Yoda sama

Niekde na začiatku som netušil, že ma práve Hader zaujme obdobne koncipovaným seriálom. Tie postavy v hereckom krúžku ma iritovaly a prvé asi tri epizódy som si k tomu hľadal cestu. Potom sa ale začali bizáry kopiť (čečenci), dej zhusťovať (vyšetrovanie) a finále bolo úderné. No a druhá séria pritvdila, epizódu za epizódou jak herecky, tak aj po technickej stránke (Murai ale i sám Hader za kamerou) a z Barryho sa rázom stal temný guilty pleasure. Diel s kickboxerom a jeho zdivočelou dcérou je už teraz televízna epizóda roku.

Viac ako písať mám potrebu o Endgame rozprávať... 1. ako divák, ktorý je rád, že žije v dobe, kedy je obrovský hollywoodsky eskapizmus povýšený nielen na čisto vizuálnu zábavu, ale aj ovešaný nebojácnymi rozprávačskými metódami. 2. ako fanúšik, ktorý si to celé zažil, od detstva, kedy otváral štvorstrany komixov, na ktorých sa v majestátnom súboji stretala stovka postáv, až do dospelosti, kedy tú detskú radosť zažil znova na veľkom plátne (finále). 3. v kontexte jedinečnej filmovej udalosti, ktorou Infinity War a Endgame, čoby bodka za "za pochodu" tvorenou ságou, sú. 4. Ako človek, ktorý je presvedčený, že hlavným naratívnym vláknom naprieč celou ságou je práve príbeh Tonyho Starka s ktorým je celý čas dômyselne narábané. 5. Ako funkčne Endgame dáva mnoho odpovedí na mnoho otázok a ako nás vo finále nenecháva v beznádeji, ako Infinity War, no zároveň absolútne prefíkane necháva divákov odchádzať z kina s rovnakou otázkou: Čo teraz?

Le Carrého procedurálne špionážne thrillery vždy poskytnú intenzívne imerzívny zážitok svojim komplikovaným, tematicky stále aktuálnym dejom (humanizácia teroristov, morálne pochybné praktiky špiónov), o to podivuhodnejšie pre mňa je, že sa tak málo píše o adaptácii, ktorej sa chopil práve taký kaliber, ako Chan-wook park. Ten z toho spravil rýdzo oldschoolovo ladenú záležitosť, kde bez jediného zaváhania servíruje často autorským dojmom pôsobiacu réžiu a na informácie prehustenú eliptickú kostru, ktorá vo výsledku bezchybne funguje a krásne sa na ňu pozerá. Starosvetsky fungujúca a v mnohých psychologických polohách skvelo vykreslených charakterov výborne zosnovaná miniséria.

Niekedy je v jednoduchosti krása, možno preto je Argentova 40 rokov stará báchorka o čarodejniciach, s farebnou štylistikou a synthovým soundtrackom od Goblinov, tak nadčasová. Ťažko tu však hľadať čokoľvek z originálu. Kajganich a Guadagnino zobrali základnú kostru a nalepili na ňu komplexnejšie aspekty rozprávania. Postavám dali hĺbku tak, aby z pôvodne jednodimenzionálneho sabatu spravili chtivé intrigárske mrchy, ktoré v šialenom finále dostanú zaslúženú odmenu, zo Susie spravili krehkú bábiku, ktorej prerod dáva zmysel a jej vzťah s Madame Blanc je skvelým obohatením. Okrem rudej tu ťažko hľadať inú farbu, rozdelený Berlín je temný a hnusný a Dakota sa ocitá v naozajstných päťdesiatich odtieňoch šedej. Réžia a kompozícia je však oku lahodiaca a zároveň pôsobí ako zo starej školy, divoká strihová skladba, švenky po miestnostiach a splitcreeny na rôzne plány pôsobia ako pravá oldschoolová itália. K tomu hudba od Thoma a trojitá Tilda, ktorej by som dal zfleku oscara, čo viac si priať. V mnohých ohľadoch je to najlepší remake za hrozne dlhú dobu, posúva rôzne aspekty originálu na iný level a zároveň dokáže fungovať vlastným životom a využiť Argentovu mytológiu k forme, ktorá pôsobí ako čistokrvná nočná mora. Škoda, že to mnoho ľudí odsúdi ako zbytočný remake a že si to v tuzemsku pre svoju odvážnosť a inakosť ani neškrtne, ambicióznejší a vrstevnatejší horor v tejto dobe človek len ťažko nájde. Zároveň však nedokážem euforicky nasoliť plný počet hviezd, miestami som mal pocit, že by to k dokonalosti potrebovalo ešte jeden akt, ďalšiu pól hodinu s postavami a aspoň jednu údernú a brutálnu scénu. Guadagnino však po prenádhernej letnej romantike týmto depresívnym kúskom prekvapuje.

Ten typ filmu, ktorého vznik nedáva zmysel a v ktorom nazmar Gyllenhaal prehráva všetkých o niekoľko levelov.

Čistokrvne krásna hollywoodska romantická tragédia o vedderovsky-cornellovskom talentovanom, no problémovom rockerovi s ťažkým osudom a plachej, no brilantnej hviezde, ktorú zomelie biznis. Do nej je práve Joanne obsadená typovo presne, nakoľko to je v podstate o nej. Hlavnou hviezdou je tu ale Bradley, či už za kamerou, alebo pred ňou, je to pre neho kariéru meniaca skúsenosť na ktorú sa skvelo pozerá.

Zmätený mix bizarnej komiksovej kriminálky s excentrickými postavami, krvavou akciou a otravným strihom a osobnej leonovsko-matildovskej drámy o pomste, kde Mads behá nahý cez snehovú búrku a hrá jak totálny frajer. Škoda, že tie dve polohy k sebe nezapasovali tak dobre, ako napríklad u žánrovo podobného úletu, akým bol Kick-ass. Takto to je len miestami zábavné, miestami nudné jednorázové guilty.

Nemyslím si, že Rowan patrí do starého železa a stále dokáže svojou charizmou utiahnuť aj tak nezaujímavý charakter, akým je Johnny English. Bohužiaľ, miesto nejakej oldschoolovej špionážnej zápletky sa tu po vzore moderných špionážnych filmov bojuje proti kyberterorizme, čo v podobne hlúpučkom filme nemá šancu zaujať (ako vždy napríklad presahom), nie to pôsobiť ešte komicky, ergo to nikoho naozaj nezaujíma.

Výborné drsná komédia, ktorú by samotní rusi nikdy nenatočili, pretože na oné udalosti a vystihnutie ducha toho odporného režimu im chýba dostatočná sebareflexia. Preto je to výlučne obsadené skvelými americkými a britskými hercami, ktorí neprejavujú ani elementárny náznak snahy o ruský prízvuk a každú druhú scénu tam posielajú bloody fokin hell a celé si to v tom svižnom tempe vychutnávajú, rovnako, ako aj divák. Intriguje sa tu jak na královskom dvore, povinne sa pozerajú westerny, Krushchevovi sa hovorí "Nicky" a nikoho nemôže prekvapiť, že to pobúrilo celú matičku rus.

Výpoveď o zlomenom mužovi (famózny Carell), ktorého milovaný syn (frustrujúci Chalamet) opakovane upadá do cyklov zlyhania a nápravy. Beautifully safe melodrama.