Deschain

(Lumiere - 3.9.2014)

Tess alias najtragickejšia ženská hrdinka (teda, Hardy, klobúk dole, ty tuplovanej kruťas), s ktorou som sa doteraz stretla. Adaptáciu som mala vyhliadnutú už dlho a nielen preto, že mám veľmi rada Gemmu Arterton, ale celkovo ma bavia tieto BBC verzie knižných klasík. Na burze kníh som narazila na knihu, v auguste prečítala, rozčuľovala sa nad každou nespravodlivosťou spáchanou na Tess jej rodičmi, Alecom, Angelom a svetom. Dvojitá dávka smútku a depresie za mnou, I guess nevermore. Na záver musím dodať, že mi bol konečne v niečom sympatický Redmayne. (17.8.-2.9.2014)

Môj ultimátny zážitok z Art Film Festu 2014, ktorý som si o pár dní neskôr zopakovala v bratislavskom kine Lumiere. Púšť, ťavy, geniálny O'Toole, sympaťák Sharif, nádherná Jarreho hudba, humor, prerod Aurensovej osobnosti. Exit music a prestávka uprostred filmu. Pravdepodobne najsilnejší filmový zážitok tohto roku. (Art Film Fest - 25.6.2014 ODA Trenčín, 29.6.2014 - kino Lumiere, BA)

Pre mňa zatiaľ najslabší Hitchcock, lepšie ale budem vedieť posúdiť, keď budem mať za sebou všetky jeho filmy. Až nedávno sa mi podarilo vidieť celý film v kine a teda keby to malo kratšiu stopáž, nenahnevala by som sa. Ale teda tie lovebirds, už som im ten pohľad tých múdrych očiek na konci filmu vôbec neverila. Ktovie, čo sa udialo na ceste do San Francisca. (Lumiere - 20.8.2014)

Okej, definitívne jeden z najperverznejších filmov, aké som kedy videla. A že som ich videla fakt málo. Ak vôbec nejaký. Ten prvý segment ma bavil najmenej, ten posledný asi najviac. Vizuálne to bolo naozaj pútavé, taktiež zaujme aj fakt, že hudbu robil Amon Tobin. Tak som rada, že mám za sebou aj toto kino, ale opakovať si to do budúcna asi nebudem. Ani nie preto, že by mi z toho bolo nevoľno alebo by ma to extra pohoršovalo, ale jednoducho ma to až tak nebavilo. Ale ksichty Pálfi vybral výborne. (Lumiere - 20.8.2014)

(Lumiere - 5.8.2014)

Videla som ako predfilm (cca 8 minút) pred Spalovačom mrtvol. Krátky Solanov film (inak hudba Zdeněk Liška) spomína na udalosti z roku 1945, keď neďaleko slovenskej obce Nemecká Nemci povraždili a vo vápenke spálili skoro tisíc ľudí (protifašistických bojovníkov). Vo filme padlo číslo 937, vraj ich mohlo byť viac, určite nie menej. Deti, dospelých, Američanov, Slovákov, Francúzov, partizánov aj civilistov. Ostali z nich len tri obhorené kosti a jeden kľúč. Myslím, že diel, ktoré nezabúdajú na hrôzy a odpornosti nacizmu, nie je nikdy dosť. (Lumiere - 3.8.2014) /Nehodnotím, hoci informačná hodnota bola pre mňa naozaj veľká/

(Cinema City Eurovea - 02.06.2014 + 28.07.2014)

Potešila ma tohoročná sekcia na Art Film Feste Vojna a film, obsahuje totiž aj staršie filmy. Jedným z nich bol Paths of Glory. Môj vzťah ku Kubrickovi je taký neurčitý, lebo si na adaptácie vyberá diela, ktoré má často svojou myšlienkou štvú a potom ich podľa toho (tie adaptácie) aj ohodnotím (Lolita, Pomaranč). Tento film na mňa účinkoval tak, ako mal. Proti-vojnovo. Ako mne je až fyzicky zle pri počúvaní tých najvyšších vojnových šéfinkov. By som ich niečím ovalila. Kirkovi a niektorým tým úbohým radovým vojakom sa nedá nefandiť. A ten záver v krčme, ten ma úplne dostal. Silné vyvrcholenie. Tak som to zo štyroch zdvihla na päť. (Art Film Fest - 21.6.2014)

Prespané na Art Film Feste. Odporúčam zenistom a tým, ktorí sa v ten deň poriadne vyspali. Úvod Martina Ciela si vyslúžil vlny smiechu, ale myslím, že smiech niektorých po piatich minútach pozerania na spiaceho muža (naozaj spal, keď mal otvorené oči?) prešiel. Takže nehodnotím, len si značím, že som to (ne)videla. (Art Film Fest - 21.6.2014)