, že je to film o Hitlerovi, kde sa však fuhrer objaví len na obraze... Tvorcovia sa občas nechali uniesť (napr. asi polhodinová scéna bujerej oslavy SA-ákov), ale ja som sa nenudil. Pomerne ťažká dráma, pri ktorej divák musí chcieť premýšľať... (28.05.2006)