arie

Krásna ukážka toho, čo vznikne, keď dostane talentovaný balkánsky rodák príležitosť zrealizovať svoj príbeh v amerických reáliách. Magický, snový a hravý počin oslavujúci slasti i strasti života pretkaný snovou mystikou a južanským entuziazmom so skvelým soundtrackom od dvorného Gorana Bregoviča (konečne viem, že skladba In The Death Car s nenapodobiteľným hlasovým prejavom Iggyho Popa je práve z tohto filmu). Arizona Dream je nádherný film, ktorý ma rozosmial i dojal zároveň, úžasných 140 minút strávených v poetickom snení a v dokonalej spoločnosti, obsadenie je kapitola sama o sebe a každý zo zúčastnených herecky exceluje, vždy vynikajúci Depp, krásna Lili, úžasne pôsobivý Gallo či legendárna Faye a jej oslavované nohy. :) Snímka pre tých, ktorí si vedia vychutnať krásu života i filmového umenia.

Dovolím si tvrdiť, že sa jedná o jednu z najvydarenejších Hooperových snímok, originálny a mierne atypický slasher, z ktorého vyžaruje žánrové zapálenie a dominuje mu pestrofarebná vizuálna stránka púťových atrakcií a fantazijnej mystiky. V prvej polovici sa zoznamujeme s karnevalovým prostredím a postavami, tradičnou skupinkou tínedžerskej jednoduchosti a infantilnosti, no prinajmenšom na Elizabeth Berridge je pohľad veľmi prijateľný, film odporúčam sledovať s hlasitosťou na maximum, aby ste si naplno vychutnali jej vrieskacie umenie. V druhej polovici sa snímka prehupne do hororovej roviny, vraždy sú natočené pomerne jednoducho, neexperimentuje sa a taktiež krvi je pomenej, no miernu nudu a tradičné stupídne chovanie postáv, v tomto prípade skôr jednej, vynahradzuje potešujúci záver. Jedna z lepších, pozerateľnejších vyvraždovačiek, v ktorej sa Tobe Hooper zaobišiel aj bez prehnaných nechutností, teda ak za nechutného nepovažujete jedného zmutovaného a neprestajne slintajúceho sympaťáka... :)

Režisér realistickou formou zobrazuje niekoľko hodín zo života psychopatickej mysle, jej pohnútky, myšlienky a vnútorný monológ, ktorý vypĺňa celú, nie príliš rozsiahlu, minutáž snímky. Príbeh je veľmi jednoduchý a záverečných 30 minút sa už len čaká na finálne a očakávané vyústenie. Technická stránka ponúka mnoho zbesilých kamerových záberov, ktoré dopĺňa pôsobivá hudobná zložka a všetko je korunované výborne zahraným hlavným partom, pán Leder si skutočne zaslúži uznanie za svoju mimiku a odvážny prejav, no pár zvyšných postáv, ktoré sú len do počtu, resp. bábky v Lederových rukách, sú svojím neherecko - apatickým prejavom skôr na smiech. Chlad, naturalizmus a enormnú pôsobivosť badať len v jednej veľmi pôsobivej a drastickej scéne a preto filmu viac ako *** dať nemôžem.

Rozhodne jeden z najrozporuplnejších počinov poslednej doby, ktorého zbožňovanie v radách náctiletých, prevažne diváčok, presahuje hranicu zdravého rozumu, zvlášť po zistení, že výsledný produkt svojím vizuálom a prevedením nepresahuje kvality ľubovoľného televízneho sci-fi seriálu. Zaraďovanie filmu do upírskeho subžánru je absolútne scestné, film má s tematikou pramálo spoločné a výraznú väčšinu minutáže sa venuje veľmi pomalému zbližovaniu ústrednej dvojice. Keď už som pri minutáži, ako už viacerí spomínali, dejová stavba je v porovnaní s rozsahom filmu veľmi riedka a vlastne len započatý boj medzi "dobrom a zlom" vyznieva nepodstatne, čo je chyba jednak režisérky, ktorej gradácia príbehu zjavne nič nehovorí a jednak zle zvoleného predstaviteľa, Cam Gigandet je vrchol trápnosti. Svoj pôvab pre cieleného publikum Súmrak rozhodne má, no riedky príbeh, nezvládnuté akčné scény, slabá atmosféra a obsadenie, nie vyložene zlé, ale postrádajúce aspoň jedinú staršiu a charizmatickú postavu ho odsúvajú niekam do spodných priečok súčasných popcornových produktov. A tie neustále zábery do očí postáv mi po čase krásne brnkali na nervy, rovnako ako nevydarené pokusy o neustálu štýlovosť, hlavne v scéne basseballového zápasu... 30%

S autorom predlohy som sa oboznámil prostredníctvom diela "Města rudých nocí", ktoré majú s týmto počinom mnoho spoločných znakov, či už to je homosexualita, zvrátenosť, absurdný príbeh a samozrejme, všade prítomné drogy a s nimi spojené halucinačné výjavy, čiže ideálna látka na adaptovanie pre klasika podivností Davida Cronenberga. Jeho Nahý obed však považujem za jeden z jeho najslabších počinov, ktorému chýba celistvejší príbeh, ktorý by ma dokázal upútať viacerými fragmentmi, než len pár zvrhlo - roztomilými pasážami s chrobákmi, rozprávajúcimi, vykonávajúcimi násilie, či pohlavný styk a vtipnou roličkou Roya Scheidera.

