tuberatanka

Dokumentárno-experimentálny film dvojice Ján Bošanský-Lukáš Perný, prevedený do-it-yourself spôsobom, ktorý podčiarkuje úprimnosť, s ktorou toto dielo vznikalo. Ide o hudobný album za sprievodu videa, čím sa autor odkazuje na podobne koncipované výtvory súčasnej svetovej psychedelickej scény, akým je napríklad ODDSAC od Animal Collective. Lukáš Perný ako strihač v tomto diele ukazuje svoj cit pre psychedéliu, oproti tej zo 60tych rokov ale v zbesilom tempe modernej doby, s presahom k známemu dokumentárnemu filmu Naquoyqatsi. Zostrih filmu kongeniálne ladí s úprimnou kutilskou estetikou kameramana Jána Bošanského, ktorý disponuje štyrmi kvalitami: smartfón, veľa času, osobitý cit pre detaily a široký tématický záber. striedajúc zábery vtáctva (rozličných druhov), hmyzu, húseníc, posunovania vlakových súprav, kebabov a inej stravy, ľudí prechádzajúcich cez most, alebo Mesiaca v splne, slúžiace ako dekórum k záberom zobrazujúcim binárne opozície súčasného sveta prostredníctvom paralelného zobrazovania žobrákov a smotánky, čím človeka prinúti zamyslieť sa nad svetom žobrákov a smotánky. Kamera citlivo sleduje ladné krivky polonahých žien na módnej prehliadke. Film sa valí dopredu neúprosne a rýchlo rovnako ako zvuková stopa tvorená sólovým hraním na bicie nástroje trvajúcim 44 minút, vďaka čomu sa mu dĺžkou jeho bubeníckeho sóla podarilo prekonať aj legendárneho mága na bicie Johna Bonhama z Led Zeppelin. Slabšou stránkou je angažmán Ota Zaťka, ktorého prednes nedosahuje rovnakého zápalu a sugescie, aký poznáme z jeho videí na YouTube, silnejšou sú náznaky experimentálnej elektroniky a plunderfónie na niektorých miestach, čím sa autor pravdepodobne snaží zacieliť film aj na publikum bratislavských klubov Fuga a A4-Nultý priestor. Hodnotiť film hviezdičkami sa zdráham, jednorozmerná škála nedokáže podchytiť mnohostrannosť tohoto výtvoru.

Dobrá inotaj na absurdity socializmu a tuho hierarchickej spoločnosti, kde sa každý každému pchá do zadku, krásna estetika a prepracované vizuály celého filmu (kto robil plagáty na koncert? nádhera. aj tie neosobné dystopické priestory úradov, veľké plus komukoľvek kto to má na svedomí), fajn orchestrálna hudba v celom filme. Nerátajúc vizuálne stvárnenie scén, je tam trochu málo trianglu, ten absurdný nápad s trianglistom ktorý sa kafre do orchestra a všade chce mať svoj part, by šlo doviesť aj ďalej. Kompozícia pre sólo triangel a orchester je veľkolepá, šúľal som sa od smiechu, škoda že jej premiéra bola vo filme odbavená tak narýchlo. Skvelý Kemr v hlavnej roli nesmelo decentného pracovitého chlapíka, ktorému neskôr moc stúpla do hlavy. "Smetana mal veľký cit pre triangel". Na Slovensko dobré, asi...

Do zastrčených slovenských dolín dorazila supermoderná filmová technológia, a hľa, už v roku 1946 malo Slovensko svoj prvý film! Takže poďme na to. Zápletka otrepaná už od čias antickej drámy, kulisy a prostredie zase prevarené slovenským romantizmom. Je to presne to, čo čakáte od slovenského filmu: ľúbezné horské prostredie, ovečky, drevené ploty, košiare, učupené dediny, Slovač chlastá a vyspevuje veselé ľudovky, junák v nočnom súboji akčne skolí medveďa, ktorý kradol ovce. Zemepáni sú ale prasce a vyciciavajú svoje poddanstvo, takže hlavný hrdina musí túto idylku opustiť a odísť do ďalekej rušnej priemyselnej Ameriky, aby si zarábal peniaze. Jeho doma ostanuvší syn zatiaľ statočne rebeluje, odmieta sa modliť otčenáš po maďarsky a dostane za to vyfackané (takže Ján Slota si nevymýšľal), po prvej svetovej vojne sa ale Uhorsko rozpadne, a sledujeme zábery víťazného pálenia maďarských nápisov a tabúľ. Film šlape celkom rýchlo, myšlienky honiace sa hlavou postavám sledujeme skrz zbesilé prelínačky a dvojexpozície čo má občas mierne psychedelický presah, do toho buráca stará dobrá slovenská hrdinská opera a ľudovky. Hlavný hrdina dostane v Amerike amnéziu a zabudne sa vrátiť na Slovensko, avšak moment uvedomenia sa je veľkolepý: junák si zarába ako chodiaci maskot v tvare veľkého párku, a v momente ako si spomenie na svoju domovinu, perforuje párok ktorý ho väzní, vyslobodí sa z neho, zvyšky odhodí preč a na plné hrdlo vykríkne: JA ŽIJEM! Slovenskí herci hovoriaci v amerických scénach po anglicky neodolateľnou slovgličtinou stoja tiež za pozornosť. Práve koncentrácia takýchto detailov nakoniec rozhodla - film má svojho ducha a pozoruhodné momenty, napriek prevarenému námetu to nie je sériová pásovka, a natočený je nečakane svižne a dynamicky. Takže okej.

