arie

Jan Kounen vizuálne experimentuje, pohráva sa s formou filmu a snaží sa predstaviť dynamickú snímku zo zákulisia reklamného biznisu. Pojem „snaží“ je v tom prípade úplne na mieste, vo filme je mnohokrát toľko energie až pôsobí únavne a samotné prostredie, v ktorom sa odohráva, je pre bežného konzumenta, ktorý sa o svet reklamy nezaujíma bližšie, vzdialené a málo atraktívne. Je to svet, v ktorom dominujú peniaze a jeho cynickí hrdinovia žijú svoje príbehy v maximálnom tempe, za doprovodu sexuálneho harašenia a drogových eskapád. Film ma iritoval na nervy lezúcim obsadením, hlavne hlavný hrdina, Jean Dujardin, je síce obstojný herec, no v tomto počine taktiež neuveriteľne otravný chlap, ktorý ničí akékoľvek Kounenove hrátky so štýlom či formou. Záverečné vyústenie, alebo ak chcete, alternatívne závery, sú primárne v druhom prípade veľmi hravo a originálne vymyslené, no negatívne dojmy z predchádzajúcich minút sa im už odčiniť nepodarí.

Príbeh írskeho umelca Christyho Browna bol pre mňa neznámym až do vizuálneho stretnutia s týmto filmom. Moja ľavá noha, jednoduchý no absolútne výstižný názov pre túto klasickú drámu o krutej hre ľudského osudu. Rozpráva príbeh Christyho, človeka – trpiteľa, fyzicky postihnutého a uväzneného vo svojom vnútri, žijúceho v prostej rodine, ktorú sužuje chudoba. Je to príbeh o boji človeka, boji, ktorý prebieha hlavne v jeho vnútri, o snahe nadviazať komunikáciu s okolím, ktoré je mnohokrát odmietavé a kruté ako Christyho otec. Dlhé roky väznenia vo vlastnom tele sa podpísali na Christyho správaní, jeho častej arogancii a neprimeranej konzumácii alkoholu a práve jeho nepredvídateľná povaha mi bránila vo výraznejšom ponorení sa do sveta hlavnej postavy. K Danielovmi výkonu sa netreba vôbec vyjadrovať, zaslúžený Oscar a absolútna oddanosť s postavou len potvrdzujú obrovskú profesionalitu tohto herca, no netreba zabúdať ani na skvelého Hugha O´Conora, hrajúceho mladého Christyho. Miernemu sklamaniu sa neubránim, okrem ukážkových hercov sa jedná o prakticky jednoduchý životopisný film, ktorému chýba pevnejšia režisérska ruka a pár minút naviac, ktoré by vytvorili menej skratkovitý obraz o hlavnej postave a hlavne preto považujem za najpôsobivejší film dvojice Sheridan – Day-Lewis dielo, ktoré vzniklo o štyri roky neskôr, úprimnú drámu In the Name of the Father, ktorej nechýba nič z toho, čo som hľadal v tomto príbehu.

Túto Quentinovu pochutinku som sledoval a tešil sa na ňu približne od roku 2005, kedy som čítal rozhovor s Michaelom Madsenom, vtedajším návštevníkom karlovarského filmového festivalu, v ktorom predostrel niekoľko informácii z chystaného projektu. V chystanom filme sa počítalo s Madsenom a Timom Rothom do hlavných úloh a taktiež sa pošuškávalo o obsadení Eddieho Murphyho a Adama Sandlera. Ubehlo pár rokov a Bastardi okupujú filmové plátna, no s úplne odlišnou hereckou zostavou a na mňa vplývajú značne rozpačito. Prvá kapitola rozžhavila moje očakávania na maximum, dlhá dialógová sekvencia zakončená explozívnou akciou je Tarantino v najlepšej forme. No s príchodom ďalších častí diela sa z filmu stáva, síce formálne zaujímavý, no predsa len pomerne nejednoznačný a zdĺhavý výtvor plný groteskného humoru. Tarantino tentoraz lepšie zvláda akciu, jej príchod na scénu je vždy nečakaný a krásne chladnokrvný, než dialógy a pri hereckom obsadení viac zaujmú nemeckí záporáci – skvostný Waltz, August Diehl, Sylvester Groth či francúzska kvetina Mélanie Laurent, než samotní Bastardi, ktorých vyskytovanie vo filme by sa rozhodne nedalo označiť za výrazné či robustné. QT je späť, pre niekoho vo veľkom štýle, mňa jeho výlet do čias druhej svetovej zabavil, no ani zďaleka nie tak, ako jeho staršie kúsky, každopádne, ak sa mu podarí zrealizovať čistokrvný western, ktorý sa spomína, určite si ho nenechám ujsť a dúfam, že pre notoricky známe hviezdy Pittovho kalibru sa v ňom už miesto neujde.

