Ten Druhy

Mám rád niektoré staršie sovietske, ale aj novšie ruské vojnové filmy z čias druhej svetovej (napr. Choď a pozeraj sa alebo Brestská pevnosť...). Ale Horiaci sneh? Ďakujem, nech radšej nesneží. Je veľmi poznačený dobovými skresleniami. Najviac ma iritovali debatné krúžky ruských vojakov medzi nápormi nemeckých tankov. To sentimentálne pseudofilozovanie o živote pri kalíšku vody. Film dosť okato hrá na city: jeden vojak sa zdôverí, že sa bude ženiť a vzápätí padne, druhý si posťažuje, že je jediným synom svojej matky a potom s ručných granátom vybehne proti spomínaným tankom, veliteľ má zľutovanie s dezertérmi, atď. O čo viac tu nezáleží na Konkrétnom ľudskom živote, o to viac je oplakávaný. A ešte jedna poznámka na záver k obsahu filmu: neodohráva v Stalingrade, ani na Volge, ale niekoľko desiatok kilometrov pred Stalingradom na rieke Miškova...

Spočiatku Sinister pôsobí hororovo, lebo využíva tradičnú schému "haunted house", ktorú poznáme napr. z filmu Insidious. Rodina sa presťahuje do domu s vražednou minulosťou. Predovšetkým je to však kriminálka, ktorá vychádza z pátrania na vlastnú päsť. Otec rodiny (E. Hawke) nájde 8 mm film, domáce video s brutálnou scénou popravy obesením, ktoré si dokola púšťa. Snaží sa zistiť o koho ide a prečo sa to stalo. Takže, keď práve nepozerá, surfuje na internete, alebo skypuje s expertom na okultizmus a démonológiu. Až 70. minúte tohto vyše poldruhahodinového filmu začínajú vážnejšie útoky "bytostí". Priznám sa, že to bola najmä zvedavosť, ktorá udržiavala moju pozornosť až do konca. Aj príbeh je v podstate atraktívny a ponad ním sa klenie stiesňujúca atmosféra, ale strach mi naháňali prevažne zvukové vnemy. Keď divák zabudne na to, čo doteraz videl, môže sa vcelku dobre zabaviť. Sinister by si mal radšej pozrieť sám, nevyhľadávať pri jeho sledovaní spoločnosť, najlepšie v úplnom tichu v noci, aby zážitok z filmu zosilnel.

Žiadne špeciálne efekty, ktoré by sa zdali na rok výroby nadštandardné. Počas natáčania vyhodili do povetria most nad Neretvou, aby to bolo autentickejšie a žiadaný efekt sa skutočne dostavil. Nielen Tito, ale aj bežný divák musel byť spokojný. Battle of the River Neretva mu nedá vydýchnuť, jedna bojová akcia strieda druhú, popri tom sa vyfarbujú postavy, ale na rozdiel napr. od filmu Sutjeska bez ideologického skresľovania.

Vzhľadom na zverstvá, ktoré sa v Nankingu 1937 udiali, pomerne umiernený film, zároveň však naznačuje rôzne variácie beštiality. Krvavé udalosti sú videné prevažne z pohľadu agresorov - japonských vojakov - možno v snahe vyhnúť sa jednostrannosti a emotívnemu jatreniu starých rán. Réžia sa čiernobielym snímkom snaží o vecnosť a realistický obraz, ktorý má silu zapôsobiť na diváka.

Spred popravčej čaty utečie odsúdený a nik za ním nebeží. Nedostal rozkaz. Takýchto absurdností, najmä zo strany veliteľov, je v Uomini contro viacero. Napokon je to film o nezmyselnosti vojny. Tomu hovorím prienik do hlbín zelených mozgov. Tie hlbiny sú ale duté ako krasové jaskyne. Je málo dobrých filmov o 1. svetovej vojne a toto je navyše jediný o bitkách v Júlskych Alpách na rieke Isonzo, ktorá tvorila frontovú líniu medzi talianskou a rakúsko-uhorskou armádou. Vznikol podľa románu Emília Lussa Rok na náhornej plošine (1938), má protivojnový charakter a pri jeho sledovaní narastá pocit úzkosti.

Profesor antropológie so študentkou zoologie v odľahlom vidieckom sídle robia experimenty na opiciach, hľadajú chýbajúci článok v evolúcii ľudstva. Nie, neiskrí to medzi nimi, o Jane má väčší záujem opičiak Link, ktorý ju sleduje pri kúpaní. Výkon mladučkej Elisabeth Shue v úlohe šikovnej študentky a jej súhra so zvieratami dopadla na výbornú. Tie opice majú skrátka herecký talent, najmä Link to hrá ako A. Hopkins. V tomto mrazivom trileri skríženom s atmosferickým animal hororom nie je núdza o napätie, ani o vtipné okamihy. Film je natočený za menej peňazí, ale dôstojne. Soundtrack zvýrazňuje príbeh a myšlienku. Zvieratá môžu byť akokoľvek skrotené, pre človeka stále predstavujú určitú hrozbu.

