Visáč

Mám slabosť pre tieto pochmurné early 2000s road thrillery, kde sa to odpočívadlami a podivnými existenciami len tak hemží. Octane má k dobru enigmatického Normana Reedusa v obsadení, lynchovsky surreálny vibe a naprosto komplementárny soundtrack od Orbital.

Osobne preferujem temné a podmračené Rolling Stones, ale tohle je unikát. Peter Jackson dal slovnému spojeniu "fly on the wall" nový rozmer a odkryl štúdiové procedury rockovej kapely ako máloktorý filmár pred ním. Highlightov je viac, ale u mňa víťazí noiseová avantgarda v podaní Yoko Ono, ktorú doprevádza McCartney (!) zbesilo mlátiaci do Ringových bubnov.

Gotti Cinematic Universe: The Saga Continues.

Paranoidný slow burner, ktorý sa polhodinku pred koncom transformuje do hororovej žánrovky jak od Ti Westa. Celým filmom prestupuje ellisovská poetika vyprázdnenosti a zmaru, hoci na môj vkus utlmená - akoby kopírujúca osadenstvo sterilných "insta" figurantov v obsadení. Čo sa ovšem nevylučuje s nálepkou "arthouse shocker", takže zrejme ide o tvůrčí zámer (?).

Solídny datadisk filmára-veterána k jeho majstrštyku. Mal som trochu obavy, či nebude Stone v pozdnej fáze kariéry náchylný k senilnému bľabotaniu, ale zbytočne. Tématicky vyvážené, bez šokujúcich odhalení, no i tak znepokojivé, relevantné a hodné pozornosti.

Jak keby Harmony "Gummo" Korine osedlal DeLorean, namieril si to do osmdesátek za metalovým alter-egom George McFlye (skvostne ujetý Crispin "I feel like Chuck Norris" Glover) a vyšňupal tam Lyncha v prášku.

Halloween Dies.

Same (good) old Schrader a jeho minimalistické dramata o životom nalomených mužoch na rozcestí. Tohle je v podstate pokerový remake First Reformed, s rovnako skvele obsadeným hlavným hrdinom (Hawke vs Isaac), len namiesto Amandy Seyfried mu robí buddyho skrachovaný klučina Tye Sheridan, kostol vystriedalo kasíno a kolem toho všeho sa motá záhadná černá milfka.

Zásadná záležitosť konca 80s. Pop superstar Janet Jackson na vrchole komerčného potenciálu, pre zmenu pracujúca s tematikou sociálnej nerovnosti a rasovej/genderovej intolerancie, odetá do unisex uniformy á la hybrid Čierneho pantera a militantných kumpánov Public Enemy. V nabušenej réžii Dominica Senu, včetne Blade Runnerom šmrncnutého dystopického monochromatic industriálu, z ktorého si v 94-om tak výdatne požičiaval vizuálom i celkovou atmosférou Alex Proyas vo Vrane.

Dojemný tribute pre Kilmera, potvrdzujúci všetky moje predpoklady o tom, aký excentrik a enigmatická persóna to vždy bola (a stále je). Pod imidžom plytkej 90-kovej superhviezdy sa skrýva inteligentný samorast a tak trochu magor, čo musela byť (obzvlášť v dobe jeho najväčšej slávy) docela výbušná kombinácia.