Sergio Martino, meno, ktoré si vďaka tejto snímke budem pamätať už navždy, stvoril giallo, ktoré bez najmenších problémov prekonáva všetko, čo som doposiaľ videl od Argenta či Fulciho. Vizuálne úchvatné až snové aranžmá ma doslova vtiahlo do príbehu, ktorý je krásne napínavý a krásne zamotaný. Krásna a skvelá je taktiež Edwige Fenech v hlavnej úlohe a rovnako jej mužskí kolegovia – charizmatický George Hilton a násilnícky Ivan Rassimov, keď si spomeniem na niektoré dubiózne herecké výkony z filmov dvoch vyššie spomínaných talianskych hororových majstrov, je pre mňa záhadou, ako dokázal ich menej známy žánrový súputník natočiť takto enormne pôsobivú záležitosť. Grandioso Signore Martino !

Neznámy mladík, režisér a určite i intenzívny filmový fanúšik Ti West pre nás prichystal na pochmúrnu jeseň veľmi príjemné, hororové prekvapenie. Minimalistická, interiérová snímka ma primäla prakticky bez dychu sledovať výraznú väčšinu filmu, ktorá primárne vsádza na nepríjemné, skľučujúce pocity, ktoré zažíva mladá dievčina, skvelá Jocelin Donohue, v odľahlom dome. Áno, The House of the Devil, snímka stvorená amíkmi, ktorých hororovú produkciu posledných rokov poľahky valcuje európska konkurencia, pracuje veľmi intenzívne s atmosférou a celkovou, dobovou štylizáciou a preto môže byť pre niektorých akciechtivých divákov nudnou zívačkou, no zarytý hororový fajnšmeker, neopovrhujúci explicitnými masakrami ani pocitovými hrami s divákovou fantáziou, musí byť určite spokojný. Pripočítajte si k tomu príjemné herecké obsadenie, i keď otravnej kamarátke hlavnej hrdinky som prial smrť od úvodných minút, na svojskej manželskej dvojici, ktorú stvárnili Tom Noonan, jeho výšku využil režisér veľmi pekne už pri jeho prvej scéne a bývalá warholovská herečka Mary Woronov, som si skutočne zgustol a dostanete snímku, ktorá pohladí oko i dušu každého milovníka temnej zábavy. 70%

Knižnú predlohu mám veľmi rád, jedná sa o pomerne rozsiahlu, takmer 500 stranovú záležitosť, takže v prípade filmovej adaptácie treba počítať s redukovaným príbehom. Christina je klasickým filmom krásnych 80. rokov, Carpenter pristupuje k dielu majstra so cťou a prináša dobový príbeh o nešťastnej, i keď nie príliš tradičnej, láske. Vo filme môžeme počuť priehrštie rock ´n´ rollu, na ktorý boli výrazné narážky i v knihe, čiže atmosféra predlohy je zachovaná, snímka má svojské, pre znalcov režisérovho diela typické kúzlo, ktoré dotvára i klasická, „carpenterovská“ melódia, sprevádzajúca, tentoraz v menšom množstve, nočné Christinine výjazdy. V rámci Johnovej tvorby priemer, no ako filmový prepis mnohokrát przneného spisovateľa vydarený kúsok a taktiež nostalgická záležitosť, pretože toto je presne ten typ filmu, ktorý by som si zamiloval v detských časoch.