Trochu pomalé, miestami uťahané a mdlé, hoci musím uznať psychologický prienik. Divák sa v tom môže strácať. Flashbacky sa plynule odkláňajú od reality a postupne s ňou splývajú. Sekta, v ktorej istý čas prebývala Martha mala obrovský potenciál. Réžia ponúka len zlomky z ich života: neviazaná sexualita, patriarchát, spätosť s prírodou. Sektári boli schopní zabíjať (bohatých a materialistov) a ich učenie zrejme nadväzovalo na východné náboženstvá. Občas pripomínali skôr ľavicových teroristov, občas hipisákov. Film je ale výsekom zo života dievčaťa, ktoré uniklo sekte a má problém znova sa zaradiť do spoločnosti. Film obsahuje veľa momentov sklamaného očakávania, napr.: sektári akoby stratili o dievča záujem, žiadny únos sa nekoná. Záver ide úplne do stratena...

Manitou pripomína Exorcistu ozvláštneného indiánskym folklórom a šamanizmom. 28 ročnú Karen, posadnutú 400 ročným indiánskym démonom, hrá 40 ročná Susan Strasberg podobne presvedčivo ako Linda Blair. Pomalé, trasľavé a hrdelné prejavy jasne poukazujú na démona v jej tele. Zaujímavý námet, zvládnutá ženská rola a atmosféra. Tu sa odpočet kladov filmu končí. Okrem indiánskeho šamanizmu sa vo filme, bez vnútornej logickej súvislosti, premelie všeličo: okultistické seansy, veštenie, tarot (teda egyptská mágia). Kostým veštca (K. Curtis) je jednoducho hrozný. Mnohé scény sú nedotiahnutie. Indiánsky medicinman sa pokúša zahnať démona, a uprostred monotónneho (absolútne nestrašidelného) zariekania odíde von z izby, sleduje ho cez okienko a diskutuje o ňom. Keď po chvíli otvorí dvere ocitne sa v akomsi kozmickom vzduchoprázdne, na čiernom podklade sú namaľované hviezdy... Nechcem spoilerovať. Špeciálne efekty značne nahlodal zub času, napr. stará pani, ktorá lieta 10 cm nad zemou skôr vyvoláva smiech ako naháňa hrôzu.

Manželia s dospievajúcou dcérou sa odsťahujú z mesta do peknej vily na vidiek, aby našli pokoj, ale nasleduje schéma typická pre horor. Viac ako k dráme a hororu má však The Strange and Deadly occurrence bližšie k mysterióznemu trileru. Najskôr len prievan hýbe záclonami, znejú temné hudobné akordy a niekto dychčí a špehuje. Samozrejme, že sa to niekam posunie, ale nie do extrémov – je to predsa televízny film zo včasných sedemdesiatych rokov. Film má atmosféru a miestami aj napätie. Hrôza, ale vychádza z ohrozenia rodiny, ktorá bola kedysi súdržnejšia ako dnes, z rozbitia mýtu otca, ktorý má ochraňovať, ale neochráni blízkych. Film pracuje s falošnými stopami, chvíľu sa zdá, že v dome sliedi vrah, stoná prízrak alebo straší poltergeist. Výsledok je obstojný.

S Prízrakom som sa stretol kedysi dávno, ale neoslovil ma. Druhé videnie dopadlo lepšie. Film je natočený takmer bez komparzu, prevažne v interiéroch, je osvetlený ako divadelné javisko. Začiatok na mňa pôsobil amatérsky, ale film ma postupne vtiahol. Podpísali sa na tom ponurá atmosféra starého domu, pochmúrna hudba v pozadí príbehu, aj podarené gore a strašidelné monštrum, ktoré sa objaví až v závere. Súvisí to iste s tým, že film je voľne inšpirovaný asi osem stranovou poviedkou H. P. Lovecrafta Unnamable, v ktorej je netvor skutočne "nepopísateľný" a vôbec sa nezjaví. Je "všadeprítomný", má "tisíc podôb hrôzy", zanecháva po sebe "sliz - želatínu" a ľudia, ktorých napadne si odnášajú rany od "rohov a kopýt". Ouellette teda zrekonštruoval Prízrak podľa týchto náznakov a som rád, že sa aspoň v jeho foilme predsa len ukázal.