arie

Zamýšľam sa nad existenciou titulu, ktorý by mi bol výraznejšie vzdialený než tento, no márne hľadám v mysli vhodného konkurenta. Pri brázdení rebríčkov filmových bizarností a nekonvencie ma pred zhliadnutím tohto počinu mala odradiť už pre mňa nelákavá žánrová nálepka "sci-fi", no minimálne som si mohol o danom diele vopred prečítať aspoň základnú synopsu a vyhnúť sa negatívnemu prijatiu. Výsledný ortieľ je teda jednoznačný – pre študentov MatFyzu (pravdepodobne) adept na siahodlhé diskusie a podrobnejší rozbor, pre mňa 80 minút eskalujúcej nudy a chladného vedeckého prístupu.

Imponuje mi vidiecke prostredie obývané prostými typmi, ktorých životy sa potýkajú s problémami rôznorodého rázu. Neprekáža mi pomalé tempo, perly vyhľadám v nezávislých rybníkoch a slintám pri pokusoch filmárov ponechať multiplexového diváka vlastnej nechápavosti a unudenému výrazu v tvári. To sú atribúty, ktorými disponuje i Nicholsov titul, no faktorov, prečo jeho počin nemôžem označiť za viac, než snaživú prácu nadaného študenta, ktorý sa musí na svojej filmovej púti ešte mnohému učiť, je hneď niekoľko. Akceptujem, že kronika filmových postáv s narušenou duševnou rovnováhou by nemala byť paletou jedincov, s ktorými by ste chceli okamžite tráviť svoj drahocenný čas, a preto si i Michael Shannon, majúci patent na podobný typ úloh, pravdepodobne nezíska vaše sympatie, no jeho herecká presnosť je najväčším pozitívom filmu. Pomalé budovanie napätia a emočnej vypätosti postáv mierne dopláca na dramatickú nerovnomernosť, na ktorej sa prejavuje prehnaná minutáž, no minimálne sekvencie odohrávajúce sa v stiesnenom podzemnom bunkri hodnotím o hviezdičku vyššie ako celkový film. Za samoúčelné a klišéovité považujem snové sekvencie, až na úvodnú, nakoľko v prípade nasledujúcich som nemal problém identifikovať, kedy sa film nachádza v realite a kedy v mysli titulnej postavy. Ich stvárnenie je výborné, no ich samoúčelnosť mi evokovala tisícky tuctových lacných hororov, čo však považujem hlavne za svoj subjektívny problém, nakoľko ma už dlhšiu dobu zaujíma viacej psychológia postáv, než efekty. Nad stavom súčasnej americkej produkcie možno až príliš predpojato lámem palicu skôr, ako sa oboznámim s konkrétnym výsledkom, preto ma každý podobný príspevok núti veriť v lepšie filmové zajtrajšky.

Filmári nového Hollywoodu pociťovali akútnu potrebu autorskej výpovede, čo je primárny aspekt, z ktorého musíme vychádzať pri hodnotení filmu i bližšom záujme o konkrétne obdobie. V prípade Pakulovho počinu je obtiažne vyselektovať len jeden dominantný žáner, nakoľko autor pracuje s rôznorodými motívmi a pred dramatickými scénami uprednostňuje psychologickú drobnokresbu hlavnej postavy (brilantná Fondová). Príbeh osciluje na vlnách decentnej lascívnosti, no neskĺza do zbytočnej prezentácie lacnej erotiky. Navzdory atraktívnemu poňatiu sa film svojím pomalým plynutím nevyvaroval nudnejším, zbytočnejším pasážam. Najvýraznejšími kladmi filmu sú určite titulní predstavitelia predvádzajúci sympaticky kontrastnú dvojicu (potešiteľné narúšanie konvencií, keď Fondová stelesňuje dominantnú personu, zatiaľ čo Sutherland je výrazne submisívny), magický hudobný doprovod Michaela Smalla, ktorý snímku v niektorých interiérových sekvenciách posúva do rozpoloženia snového hororu a duch doby, ktorý vo mne svojím sociálno-kritickým vyznením zanechal výrazný pocit nostalgickej melanchólie.