Balkánsky turbofolk v kombinácií s digitálnymi efektami ako z ruských svadobných videií dávajú tušiť, že sa bude jednať o nevšedný umelecký zážitok. Bohužiaľ, privolaní statoční slovenskí mládenci sa báli sedieť na ozajstných stromoch, preto sú na konároch stromov iba digitálne pricapení za pomoci najmodernejšej počítačovej technológie dostupnej v slovenských filmových štúdiách, a vôbec to nerozpoznáte! Pre umocnenie dojmu lacných drog všade okolo poletujú lacné umelohmotné farebné digitálne motýliky a Kristína občas šliape po vo vzduchu sa vznášajúcej kvetene ktorá sa tam zjavila z 3D počítačovej hry naprogramovanej niekedy v roku 1995. Všetko to je prirodzene sofistikovaný umelecký zámer, pretože to kongeniálne pasuje k hudbe, ktorá svoju trashovosť ničím nezakrýva a hrdo sa hlási ku kultúrnemu dedičstvu slovenského piko-danceflooru a balkánskeho turbofolku, ktoré určite ostávajú aktuálne aj v roku 2012 ako večná a nemenná kultúrna konštanta až natoľko, že niektorí poslucháči či kritici to označujú za "folklórne vplyvy". Kombinácia týchto faktorov nakoniec zabrala, a video dostáva jednotku s hviezdičkou! Teda dobre, po jednom pozretí to už nudí, tak ostanem iba pri tej hviezdičke.

solídny bizarný neoprimitivistický trash. odporúčam sledovať na drogách, posilní to dojem. je možné že keby som chcel zhliadnuť priveľa dielov naraz, vystrelí mi to mozog. ak chcete väčšie a bizarnejšie umčo, skúste duck tv, toto je príliš pop, ale rozhodne to má svoju dávku WTF momentov, ktoré vás prinútia prehodnotiť váš postoj k realite a fungovaniu sveta. keď už raz zistíte, že na pripojenie vagóna k vlakovej súprave je najlepšia stužka, život začne byť gombička. viete ako. roztomilo blbučký český dabing je čerešnička na torte a robí značnú časť dojmu. 3D vole.

Estónsko bola krajina okupovaná Sovietskym zväzom, avšak západné štáty okupáciu neuznali, naďalej uznávali Estónsko ako samostatnú krajinu. Vďaka tomu mal tento štát zvláštny štatút medzi sovietskymi republikami, a možno aj vďaka tomu tam mohli vznikať filmy ako je tento. Surreálne rozprávkové výplachy obvyklé u Priita Pärna sa tu tentokrát nečakane striedajú aj s trochu civilnejším, ale podobne hravo impresionistickým (a zvláštne smutným) pohľadom na scény z každodenného života, a na svoju dobu odvážnou a bizarnou spoločenskou kritikou včítane zopár pomerne otvorených ironických či parodických obrazov zo života v Sovietskom zväze.To všetko dopĺňa zvláštne psychedelická bigbítová hudba, ktorá akoby vznikla v 60tych rokoch. Mnohovrstevnatá vec, ktorá môže spočiatku pôsobiť ako chaos (zo začiatku som sa v tom aj trochu stratil), ale dokopy výborne sedí do seba. (ako aj pri zvyšných jeho filmoch, aj pri tomto viacnásobné zhliadnutie odkryje kopu nových vecí).

parodický skeč z dnešnej hyperaktívnej doby (post)internetovej, ktorú pripomína zbesilý nahustený strih, miešanie čo najviac čo najnesúrodejších prvkov dohromady, a štýl humoru, v ktorom často netreba hľadať žiaden zmysel. lenže ono sa tvorcovia rozhodli v tomto štýle natočiť paródiu na estetiku 80tych rokov - čo je asi rovnako beznádejný pokus ako urobiť paródiu na Ivana Gašparoviča, vždy to totiž stroskotá na nedosažiteľnosti originálu (a v tomto prípade hlavne na tom, že v dajme tomu Robot Chicken to už urobili lepšie, keďže sa tam viac sústredili na parodovanie priblblých scenárov namiesto na formálne ozdôbky typu namixovanie zrnenia starej VHS pásky a lacnej 80's synth hudby všade kde ťa napadne). viac tento film funguje ako obraz dnešnej doby, postpostpostvšetko pomiešanina hocičoho čo vám napadne postrihaná do podoby uletene akčného parodického youtube klipu. v tomto smere to nie je ani prvé, ani najlepšie, ale je to urobené solídne a poteší.

Duchovno meets postmoderna vo forme hyperaktívneho kreatívneho nášupu, ktorý pravdepodobne bude pripomínať máločo, čo ste doteraz videli /*doplňte si k tomu tie klišé typu "autor musel byť sfetovaný, lebo tí triezvi sa venujú iba generickým sociálnym drámam, ktoré majú rovnaký dej ako tie čo sa písali pred 3000 rokmi"'a "dáva to trochu menej logiky a je v tom moc predstavivosti, takéto hyperkomplikované koncepty presahujú možnosti môjho myslenia, čiže to asi bude somarina" atď*/. Tempo rozprávania je ale tak rýchle, že možno nebudete stíhať. V pohode, vždy sa to dá pozrieť viackrát.

Medzi animovanými rozprávkami som videl aj ďaleko väčšie psychiatrie, ale budiž, toto jedno celkom baví. V najsilnejších miestach je to psychedelický úlet plný nepredvídateľných bizarných nápadov, v slabších je to stále dobrá kreslená rozprávka zasadená do čudného sveta plného personifikovaných sladkostí s vysoko polymorfným psom. po viacerých dieloch sa to môže opozerať, ale to nevadí.

Trochu krotsie a menej svihnute na jeho pomery, skor tradicna rozpravka s obcas dost bizarnou animaciou, ale stale dobra kratkometrazna zabavka.