clementinka

Je veľmi ťažké napísať komentár k svôjmu najobľúbenejšiemu filmu. Aj keď veľa ľudí by mi mohlo vytknúť, že na každý dobrý film poviem "ten je môj najobľúbenejší". Ale tento je iný. Tento je so mnou spätý akýmsi nevysvetliteľným čarom, je v tom akási mágia. Ale aj napriek týmto magóriam, obsah, prevedenie, hudba, nápad je najviac výnimočný. Otázka, či by som naozaj dokázala vymazať niekoho zo svojej pamäte mi behá po rozume už od prvého zhliadnutia tohto filmu. A úprimne? Doteraz neviem odpoveď. Niekedy by nám to naozaj uľahčilo život. Rozchody a bolesť z nich by boli minulosťou. Avšak je to správne? Neviem a je krásne pozerať sa na to, ako by to mohlo dopadnúť a ako si osud nájde vždy svoju cestu. Jim Carrey tu zahral úžasne reálne svoju rolu ( podobne ako sa mi páčil v "Man on the moon" ) a ukázal, že nemusí byť iba ten magor, s vykrivenými ústami, na ktorom sa ľudia vedia pobaviť. Ale i normálneho, citlivého človeka, ktorý hladá lásku. A Kate, jednoducho mne k nej postava Clementine pasuje nadovšetko. Farebné vlasy, tá impulzívnosť ... Film som videla už tisíckrát, ale vždy keď ho dopozerám, mám husiu kožu a slzu na krajíčku, z toho, aké je to celé krásne, každý detail.

Nech to vyznie akokoľvek pateticky, tak pri záverečnej scéne ma zahrialo pri srdci. Bohvie, možno je to tým, že zajtra sú Vianoce a ... avšak aj napriek nereálnosti celého deja, film vcelku nepôsobil vtieravo a až tak pateticky, a aj keby hej, tak čo? Kate Winslet mám veľmi rada a tu vyzerala naozaj pôsobivo, tak prirodzene, jej postava mi bola veľmi sympatická, staré filmy jednoducho majú svoje čaro a treba si ho pripomínať. Páčila sa mi aj scéna s Absolventom a otráveným Dustinom Hoffmanom a jednoznačne najkrajšia veta z celého filmu je : "Iris, if you were a melody, I used only the good notes."

Aj keď zo začiatku som mala problém sa zžiť s filmom o filme, ale postupne som sa do toho dostala. Akoby som bola súčasťou filmového štábu a samotný Truffaut v roli režiséra, heh, úplná paráda, celkom zvláštny pohľad na celý proces natáčania. Zaujímalo by ma, čo všetko bral zo skúseností a čo bolo len dielo fantázie. Každopádne vcelku zaujímavý film, ktorý mi pripomína skôr staré talianske filmy ( a scéna, kde je malý chlapec zo sna, mi pripomína Dolce Vitu ).

Asi najviac temná časť HP akú som doteraz videla. Ťažko môžem byť spokojná, keď porovnám knihu a film. Scéna, kde Harry začal tancovať s Hermionov v stane bola absolútne braková a vôbec sa tam nehodila ( aj keď samozrejme nie som za to, aby od slova do slova režisér kopíroval knihu, ale dopĺňať tam scény, aby udržali bežného diváka v pozitívnej rovine, sa mi zdá trápne ). Ale scény v prírode boli najviac a myslím, že na to, že to je len prvá polovica jednej knihy, tak to celkom rozumne vycucli. Avšak dávam bod dolu za hudbu, ktorá niekedy vyznela až ako fraška ( najmä pri "dojemných" scénach ). Bohužiaľ píšem sem iba kritiku, ale 4 body sú oprávnené. Aj keď neviem ako by som film hodnotila, kebyže nemám prečítanú knihu, možno iba z akejsi vsugerácie, že by sa mi film mal páčiť, ale popravde, celú dobu som túžila skôr chytiť knihu do ruky a čítať si ju v kľude doma, bez "pukancových" divákov.

Trochu zdĺhavo poňatý, ale za to s aktuálnou témou, dokument. Nech sa venuje film akokoľvek vážnej téme, je mi ľúto hlavného fixera, Ajmala, ktorý mi prišiel veľmi naivný. Chcel využiť situáciu, a zarobiť si veľa peňazí, ale ako to aj inokedy býva, vidina peňazí niekedy zaslepý ľudí a robí z nich akési bábky, ktoré sa vrhajú dú smrteľného nebezpečia. Ja žiť v takejto krajine, kde slovo smrť je na dennom "jedálničku", tak sa zďaleka vyhnem takémuto povolaniu. Áno, čo robiť iné? Keď vláda je skorumpovaná, všade od vás chcú len peniaze, ktoré vy nemáte? Čo robiť? Neviem, nikdy som v takej situácii nebola, nikdy som v takej krajine nebola, ale z môjho pohľadu, z teplej izby, v pohodlí Európy sa mi to ľahko píše. Neviem si úprimne predstaviť, aké to musí byť pozerať sa v televízii, ako denne niekomu odrezávajú hlavu, zarezávajú ľudí tupými nožmi a podobne. Aj keď sama som sa pýtala, prečo sa tí ľudia divia, že zabili svojho? Prečo, keď sa tam tak či tak zabíjajú všetci nezmyselne? Ako si môžu byť vôbec niekde istý, že ich niekto nezabije? Ani tomu nepochopím. Každopáadne, toto je príbeh, jeden z miliónov. Aspoň mne sa to tak zdá, stále len počuť, zajali toho a toho novinára. Zabili toho a toho novinára. Nič nové. Byť v ich koži? Nepredstaviteľné. Nepredstaviteľné žiť v takej krajine. Každopádne takýchto dokumentov by malo byť viac. Možno by sa začalo niečo naozaj diať. A možno nie. Kto vie?