Každá novinka, ktorej pripadne žánrové zaradenie „horor“, ma napĺňa skepticizmom, ktorý sa mi po zhliadnutí zväčša potvrdí (naposledy matný a konvenčný Mother's Day), no Stake Land ma príjemne prekvapil a trafil môj vkus po hlavičke. Ponuré, depresívne dielo, ktorého neoriginalitu predčí výborná atmosféra a cielené zameranie na vážnejšiu tóninu, budú ťažšie prehĺtať tí, ktorí hľadajú len ordinárne hororové klišé a eruptívne, nikdy nekončiace, potokmi krvi sfarbené večné zápolenie medzi dobrom a zlom, no ja, ktorému imponuje pomalšie tempo a stále ho neprestávajú fascinovať enigmatické, osamelé postavy, ktoré zvádzajú hlavne vnútorný boj, som v rámci nulových očakávaní prakticky spokojný, na druhú stranu však priznávam, že scény s krvilačnými potvorami ma viac – menej sklamali a prológové adrenalínové uvítanie ma začalo len utvrdzovať v rozpakoch, ktoré sa, našťastie, nepotvrdili. Postavy nie sú len bábkami, ktoré sa pohybujú po línii, ktorú vopred určil režisér, skvelý je Nick Damici v tisíckrát obohratej variácii rebela, ktorého najlepšie roky sú už odviate do zabudnutia lepších čias, jeho partnera, Connora Paola, mladíka, ktorý sa učí remeslu, predčilo ženské osadenstvo, hororová princezná Danielle Harris a zostarnutá a nespoznateľná Kelly McGillis. Stake Land je opusom o putovaní za lepšou budúcnosťou, je to film o hľadaní vnútorného pokoja, film o nádeji a snoch. Snímka, pre všetkých, ktorí to majú stále radi „on the road“ či skôr „on the run“. Snímka, ktorá sa skrýva za hororové šablóny, no paradoxne osloví skôr recipienta, ktorý má s týmto žánrom minimum skúseností. 70%

Čerstvý hororový vietor privial z chladného severu exploitačný kúsok ostrieľaného mazáka Ole Bornedala. Zámerne sa vyhnem spojeniu s nemenovanou klasikou od Sama Peckinpaha, ktorú tu spomína temer každý a radšej vypichnem elementy, ktoré ma na tejto buraniáde uspokojili najväčšmi. V prvom rade severanom kvitujem zaradenie rozprávačky do príbehu, nie len prostredníctvom hlasu, ale i telesne, ktorá hneď v prvých minútach ulahodí nejednému skeptikovi, ktorý očakáva iba triviálny tanier preplnený nechutnými pokrmami a ukážku absurdných a nelogických rozumových pochodov. Jej prítomnosť je však vyslovene okrajová, preto dodávam, že po počiatočnom strete s jednotlivými postavami, sa príbeh presunie do roviny „ničím neprekvapujúci štandard“ a najväčšmi upútava excelentná, vyblednutá kamera a špičkové herecké výkony. Extatický divoch Lars je synonymom pre vidlácku živelnosť, no najväčší sympaťák je rozhodne dánsky „kameňožrút“ Kim Kold ("Prineste náradie"). Bornedalov neznechucujúci a neexperimentujúci produkt, z ktorého vám nestuhne mimika tváre, ani vás nezaleje pot maximálneho adrenalínu, najväčšmi vyťahujú pár milimetrov nad čiarku šedivého priemeru práve skúsené ruky hlavného remeselníka, ktorý viditeľne nakazil svojou profesionalitou všetkých zúčastnených na pľaci.

Tŕnistá je cesta priaznivca žánru desu a hnusu, ktorý sa necháva, tak ako ja, inšpirovať pri výbere tunajšími hodnoteniami. Nie je to prvý raz, keď som si zadovážil titul zabalený v peknej červenej farbičke s vysokým percentuálnym priemerom a po zhliadnutí pocítil trpké sklamanie, i keď pripúšťam, že vždy sa jednalo, rovnako ako pri tomto filme, o titul, ktorý mal len pár hodnotení. K filmu stačí bez úskokov a tyranie na rovinu napísať, že ide o krásnu ukážku lacného braku, ktorý jednak nie je desivý a o nejakom budovaní atmosféry taktiež môžeme hovoriť iba vo veľmi ironickej rovine. Zvlášť prvých 30 minút sa snímka akoby nevedela naplno poddať žánru, ktorý má byť v jej prípade dominantným, až na pomerne zručnú zahajovaciu scénu, ktorá mi navodila očakávania spôsobené sledovaním raných expertov na inakosť a anatomické deformácie (Lyncha a Cronenberga). Je to jediná scéna, ktorá obsahuje nepríjemnú, tiesnivú auru neznáma. Vrcholom však mohla byť sekvencia so zhoreným ženským telom, v ktorom sa nachádza stále živý plod, vtedy sa opätovne manipuluje s divákovou fantáziou a vzťahom k bizarným predstavám, no jej vyústenie je tak stupídne, že si tvorcovia odo mňa vyslúžili iba ďalší uštipačný úsmev (nie, Eraserhead je skutočne iná liga). Zvyšný materiál je už len hlúpučký a naivný zombie chaos, v ktorom sú scény ako trhanie uší alebo smrť na latríne opätovne len na smiech, čo predpokladám byť nemali, pretože o adekvátnej splatterovej zábave sa tu baviť rozhodne nemôžeme ani omylom.

