Nick Tow

Celé Pevné puto mi pripadá ako obálka nejakej paperbackovej knižky z pofidérneho ezoterického kníhkupectva, ktorá nás chce citovo vydierať sympatickým kukučom mŕtveho dievčatka a nehynúcou rodičovskou láskou s neznesiteľne "mystickými" obrázkami, ktoré akoby vymýšľal ortodoxný jehovista po štyroch jointoch. Výhodou knihy je, že ak má stupídny obal, ani ju nemusíme chytiť do ruky, zatiaľčo tento film som (vlastne len z bývalej úcty k Jacksonovi) pretrpel od začiatku do konca. 71% "páčivosti", ktorú Pevné puto k dnešnému dňu (30. 6. 2010) zaznamenáva na našej databáze ma znovu presvedčilo, že gýč je nezničiteľný, hoci by ho nalákal do svojej pasce aj psychopat z tohto filmu.

Originálny počin (rezignujúci na príbeh a divácku trpezlivosť) a nemenej originálny pohľad na Divoký západ. Redfordovo herecké "chlapáctvo" je možno nadštandardné, ale iba v intenciách daného žánru, ktorý o. i. vystihuje Leoneho citát, vyslovený na margo Clinta Eastwooda a jeho "hereckej" dvojrozmernosti: "s klobúkom a bez klobúka"!. Tvorcovia vychádzali z reálneho predobrazu trapera menom Jeremiah Johnston - keby tomu tak nebolo, podozrieval by som ich s čudesnej interpretácie dejín Divokého západu, podľa ktorej vlastne bieli muži prišli na indiánske územia s mierom a láskou v srdci, ale nakoniec museli agresívne správanie červenokožcov vyhodnotiť ako netolerantné a poriadne s tými divochmi zatočiť. Áno, tento film by pokojne mohol mať podtitul - Amerika - krajina demokraticky vyvraždených Indiánov. Nič na tom nemení ani posledná sekvencia filmu s mierovým znamením, ktoré si vymení Johnson s indiánskym bojovníkom.

Ten film si zľahčuje svoju cestu k divákovi ako sa len dá: veľmi sa nepára s motiváciami postáv, peripetie príbehu sú šablónovité a predvídateľné až hrôza a vlastne aj herci sú tak trochu rukojemníkmi tejto "telenovelovej" plochosti. Lenže! Kristin Scott Thomas svoju postavu nehrá ale žije a keby mala vo filme "zahrať" orgazmus, tak ho nezahrá, ale zaiste aj prežije. A keď takýmto spôsobom zafunguje herecké stotožnenie sa s postavou, už v tom fičíte až po uši a zabudnete, že je to len kašírovaná hra na umenie: dokonca aj vtedy, keby ste si v zábere všimli káble osvetľovačov, či kostymérku, ktorá sa "zabudla" v zábere a strihač to nepostrehol. No a jedna čisto iracionálna poznámka na záver: Kto aspoň raz v živote miloval tak, že mu to vymazalo všetky dáta z harddisku, šľahne Rozchodu (tak ako ja) isto iste o jednu hviezdičku viac, než si zaslúži.

Dalo by sa začať rôznymi novinárskymi klišé typu: "Rourke sa narodil pre tento film", prípadne "Drsná a autentická sonda do hlbín citlivej duše, ktorá klame 'telom' ". Aj "klišé" niekedy hovoria pravdu, takže predchádzajúce dve vety v zásade neklamú. Ale zároveň usvedčujú celý film z toho, čím sú samé o sebe: teda z klišé.

Čo sme vlastne čakali! Nakrútiť dnes "vlkodlačí" horor tak, aby šťastím výskali staromilci i generácia, pre ktorú dejiny žánru začínajú sériou Saw asi nie je možné. Podobne ako Coppola (Dracula) alebo Branagh (Frankenstein) aj Johnston išiel (podľa mňa správnou) cestou kostýmovej a výpravnej opulentnosti, kde sa náklonnosť k viktoriánskej ére snúbi s poctou čiernobielym "Universalovským" monsterhorrorom. Niežeby na tejto vypchatej trofeji statného ľudožravého vlka neboli diery od molí. Scenár mohol byť vynaliezavejší, Benicio menej zasmušilý, aj sir Hopkins bol akýsi "dedkovitejší" než mu prikazuje letopočet v rodnom liste a sivé očká Emily Blunt zízali do Talbotovej tváre s rovnakým rybím výrazom - či bol v danom okamihu človekom, alebo slintajúcim chlpáčom. Lenže keď človeku ako ja, milovníkovi všetkého viktoriánskeho (vrátane bláznivých Viktoriek:-) a chlpatého pustíte čosi takéto, cítim sa ako vlk v lese, v ktorom zablúdila školská exkurzia kozliatok. Áno, tento filmový vlk je viac vypchatý ako živý, ale veď od začiatku som vám milé deti hovoril, že sme v múzeu a nie niekde v ZOO.