Kebyže sa ma niekto spýta, kto je mojou hrdinkou, poviem mu, že Rebija Kadírová. Jednoznačne to tu teraz zveličujem, ale keď spoznáte túto ženu, aspoň cez tento dokument, tak ako ja, tak jednoznačne s ňou budete sympatizovať a zamyslíte sa nad tým, aké to musí byť, keď je na vás sčasti odkázaná budúcnosť vášho národa? Keď sa budete musieť rozhodovať medzi vašou rodinou a vašou krajinou. My, na Slovensku, moja generácia, sa nikdy nemusela zatiaľ našťastie rozhodovať v niečom takomto. Nemusela bojovať proci totalite, proti nadvláde parazitom, ako je Čína. Nikdy som o Ujgursku pred tým nepočula. Avšak je veľmi dôležité, čo sa v ňom deje. Podobne ako v Tibete, aj tu Číňanania praktizujú svoje nekalé komunistické praktiky a snažia sa rozdeliť a zahubiť urgujských ľudí a ich kultúru. Je to smutné, cerlý príbeh Rebijy. Takáto žena sa narodí 1 z mála. Ktorá sa dokáže vzoprieť veľmoci, verejne protestovať, aj s tým, že ohrozí seba i svoju rodinu. Sama skončila vo vezení, muža si našla vďaka svojim desiatim podmienkám lásky ( a nakoniec si našla svoju životnú lásku ), jej deti zatkli a skončila v Amerike, kde môže verejne poukazovať na to, čo Čína naozaj robí. Obdivujem ju a odporúčam každému, koho aspoň trochu zaujíma dianie vo svete a nielen to, čo sa deje u neho doma.

Navzdory tomu, že dokument sa snaží venovať vážnej a zaujímavej téme, musím dať iba tri body. Celé to bolo nejednotne spracované a človek občas tápal, o čo sa jedná. Až ku koncu som pochopila ( obsah som si pred tým nečítala ), že sa jedná o výpoveď troch odlišných ľudí o Iráne : učiteľa, nomáda a "básnika". Učiteľ mi bol sympatický, tak správne nesúhlasil s režimom a jeho názory, najmä tie, ktoré reprezentoval v škole ( až na tú sestru ) ma vtrhli do seba, ale stále mi to prišlo, akoby si to režisér hovoril len sám pre seba. Potom úplne iné prostredie, iný príbeh, o kočovných Nomádoch, ktorí sú potláčaní iránskou vládou a postupne strácajú živobytie, svoj domov. A nakoniec, mne najviac nesympatický, posledný "hrdina" - unavený básnik. Večne nespokojný, suchý trpiteľ, ktorý si obúva drahé topánky a žije si celkom v luxuse a sťažuje sa. Je mi jasné, že to, že si žije pekne neznamená nič, ale nedokážem sa stotžniť s niekým, kto má čo jesť, má prácu, nemusí sa starať o rodinu, má 30 rokov a hovorí o živote, akoby prežil už minimálne 50 rokov, že život v Iráne je utrpenie. Aj to ich komentovanie smrti vo veznici mi prišlo ako trápne komentovanie niečoho vážneho. Jednoducho, na mňa príliš "zmätený" film.

Deti. Obľúbený cieľ politikov, rôznych náboženských, ale i iných siekt a podobne. Dá sa s nimi manipulovať, pretvárať na náš obraz a to všetko stačí len obaliť hrami, zábavou a rôznymi pokrikmi, ktoré majú upevňovať pocit akejsi jednoty. Je mi smutno, keď vidím, ako ľudia, dospelí, využívajú deti v takomto zmysle. Nech je to v akomkoľvek zmysle. V dobrom i v zlom. Deti by mali prežívať bezstarostné detstvo a určité veci pochopiť sami, vytvárať si názory sami a nie, aby im boli vštepované do hláv na silu. Nech sa stalo v Gruzínsku čokoľvek, celý tento nacionalistický tábor pre deti mi pripadal, ako vymývanie mozgov a v duchu "ak nie si s nami, môžeš byť dobrý akokoľvek, si zlý, lebo s nami nie si".

Na svete sa deje veľa absurdných vecí. A postaviť múr cez Jeruzalem, je tiež na hlavu. Dokument som videla iba v pôvodnom znení a tak mi možno veľa vecí ušlo. Ale jednoznačne, každý kto by to videl, by pochopil, že to, čo sa deje v Jeruzaleme je nezmysel. Čisté ponižovanie a zaobchádzanie s ľuďmi akoby boli niečo menejcenné. Nevyznám sa do politických záležitostí a tak neviem z akého dôvodu sa to všetko udialo. Bezpečnosť? Chrániť ľudí pred kým? Pred malými deťmi, pred matkami, mužmi, ktorí chcú ísť jednoducho do práce? Alebo rodiny, ktoré chcú ísť osláviť Ramadán? Posledná scéna, pohľad kamery zhora na dav tlačiacich sa ľudí, ako nejaký dobytok, hovorí za všetko, za celú absurditu, o po nižovaní ... a prečo?

Jedna hviezdička za občas podarenú hudbu a druhá za to, že som nezaspala.