Ivan Rumanovský

Ivan Jozef Rumanovský bol filmový historik, dokumentarista, scenárista, televízny režisér, zberateľ, bádateľ, významná osobnosť slovenskej filmovej a televíznej tvorby. Študoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Hradci Králové a na FAMU v Prahe (Televízna a filmová veda).

Za svoje práce získal Ivan Rumanovský rôzne ocenenia a diplomy, napr.: Cenu Antonína Zápotockého (1972), Cenu SAV (1972), Cenu J. Jabůrkovej, Výročnú cenu riaditeľa ČSTV, cenu ČSTV Televízna žatva (1979), Čestné uznanie ČSTV k životnému jubileu (1979), Čestné uznanie Zväzu slovenských fotografov (1989), cenu Vzorný pracovník kultúry od MK SR (1989), diplom a medailu J. Petzvala od Zväzu slovenských fotografov (1995), cenu Zväzu slovenských architektov za film o Dušanovi Jurkovičovi "Básnik dreva" a pod. Mnohé jeho dokumentárne filmy boli ocenené ďalšími cenami Československej televízie. V roku 1999 o ňom natočil režisér Miroslav Cimerman medailón Ivan Rumanovský a jeho filmový svet.

Pracovná biografia

Od mladosti sa venoval samoštúdiu dejín vedy, techniky, technických vynálezov, dagerotypickej, fotografickej a filmovej techniky, bol vášnivý zberateľ starých kinematografických prístrojov a kamier a pamiatok na prvopočiatky filmu, intenzívne sa zaujímal o film ako o unikátny technický vynález, využívajúci optiku a súvisiace vedné odbory.

Už v roku 1947 začal pátrať po stratenom prvom slovenskom filme Jánošík z roku 1921, neskôr, nadviazal písomný styk s Jaroslavom Siakeľom, režisérom tohto filmu. Od roku 1954 spolupracoval s Československou filmotékou v Prahe, kde nadviazal veľmi dôležité a perspektívne kontakty s českými filmovými historikmi. Ich pričinením bol pozvaný a delegovaný na kongres FIAF (International Federation of Film Archives) v roku 1958 v Prahe, kde referoval o dejinách slovenského filmu a stal sa aj jeho členom. V tom istom roku prijal ponuku riaditeľa Krátkeho filmu, Jána Beera, a nastúpil do Československého štátneho filmu ako filmový historik, kde už začal zbierať a roztrieďovať filmový archívny materiál a kopírovať vzácne filmové negatívy a horľavé kópie na nehorľavý podklad.

Za pomoci Jána Beera následne zakladá filmový archív ako dielčiu jednotku pri vtedajšej pobočke Ústrednej požičovne filmov v Bratislave (podliehala Ústrednej správe Slovenského filmu a zameriavala sa najmä na distribučnú činnosť) a jeho fondy začal budovať prioritne zo (pred plánovaným totálnym zničením a spálením) zachránených negatívov podniku Filmovej tvorby Bratislava (napr. z obdobia Slovenského štátu cca 42 dokumentárnych filmov a celovečerný film o bojoch proti boľševizmu: Od Tatier po Azovské more). Filmy následne triedil a zaraďoval, budoval novú filmotéku a pripájal aj bohatú súkromnú zbierku filmových fragmentov, fotografií, dokumentov a článkov venovaných filmu. Naliehal na presťahovanie filmových materiálov do vhodnejších skladových priestorov.

V roku 1959 došlo k premiestneniu filmov na vhodnejšie miesto, do budovy bývalého pivovaru na Rybnom námestí, kde v tom čase sídlila filmotéka a usporadúvali sa interné, študijné a novinárske projekcie a projekcie výberových komisií. Po odborných a personálnych nezhodách s kolektívom a vedením z tejto inštitúcie v roku 1961 nútene odišiel a nastúpil do Československej televízie Štúdio Bratislava. Ukončil tak etapu výskumnej a bádateľskej práce historika a vymenil ju za filmársku prax. Pracoval na úseku televíznej techniky a dokumentaristiky, na vzdelávacích a hraných programoch, spočiatku ako asistent kamery, neskôr ako režisér, priekopník a tvorca zadaných a autorských dokumentárnych filmov (za viac ako tridsať rokov pôsobenia natočil vyše štyristo dokumentárnych filmov).