Záverečná vizuálna podoba Christiny Lindberg ako jednookej pomstiteľky je skutočne božská a žiadna z Tarantinových budúcich múz sa s nou nemôže rovnať, no je to taktiež jediný výrazný pozitívny aspekt, ktorý ma zaujal na tomto kultovom exploitation filme. Príbeh je pomerne nudný a explicitného násilia tu taktiež veľa nenájdete, okrem jedného detailne nasnímaného rozrezania oka, zato film obsahuje niekoľko vyslovene rušivých pasáží súlože, ktoré sa pohybujú v intenciách dobového porno filmu. Nízky rozpočet sa prejavuje naplno a väčšina násilných scén je extrémne spomalená, čo negatívne kontrastuje s ich nezaujímavým prevedením. Vibenius v dobe vzniku určite šokoval, no dnešnému divákovi už prakticky nemá čo ponúknuť, okrem faktu, že sa jeho materiálom inšpiroval QT.

Súčasná francúzska kinematografia, neštítiaca sa vydať na cesty, po ktorých sa kedysi prechádzali páni Fulci, Argento a niekoľko ďalších, predhadzuje okolitému svetu ďalšiu kontroverznú maškrtu v príťažlivom ženskom balení. Povesti o absolútnej masakrálnosti boli určite prehnané, dovolím si tvrdiť, že úvodné brokovnicové rošambo nie je ničím výnimočné, naopak, som asi jedným z mála, ktorého táto časť filmu naplno neuspokojila. Oveľa pôsobivejšie je prvotné nahliadnutie do podzemnej mučiarne, kedy chladná atmosféra funguje na plné obrátky a Laugier nezabúda na preživších divákov vytiahnuť aj niekoľko nečakaných es, i keď v závere ukazuje, že ako prezentátorovi mučenia mu v mysli nechýba vystrážná značka s varovným nápisom STOP. Podivný scenár, v ktorom sa prelína viacero prvkov hororových subžánrov a záverečná myšlienka, dostávajúca sa do búrlivých diskusií, mi neboli úplne po chuti a preto zo súčasných reprezentantov frankofónneho hororu uprednostňujem priamočiarejší Inside.

Akosi nedokážem identifikovať výnimočnosť tejto snímky a taktiež jej rozdielnosť oproti prvému dielu. Mesrinovi dominujú francúzske herecké hviezdy a hlavne ten najzásadnejší - Vincent Cassel, jeho robustná postava, ktorá nás sprevádza oboma filmami je zahraná bez chybičky, postava, s ktorou nedokážete sympatizovať, no fascinuje vás prakticky nepretržite. Bohatým castingom disponujú obidve časti, v Epilógu som aj napriek krátkodobému pobytu vo filme neprehliadol vždy roztomilú Ludivine Sagnier, charizmatického veterána Gerarda Lanvina, na jeho postavu sa čakať rozhodne vyplatí, Oliviera Gourmeta (ktorého výzor vo filme je radikálne odlišný oproti jeho tunajšej foto v profile) a prvýkrát som sa stretol aj s ospevovaným pánom Amalricom. Richet, ktorý má za sebou hviezdne obsadený a zbytočný remake kultového filmu Johna Carpentera, sa prezentuje ako filmár s veľmi dobrým citom pre akčné scény, ktoré však po čase začínajú zaváňať stereotypom, no ako rozprávač príbehu určite neoslní, najpôsobivejšie scény premrhá v prvej tretine a po zvyšok minutáže len chronologicky predhadzuje udalosti zo života hlavného hrdinu, v ktorých sa striedajú Mesrinove lúpežnícke excesy s jeho nepredvídateľnou a excentrickou povahou. Záver je očakávaný a preto postráda potrebnú silu a pôsobivosť, ktorá naopak nechýba naturalistickej poprave novinára zo záverečnej etapy života hlavnej persony. Verejný nepriateľ nenudí, no jeho príbehová epickosť a existencia dvoch filmov mi pripadá pomerne zbytočná. Napriek kritike sa jedná o solídne odvedené komerčné remeslo, ktorému možno trochu chýba hĺbka, alebo skúsenejší remeselník na režisérskej stoličke.

Sentimentálna limonáda, ktorej plnohodnotný emocionálny presah podkopáva zbytočná zdĺhavosť. Myšlienka filmu je výborná, no režisér sa zbytočne dlho venuje budovaniu vzťahu medzi Willom a Rosario, ktorej schematická postava rozhodne nie je taká zaujímavá ako na vedľajšiu koľaj odsunutá rolička Woodyho Harrelsona a zbytok obsadenia je už len do počtu, čo zamrzí hlavne v prípade nevyužitého Peppera. Sedem životov je zručný slozopudný produkt, ktorý ma dokázal strhnút až v nevyhnutnom, no efektom, závere, ktorý už ale nedokázal zvrátiť celkový priemerný zážitok.

Geniálny scenár nabitý priehrštím slovných prestreliek, prítomnosť rozprávača a nikdy nemiznúce napätie, aspekty, ktoré divákovi nedávajú priestor na vydýchnutie, sa stretávajú v tejto klasickej snímke majstra Wildera. Prístupom k látke snímka upomína na neskorší slávny počin Sunset Blvd., za ktorým rozhodne v ničom nezaostáva. Noir ako vyšitý, ktorého atmosféru už len umocňuje výborná čiernobiela kamera a herci, odvádzajúci bravúrne party - najviac si ma získal "ten malý mužíček" - Edward G. Robinson. 9/10