evulienka3

Skvelý Britský miniseriál, nuž ale na sociálne drámy sú predsa oni odborníci. Herecký výkon Toma Hardyho je skvelý, ako vo väčšine jeho filmov, ale za ním nezaostávajú ani ostatní. Filmu trochu na presvedčivosti uberá síce veľmi slabá uveriteľnosť časových posunov, kedy za 10 rokov sa okrem detí na hlavých hrdinoch nič nezmení. Tento bod síce trochu kazí celkový dojem, ale v konečnom dôsledku vás ruší len v momente, keď napíšu na obrazovku ktorý rok sa datuje, ale potom vás už znova plne vtiahne do deja, a že je to teda príbeh mrazivý, krutý a smutný je myslím jednoznačný fakt a nie iba môj názor.

How many friends do you imagine he has? Táto otázka Sherlockovho brata Mycrofta Holmesa na Johna mi neviem prečo dodnes utkvela v pamäti od prvej časti seriálu. Možno to bude tým, že práve priateľstvo "vysoko výkonného sociopata" a "hobbita" :-) je v tomto seriály veľmi dôležitým a podstatným bodom. Príbehy Sherlocka Holmesa som v mladosti s obľubou čítala a skutočne netuším, prečo som s pozeraním tohto seriálu váhala tak dlho, pretože som už niektoré predošlé sfilmované verzie odpozerané mala. Asi to bolo práve tým... myslím, že ma brzdilo práve to, že tie príbehy poznám, a nevedela som si predstaviť čo nového mi to môže dať. Bola to chyba! Jednoznačne uznávam. Priam geniálne spracovanie jednotlivých príbehov, vhodne skombinovaných a modernizovaných a ich prenesenie do súčastného sveta je skutočne neopakovateľné, jedinečne stvárnené, a herecky výnimočne zvládnuté a to nielen v prípade hlavných postáv. Lepšie stvárneného Sherlocka som ešte nevidela. Zaujala ma hlavne línia budovania vzťahu medzi Sherlockom a Johnom, kde už pri prvom vzájomnom stretnutí dochádza k vzájomnej sympatii, ktorá postupne prerastá v silné priateľské puto. Myslím si, že veľa ľudí by si prialo mať priateľa akým je John Watson, a práve "vysoko výkonný sociopat" (ako sa Sherlock sám tituloval) ho našiel. V niektorých častiach mi pripomínali starých manželov, otrávených z chýb toho druhého, ale zároveň neschopných byť bez seba. Takže odpoveď na prvú otázku nám v piatej časti (pes Baskervilský ) dal sám Sherlock: I don´t have friends, I´ve just got one...

Neviem či to bolo spôsobené mojimi veľkými očakávaniami, ale pre mňa bola "Láska" veľkým sklamaním. Film dokonale zvládnutý či už z hľadiska vizuálneho, atmosferického či hereckého. Jeho chladný odstup a pomalé planutie sú riaž v poriadku...vlastne všetko by bolo v poriadku, až na to, že ja mám s týmto konkrétnym filmom v takejto podobe problém. Takže v tomto prípade to budú u mňa len 3* (70%).

Aféra Johanna Struenseeho a Karolíny Matildy, nebola pre mňa neznámou, aj to bol dôvod prečo som na tento film bola veľmi zvedavá. A nesklamal ma! A nebolo to len skvelým herectvom ale aj jednoduchým a ľudským podaním príbehu, ktorý v skutočnosti taký jednoduchý nebol. Z celého filmu som po jeho skončení mala neustále pocit, že je to akési dánske ospravedlnenie. Obzvlášť pri scéne Struensseho smrti, ktorá bola vzhľadom k historickým faktom podaná veľmi jemne a jasanie davu nahradené tichom vo mne evokovalo akési tiché prepáč....V histórii národov existujú rôzne postavy, ktorých osud bol podobný. Vo svojej dobe nepochopené a kontroverzné z historického pohľadu však veľmi významné. Posúvajúce vývoj celej spoločnosti dopredu...