Snímky, v ktorých sa obľúbení hrdinovia detského sveta prezentujú ako hlavní iniciátori zla a násilia, nikdy nepatrili medzi hlavnú paletu môjho záujmu, rovnako ani filmy spolupracujúcej dvojice Gordon – Yuzna, ktorý sa tentokrát postaral o produkciu, ma neprivádzajú do eufórie. Dolls môžeme považovať za predchodcu známejšej série Puppet Master, herec Guy Rolfe, hrajúci výrobcu bábok, si v niekoľkých častiach tejto série zahral obdobnú postavu Andreho Toulona. Zábava v štýle režisérovho debutu, uleteného a správne krvavého Re-Animátora sa nekoná a tak vzbudzujú Dolls rovnako rozporuplné pocity ako prvý diel Puppet Mastera.

Alvin Straight, starý muž „Na ceste“. Slimačím tempom ukrajujúci meter po metri, kúsok po kúsku zo svojej púte, ktorá môže byť v jeho živote posledná. Vydáva sa na cestu plnú nostalgie, bolestných spomienok na mladosť, ktorá pominula, hriechov, ktoré treba napraviť, múdrostí, ktoré treba povedať, cestu za svojím bratom, s ktorým sa nevideli dlhých 10 rokov. Tichým spoločníkom mu bude rozľahlá americká krajina, nekonečné polia, ktoré akoby nemali konca. Ľudský, taký je v prvom rade tento príbeh Davida Lyncha, prostredníctvom ktorého postavil krásny pomník hercovi Richardovi Farnsworthovi, aby mohol pár mesiacov potom, trpiaci rakovinou, ukončiť svoju pozemskú púť a vydať sa na púť večnú. Poetický film s majstrovskou atmosférou, taká je táto smutná odysea o spätosti človeka s prírodou, ktorá trvá od nepamäti. Divák, dobrodruh, tak môže snívať, nechať sa dojímať a spomínať na príbehy, v ktorých sa hrdinovia nechceli podriadiť zažitej konvencii, či už to bol Christopher McCandless, ktorého životný príbeh opísal Seann Penn, v skvelom opuse Into the Wild alebo spisovateľ Jack Kerouac, ktorý strávil výrazné obdobie svojho života „On the Road“.

Ang Lee natočil klasickú konvenčnú epizódu zo života niekoľkoých postáv, ktorých príbehy sa preplietajú v klbku emócií na pozadí dobových udalostí a sexuálnej otvorenosti 70. rokov. Snímka so skvelým obsadením však zanecháva na duši len slabú ryhu kvôli priemernému scenáru a nerozvinutosti niektorých postáv. Správna atmosféra a hĺbka sa dostavujú až v posledných minútach, no najväčšiu pozornosť si zasluhuje magická hudba Mychaela Danna.

Temná detektívka oscilujúca medzi obohraným béčkovým príbehom o skazenom policajtovi a drámou s filozofickým presahom. Madsen do úlohy vkladá svoju nepopierateľnú charizmu a bol pre mňa prakticky jediným dôvodom, prečo som vydržal sledovať tento počin až do záverečných tituliek. Ostávajúce herecké obsadenie už prakticky nestojí za zmienku, Daryl som vôbec nespoznal, Mark Boone Junior sa obligátne nedožije záveru, kažopádne v tomto dielku je úmrtnosť postáv veľmi vysoká a hudobno - herecká hviezdička Kurupt je svojou snahou o čo najdrsnejšiu pózu krásne na smiech. Každopádne, ak máte záujem o pesimistickú krimi s výrazným hlavným predstaviteľom, odporúčam radšej snímku Bad Lieutenant, v ktorej mal Harvey Keitel väčšie šťastie na scenár i režiséra. Vice je len klasickým, nenáročným nočným filmom, ktorý výraznejšie osloví len zaritých konzumentov žánrovej zábavy.