Prekvapujúco som nemal najenormnejší problém so samoúčelnou zvrátenosťou a nechutnosťami, ktoré sú vzhľadom na zvolenú formu veľmi často nejasné a ich výklad môže podliehať rôznorodosti subjektívneho vnímania, ale s nekonečnou, ubíjajúcou nudou, ktorá svojou neustálou a hmatateľnou prítomnosťou jednoznačne víťazila nad mojou snahou o permanentné sústredenie, čo vyústilo do môjho konečného rozhodnutia zanechať túto pretemnenú záležitosť po 40 minútach bez mojej prítomnosti. Po pár dňoch som sa k snímke, napriek dlhému premáhaniu, vrátil a dokázal ju dopozerať, no žiadne prekvapenia ma nečakali, samoúčelná sadistická hra bez nulovej snahy o vyslobodenie sa z nič nehovoriaceho, nudného stereotypu pokračovala i naďalej.

Michail Bulgakov, v mojom vedomí nezmazateľný ako autor adorovaného literárneho diela Majster a Margarétka, spísal vo svojich začiatkoch poviedkový súbor zo svojej lekárskej mladosti, ktorý sa stal hlavným inšpiračným zdrojom snímky Alexeja Balabanova. Svojráz mladého lekára, odrezaného od civilizácie v tej najkrutejšej Rusi, v spoločnosti morfínového i citového poblúznenia, na rande so šialenstvom, v nekonečnosti snehových diaľav a pravosti moku menom vodka, Balabanov vytvára malebný, no autentický pohľad do svojho nevľúdneho a absurdnou komikou prešpikovaného vesmíru a zostáva stále naplno verný svojmu štýlu, ktorý je napriek rozdielnemu spoločenskému i historickému zakotveniu rovnaký i na mojej tretej návšteve v jeho svete (po Gruz 200 a Pro urodov i lyudej). Nuda to nebola ani v jednej sekunde, aj keď Balabanovov divák musí disponovať primeranou trpezlivosťou. Záverečná scéna, spojená s odkazom na kinematografické prvopočiatky, je presne taká, ako to najlepšie z jeho diel – nádherne absurdná.

Trojminútový kraťas, sprevádzaný rovnomennou skladbou od Franka Sinatru, je zručnou štylistickou prácou snímanou z pohľadu postavy, ktorá prezentuje obligátne problémy s motorikou a zadržiavaním telesných tekutín po mierne prehnanej konzumácii alkoholu. Áno, to je život, no našťastie nie ten môj...

Režisér Rusty Cundieff, predstaviteľ novej černošskej vlny, ktorej lídrom je Spike Lee (na snímke sa podieľal ako výkonný producent), sa nechal zjavne inšpirovať sériou Tales from the Crypt a natočil poviedkovú snímku, ktorú tvoria 4 krátke príbehy + jeden spojovací článok. Poviedková forma prenesená do celovečerného filmu so sebou prináša radu problémov, ktoré súvisia s rozsahovým obmedzením a tým pádom s kreativitou tvorcu, ktorý sa musí vysporiadať s rôznorodosťou gradácie tempa i tematickou odlišnosťou, a práve na tieto problémy naráža i Cundieff, ktorý režíroval všetky segmenty vo filme. Navodenie atmosféry je výborné, začiatok sprevádzajú pár sekundové reminiscencie na Saint-Saënsov Danse Macabre, herecké osadenstvo je prekvapivo snaživé (s výnimkou otravnej štvorice výrastkov, pokúšajúcich sa prekabátiť šviháckeho pekelníka Clarenca Williamsa III), no tieto sympatické pozitíva bolestivo narážajú na múr z nízkeho rozpočtu, ktorý je kruto viditeľný v trikových sekvenciách a okatej štúdiovosti, čo je veľká škoda, pretože autori sa nezľakli a vtesnali do svojho diela narážky na rasizmus či slávnejšie filmy, posledná, v mojich očiach najambicióznejšia poviedka, je akousi černošskou moralistickou variáciou na Kubrickov Mechanický pomaranč, no zjavne nedotiahnutou a doplácajúcou na nedostačujúcu minutáž. Napriek nie príliš vhodnému podávaniu ruky s komediálnym odľahčením, je černošský kusanec do hrdla hororového žánru (možno si niektorí vybavia staršieho Blaculu, prípadne otrasného Bonesa) za presných 50%, ak si však snímku zaobstaráte ako súčasť halloweenskej párty, s čistým svedomím si pridajte desiatku navyše.