Svoje rozsiahle vedomosti o slovenskej histórii a dejinách slovenského filmu spracovával, využíval a sprístupňoval – napr. v dvadsaťdielnom dokumentárnom seriáli o dejinách kinematografie na Slovensku s názvom Dejiny malej mechanizovanej múzy (1978 – 1979), kde spojil vedomosti a poznatky z filmovej histórie a výskumu s profesionálnou réžiou. Seriál aj koncepčne zostavil, zozbieral materiál, moderoval, bol autorom námetu, scenára i režisérom. Vytvoril vyše dvadsať filmov z dejín slovenskej kinematografie, ale nakrúcal filmy aj na politické témy. Je autorom scenárov cca dvadsiatich portrétov vynálezcov a významných osobností z dejín slovenskej techniky umenia, literatúry, bol spracovateľom krátkych filmových útvarov o najstarších slovenských filmových hercoch a aktívnym podnecovateľom hľadania filmu Jánošík z roku 1921 v Chicagu.

V roku 1989 odišiel do dôchodku. Bol spoluzakladateľom a predsedom Spolku priateľov staroslávneho Devína, hlavným organizátorom Dní Eduarda Schreibera po roku 1989 a čestným prezidentom Filmového festivalu dokumentárnych filmov Eduarda Schreibera v Lednických Rovniach v roku 2001. Spolupracoval pri výstave k storočnici filmu v roku 1996 a naďalej ostal plodným autorom mnohých teoretických článkov, najmä o filme.

Prínos v oblasti archívnictva

Ivan Rumanovský mal neoceniteľnú zásluhu na vzniku slovenského filmového archívnictva a budovania filmotéky, kde uložil aj z vlastných zbierok vzácne historické slovenské filmy z obdobia pred rokom 1938. Ako prvý sa pokúšal zmapovať a zozbierať materiály a dôkazy o domácej filmárskej činnosti, bol priekopníkom pri mapovaní bielych miest v slovenskej kinematografii.

Pričinil sa o znovuobjavenie a následne rekonštrukciu prvého slovenského filmu „Jánošík 1921“ a jeho znovu uvedenie v Československej televízii v roku 1975. Týmto počinom významne prispel k zachovaniu slovenského filmového dedičstva.

Svoje rozsiahle vedomosti prezentoval v početných štúdiách a teoretických statiach z dejín filmu, časopiseckých a novinových článkoch v odborných publikáciách, všeobecno-vzdelávacích časopisoch, v periodikách a dennej tlači, napr. v Literárnom týždenníku. Bol autorom biografie slovenského fyzika, matematika a vynálezcu, zakladateľa modernej optiky, profesora Jozefa Petzvala, ktorá vyšla v roku 1957 pod názvom Jozef Petzval – život a dielo. V rokoch 1957 – 1959 vychádzali v dvojtýždenníku Film a divadlo jeho dvadsaťdielne state Kapitolky z dejín nemého filmu na Slovensku ako prvý systematický materiál o dovtedajšom vývine kinematografie na Slovensku v chronologickom slede. Na ne nadviazal popularizačným seriálom Kapitolky z dejín zvukového filmu na Slovensku, publikoval štúdiu Slovenské príspevky k vývoju fotografie, štúdiu Priekopníci kinematografie na Slovensku. Je autorom scenára k výstave 60 rokov slovenského hraného filmu v kontexte čs. kinematografie.

Ako filmový historik sa venoval i spracovaniu filmárskej činnosti a následne i zabezpečeniu rekonštrukcie filmov slovenského dokumentaristu Eduarda Schreibera z Lednických Rovní, ktorý nakrúcal filmy v rokoch 1906 – 1910. Na jeho počesť inicioval v Lednických Rovniach najprv Dni Eduarda Schreibera, neskôr Filmový festival Eduarda Schreibera, stal sa jeho čestným prezidentom a aktívne sa podieľal na jeho prípravách. Filmový festival sa mal zamerať na prezentáciu a súťaž najskôr slovenských a neskôr i zahraničných dokumentárnych filmov.

Juraj "MJTK" Rumanovský