wejaxinka

Keď to začína byť ozaj silné a zaujímavé, film končí , akoby predčasne. Inak veľmi pekne natočený film z revolučného obdobia v Chile .

Rozprávky sú proste rozprávky. Majú svoju štruktúru, svojich hrdinov, škodcov a pomocníkov, nezvyknú prekvapiť. Prekvapiť môže najmä vizuálna zložka a nápady ktoré prinesie tvorca. Malú modrovlasú Coralinu si proste nemožno nezamilovať. Každý človek si totiž raz prešiel obdobím keď mal pocit že ho nikto na svete nepočúva. Coralina zosmutnie, nikto ju neberie vážne a svet ktorý sa jej objaví sa v konečnom dôsledku javí ako nutnosť aby si začala viac vážiť svoj svet v realite. Nezvyknem sa pri rozprávkach báť, no pri tejto rozprávke s prvkami hororu s Burtonovským temným nádychom som sa naozaj bála a prežívala to čo malá Coralina. Film otvára široké pole fantázie, prináša skvelé animátorské nápady a veľmi peknú vizuálnu stránku.

Dovolím si povedať - Jeden z najlepších hororov aké som videla. Tí druhí nás zaviera do jedného domu, do spleti tohto psychologického temna, do veľkého domu kde sa svieti len sviečkami. Dej sa stupňuje priam cititeľne po každej stránke až k nevydržaniu. Vyvrcholenie a záver príbehu zamrazil viac ako som očakávala. Nicole Kidman v hlavnej úlohe, sa mení z racionálnej zodpovednej mami, podlieha zvláštnemu vývinu postavy, čím v nej strácame jediné istoty deja. Tento horor rozhodne nepatrí medzi klasické krvavé horory, a postupy. Amosféra tohto filmu, hmla ktorá už mesiace pretrváva a každodenná depresívna rutina v nás umocňujú už bez tak pocity tiesne. Rozhodne stojí za pozretie.

Pozerať tento film, je ako čítať báseň psychického automatizmu s dejovou líniou Tatarku. Dokonalý chaos, v skupinke umelcov ktorých zaujala Anabela. Vo filme cítiť vplyv Marenčinovo surrealizmu z Francúzska, Uhrovu odvahu pustiť sa do tohto poetického obrazu, a snahu zobraziť fantáziu, ktorá umelecké duše drží pri živote. Film by ale bez kamery Stanislava Szomolányiho akoby nebol.

Taking Woodstock bez Woodstocku. Keďže som veľkou spriaznenkyňou tejto doby, veľmi ma potešil tento počin a pokus zachytiť zrod tohto festivalu. Ukázať svetu, že hippisáci, -to nie sú feťáci a smažky ale predovšetkým slobodomyselní dobrí ľudia, ktorí sa pokúšali zmeniť svet. Vo filme sa však napriek názvu a téme na festivale ocitáme len v stanovom mestečku. Pódium kde vystúpili najväčší bohovia, kvôli ktorým tam všetci boli, tvorcovia vynechali. Možno to ale bol lepší nápad. Nejedná sa o veľdielo ktoré zmení život, no táto ľahká komédia proste musí potešiť.

Čo sa dalo aj čakať, že. Natočiť dokument beatnickej biblie, nie je vôbec fér, a už vôbec nie reálne. To čo prežíval Kerouac nám neukážu opakované orgie a zábery kklasickej road movie. Vôbec tomu nepomohla Kristen Stewart ktorá okrem toho že nevie zavrieť ústa, nevie bohužial hrať. A vžiť sa do svojej role ?? Do role skrachovanej existencie ktorá len ide a ide a nevie či zajtra prežije? To sa nedá, len tak za peniažky. Oproti nej však Sam Riley exceluje ako zvyčajne, do tejto role by sa nikto nehodil viac. Príjemne prekvapil aj Viggo Mortensen v úlohe múdreho vizionárskeho feťáka Burroughsa, ktorá mu taktiež padla ako ušitá. Inak si to plynie bez zvratov, rovnako ako kniha, ktorá je však preto tak dobrá, lebo je tak napísaná. Niektoré knihy ale proste majú zostať knihami navždy. A žiadny Hollywood by to nemal meniť.

Jedno veľké okno do industriálnej atmosféry doby ktorá je stelesnením Joy Division.

Toto dielo som prvý krát uzrela ešte na strednej v noci po tom ako sme sa učili o Virginii Woolfovej. Už z počutia ma neskutočne pritiahol jej príbeh a atmosféra, film mi len dotiahol fantáziu. V tomto filme sa Virginia delí o dej spolu s dvomi ďalšími ženami. Každá jedna - skvostná herečka, s nádhernými vnútornými životmi ktoré ale nevedia vydržať v tomto svete. Spleť toľkých pocitov, depresie, existencionálnej krízi, neistoty ženskej mysle vyjadrená silnými slovami, dejom no a predovšetkým jedným z najlepších najpocitovejších soundtrackov Philipa Glassa, ktorý práve urobil tento film tým čo je. Na tento film a na ten pocit po ňom sa proste nedá zabudnúť, je to očista.

Ničím prekvapujúca, neoriginálna tuctová a navyše trápna romantická "komédia".. lutujem svoj stratený čas.

Pre mňa rozhodne jedna veľká kultovka s legendárnymi hláškami ktoré neomrzia ani po rokoch. "zjedz ma, dnes je môj šťastný deň, zjedz ma na ražni či na víne" , desivý úsmev Christiny Ricci, či disneyovky príšernejšie ako najhroznejší horor. Nech žije paródia na absurditu prílišne snaživého úsmevu!