Pokračovanie príbehu Yossiho nadväzujúceho na krátky film Yossi & Jager je príbehom Yossiho po 10 rokoch od smrti jeho priateľa. Stal sa kardiológom, ktorý všetok svoj čas venuje svojej práci. Náhodné stretnutie s Liorovou (Jagger) matkou v ňom rozprúdi vlnu spomienok, smútku a tápania, ktoré vedú k zvratu v jeho doterajšom živote. Film je však spracovaný veľmi presvedčivo iba vo fázach smútku a tápania najmú vďaka skvelému výkonu Ohada Knollera, časť premeny však až taká presvedčivá už nie je čo v konečnom dôsledku uberá filmu z jeho presvedčivosti. Ale na druhej strane ten happy end potešil :-)

Romantických filmov ktoré si vyslúžia viac ako tri hviezdičky, napriek tomu, že mám takéto filmy rada je ako šafranu. tento film si ich však vyslúžil viac a to hneď z viacerých dôvodov. V prvom rade je to určite samotný nezvyčajný námet, doplnený veľmi dobrým spracovaním. Herecké výkony Jamesa Spadera a Magie Gyllenhaal sú tiež veľmi podstatnými devízami filmu, pretože v slabšom podaní by to bola skôr fraška. Film má správny spád a príjemné a zaujímavé rozuzlenie. Postavy nie sú čiernobiele, ale hýria mnohými farbami dúhy a sú krásne ľudské a to je to čo ma úplne presvedčil o svojej výnimočnosti. Päť hviezdičiek dávam len nezabudnuteľným filmom a tento k nim jednoznačne patrí.

Pri sledovaní záverečných titulkov filmu prvé čo ma napadlo bolo „aká škoda“. Škoda, že film nebol lepšie zostrihaný. Škoda, že režisér lepšie nezužitkoval skutočne dobré herecké výkony hlavných hrdinov. Škoda, že si svoju režisérsku prítomnosť vo filme dokazoval nepotrebnými a zbytočne dlhými zábermi kamery, na to čo divákovi bolo zrejmé aj bez nich. V prvej polovici filmu to ešte šlo ale v tej druhej to už bola agónia. Škoda, že to úplne zničilo prvotné nadšenie z filmu. Takže z pôvodných 5 hviezdičiek zostali len štyri a to len vďaka hercom. Dúfam, že pri svojom nasledujúcom filme režisér pochopí, že niekedy je menej viac.

Smútok, ktorý mrazí a zúfalá samota, ktorá ma po tomto filme prenasledovala pár dní v snoch. Skvelý herecký koncert Michaela Fassbendra pod rovnako skvelou režisérskou taktovkou Steva McQueena. Milujem filmy, v ktorých sa pocity nechávajú na neverbálnom hereckom podaní. Niekedy tisíc slov nevystihne to čo dokáže povedať jeden pohľad, úsmev či gesto. Dokonale je to vidieť v pasáži filmu odohrávajúcom sa v bare, ale aj veľa iných menej nápadných momentov, ktoré vnímate ak dokážete vnímať a naladiť sa na „vlnovú dĺžku“ postavy. Filmový obraz súčasného na prvý pohľad dokonalého a sebavedomého muža, ktorý je vo vnútri neskutočne zúfalý a zahanbený. Myslím, že tento obraz sa už lepšie natočiť ani nedá.

Film v sebe veľmi príjemným spôsobom spája dva filmové žánre – drámu a komédiu. Smiech cez slzy v správnom pomere. Dramatický príbeh v správnej chvíli odľahčený úsmevnou časťou. Veľmi umne prepracovaný dej a plynulosť príbehu sú skvelou devízou. Režisér Ferzan Ozpetek okrem typického zamerania viackrát vo svojich filmoch využil prelínanie súčasného deja s minulosťou. Vo filme Mine vaganti je práve táto minulosť zaujímavým vkladom do súčasnosti a nie je barličkou príbehu ako vo Fenestra di fronte alebo v Magnifica presenza, kde sa na úkor minulosti úplne stráca prítomnosť. Tentoraz všetky ingrediencie zmiešal v správnom pomere a preto ho považujem za jeho zatiaľ najlepšie dielo.

Film, ktorý sa mi vryl hlboko do duše a srdca. Uvedomujem si, že nie je zďaleka dokonalý a (asi) som schopná pochopiť všetky výhrady voči nemu, ktoré tu čítam v komentároch. Priznám sa, že po prvom pozretí som ho videla následne minimálne 10 x za sebou. Fascinoval ma. Neviem presne čím, možno tým, že to bol asi prvý z tých tzv. pocitových filmov, na ktorého vlnovú dĺžku som sa okamžite naladila a jednoducho som ten film prežila. Okrem Larsa som sa v priebehu pozerania zamilovala aj ja. Ja tu jednoducho nepotrebujem nič vysvetľovať, ja som to s nimi prežila. Viem presne prečo, viem presne načo, viem presne ako...no a kto nemá rád ten pocit, keď je jednoducho zamilovaný? Dnes už tento film, až za taký zázrak síce nepovažujem, ale to nič nemení na mojom postoji k nemu. Jednoznačne moja ♥ topka.