Forma zachraňuje absenciu obsahu, ale herci (s výnimkou Hackmana) nezachraňujú absenciu plnokrvných postáv. Film, počas ktorého si môžete odbehnúť kúpiť do trafiky cigarety aj bez stlačenia "pause" na diaľkovom ovládači.

Ridleyho Scotta mám v režisérskych TOP-kách, Provence som si "adoptoval" na diaľku ako svoj náhradný domov a Marion to v tej kellnerskej zásterke (aj bez nej) fakt seklo. A predsa ma to usrkávanie Dobrého ročníka neposlalo do stavu blaženosti, ba dokonca ani do toho Provensálska celkom nie; celý čas som sa totiž nevedel zbaviť dojmu, že ten "ŽIVOTNÝ POCIT" je tu iba kašírovaný. Síce vkusne a samozrejme max. profícky, ale zároveň trestuhodne povrchne a akoby nezúčastnene. A tak aj tomu prerodu naspeedovaného finančného žraloka na zamilovaného a spokojného kapríka v rybníčku by som neuveril, ani keby som mal v sebe sedmičku toho najparádnejšieho francúzskeho vína. Ani Ridley tentoraz nemaľuje svoje - inokedy tak staromajstrovsky - sugestívne obrázky nejako zvlášť excelentne (hoci tie famózne lokality už pred ním vlastne namaľoval sám pánbožko, stačí len paspartovať a rámovať) a práve na nich azda bolo treba stavať - a zachraňovať scenár, pomáhajúci si pri zásadných dramatických zvratoch podozrivými "urýchľovačmi". Hop - a miesto značkového moku je tu rýchlokvaska. Kedysi dávno, tesne po páde Komančov, som si v ktorejsi pražskej knajpe objednal z jedálneho lístka "Kuře po provensálsku" (v tom entuziastickom čase nám chceli aj reštaurácie rýchlo vynahradiť či sprostredkovať kontakt so svetom, ktorý nám bol dovtedy odopretý) pretože to "voňalo" prísľubmi. Tá pochúťka pozostávala z (včera) upečeného (a dnes zohriateho) kuraťa, na ktoré šmaril kuchár za hrsť sušených (a tým pádom nechcene "křupavých") provensálskych bylín. Ako príloha sa podávala nefalšovaná francúzska ryža.

Keby hlavný hrdina nespával v truhle, ani by sme nezistili, že je to Dracula a že pozeráme na film, ktorý by mal spadať pod žánrové označenie horror. Takže: "Dracula" sa pod falošnou identitou človeka, ktorého predtým zavraždí vo vlaku, vydá do slnečnej (!!!) Kalifornie a - ako inak - robí tam neplechu. Za jediné pozitívum tejto televízne strohej draculiády považujem skutočnosť, že herec v hlavnej úlohe, Francis Lederer v istých momentoch pripomína niekdajšieho neslávne známeho rumunského tyrana Nicolae Ceauçesca - z ktorého išla, na rozdiel od tohto filmového "pseudo-Draculu" fakt hrôza.

Silné "päťhviezdičkové" detaily, priemerný "trojhviezdičkový" pocit z celku. Ale musím dať aj štvrtú hviezdičku, aby som tvorcov aspoň trochu odškodnil za expertízy, ktoré som si tu prečítal od mnohých špecialistov na film (ktorí vedia vždy lepšie ako režisér, ako treba film zostrihať, prípadne, ako sa točia akčné scény a ako sa robí grading). Skromne sa domnievam, že Daybreakers sú sympatický pokus, ktorý neurobí dieru do sveta, ale dve dierky do krku premýšľavým divákom možno áno. Takému Rentonovi, Djkomovi, JASM-ovi, Nick Towovi a ďalším už urobil.

Oficiálny text distribútora by si zaslúžil zmazať a hodiť do pekelnej jamy: niežeby rovno spoileroval, ale predsa len dopredu prezrádza podstatné tromfy tejto chrumkavej jednohubky. Dovolím si polemizovať aj s kolegom Červenákom, ktorý by Purgatory rád videl nafutrovaný stomiliónovým rozpočtom a vystužený hviezdnejším obsadením. Ja sa naopak domnievam, že tá "televízna béčkovosť" bola súčasťou celého konceptu. Je to to isté, ako keby chcel niekto rodokapsové historky (ktoré si vášnivý čitateľ a romantik Sonny nosí so sebou vo vreckách) predávať viazané v koži so zlatou oriezkou. Purgatory je každopádne jedným z najoriginálnejších "iných" westernov posledného desaťtročia minulého storočia.