Havenohome

Katarzia. Úprimné dojatie. Bodavý strach. Jemne čierny humor. Návod na dôstojné umieranie.............Pár hercov, pár priestorov a jeden geniálny režisér. Funkčné a motivované užitie natáčania na mobilný telefón. Nedramatické situácie z bežného života (čo neznamená, že vás emočne nerozfofrujú)............Kto má rád moderné realistické filmy, ten si príde na svoje, kto sa bojí smrti alebo chodí do kina len na blockbusterovu zábavu, ten môže utrpieť aj menší šok. Podobne sugestívne sa podarilo zachytiť predsmrtné stavy asi len Bergmanovi v Šepotoch a výkrikoch (ale ten to robil len na vážno, pri Konečnej sa aj zasmejete a nie je to až také patetické)...............Je to možno aj lepšie ako Fliegaufov Vietor, a to už je čo povedať. Takže zatiaľ najlepší film tohto roka, keď by sme si chceli robiť nejaké rebríčky.

Po rokoch som si pozrel tento film najmä kvôli Silvii Šuvadovej. Síce tu dostala len epizódnu roličku ale bola úžastná! (hlavne jej ľavý prs, taký som ešte nevidel) Aj takto chcem Silvii vyjadriť svoju podporu v natáčaní videjok na Youtube a pevne verím, že sa jej čoskoro podarí preraziť v Hollywoode a dokázať všetkým zlým jazykom, že na to stále má! Silvia, som s tebou!.................................Keď už som si to pozrel, tak sa aj k filmu vyjadrím............................Je to strašne nudná kok........hlúposť! Kdeže Troška. Svěrák! To je bahníčko. Aj mladý aj starý. V prvých piatich minútach vás starý presvedčí, že je totálny uchylák (duplovane keď viete, že si tu rolu sám napísal a dal to režírovať vlastnému synovi). V jeho postave sa sublimuje najsenilnejšia chlapská lascivita. Šedivý macho, čo si potrebuje dokazovať aký je sexoš, tým že si napíše rolu starnúceho donchuána. Nie že je to celé neuveriteľné, ale hlavne je to odporné..........................Čo je však horšie a čo som si v dobe vzniku neuvedomoval, je vlastne ten retronostalgický prístup k dobe pred rokom 1989. Všeobecne sa hlavná vina za štart ostalgy filmov v našich končinách hádže na triko Pelíškam, ale po opätovnom pozretí Kolju a s ohľadom na jeho obrovskú dobovú popularitu, si uvedomujem, že tento film je na tom ešte horšie ako Pelíšky. Nejedná sa totižto o pokus nejakého komplexného vykreslenia charakterov a problémov doby, ale len o načrtnutie schémy v skanzenoidných kulisách, na ktoré chabí scenárista Svěrák navlieka bonmoty, múdrosti, anekdoty a vtipy o komunizme (pravda nie tak okato ako to robí Troška, ale v tom je práve tá hnusná lepkavá zvrhlosť). Áno skanzenoidné kulisy. Síce pekne farebne zladené, nie veľmi krikľavé, aby všetko pôsobilo útulne a dojemne (Hřebejk mal dobrého učiteľa), ale predsa skanzenoidné kulisy. Načo sú tam všetky tie teplom-otočné lampy, ktoré sme všetci za socíku doma mali? A vôbec nielen scénografia, ale celý topos príbehu je vyskladaný z rodiacej sa porevolučnej reprezentačnej pseudopredstavy ako to za toho socíku vyzeralo. Vrchol trápnosti je scéna s eštebákmi. Starý to tak napísal, až má divák pocit, ako keby chcel aj tých eštébák samoúčelne poľudštiť (ale vôbec sa mu to nepodarí, lebo všetky postavy pôsobia biedne figúrkovito, čo je podporené aj popisným hereckým prejavom - Táborský si strihá a kontroluje nechty, inde zase úradníčka cumle okuliare atď.)........................Rád by som sa vyjadril aj k tomu báječnému scenáru. Ako môžem zažiť katarziu a dojatie pri príbehu, ktorý má tak odfláknutú zápletku. No mama chce nové okapy, tak ja si tú Rusku zoberiem! Konflikt nemá osobný rozmer a hrdina nie je vystavený pod neúnosný tlak, len tak nejako sa posúva od rozhodnutia k rozhodnutiu a divák veľmi neverí vývoju príbehu a hlavne zaspáva, keď sa neustále opakujú dojemné scénky o tom istom. Keď už je ten Svěrák taký scenáristický génius, mal by sa naučiť zlaté pravidlo scenáristiky, že menej je niekedy viac a namiesto planého jihnutia napísať aj niečo čo má v sebe konflikt a záblesk reálnych emócií (pardón, zabudol som, že gýčiari to nerobia). Po pol hodine je film na zaspanie..........................Podprahovo je v tom filme viac zaprdenej xenofóbie (rezervácia v Albánsku ako pre indiánov), smradľavého sexizmu, a pokryteckého pohľadu na vlastnú spoločnosť ako v Doktorovi od Jezera Hrochú....................A nie je to ani len nadpriemerne zrežírované, ani jeden obraz nemá gradáciu, nieto ešte prekvapivú pointu. Keď k tomu pripočítam popisné herectvo s hláškovaním, ľahkú sentimentálnu hudbičku a stokrát otrepané synekdochy ako detské topánky, tak nechápem kde pramení predstava, že Svěrák je nejaký extra režisér?

Mŕtvola má na zeleno nalíčenú len tvár a ruky. Kožu medzi ponožkou a spodným okrajom nohavíc má nenalíčenú. Ano, aj takéto somariny som si všímal, aby som nezomrel od nudy.....................Už úvodný béčkovo hororový škrek počas titulku Pieta znel varovne. Potom som na chvíľu uveril, že Ki-duk Kim nabral nový dych a bude to dobré. Kamera je dynamickejšia, veľa záberov z ruky, švenky, pomerne rýchly strih, úzke zábery v stiesnených interiéroch. Márne som však čakal, že s formálnym posunom príde aj nejaký iný posun. Postupne sa to vracia k neduhom akými trpia všetky jeho filmy približne od Luku. Pátos, popisnosť (totálne nadbytočné vysvetľovacie repliky pôsobia ako keby Ki-duk Kim natáčal pre hlupákov), nudné sebavykrádanie, kŕčovitosť, lacná náboženská symbolika. Je to sklamanie.

Dokumentárna esej o krajne chorej a absurdne smiešnej interpretácii národných dejín. Niečo v štýle Jána Slotu, ktorý povedal, že vlastne 99,99 percent Maďarov sú Slováci. Protagonisti tohto filmu sa vás ďalej snažia presvedčiť, že Slováci žijú na území Strednej Európy už 20 000 rokov (predseda Matice slovenskej Tkáč osobne si to dal overiť na genetických testoch). Zakomplexovanosť malého národa sa tak exponuje do smiešnych situácii, na ktorých sa nemožno nesmiať (Žene s duchovnými vidinami sa napríklad zjaví Panna Mária, ktorá handrou utiera Slovensko)............................Teórie sa protagonistom rozsýpajú pod rukami a odhaľujú ich pristrihávanie si historických faktov. Najabsurdnejšie je, keď predseda Slovenskej národnej jednoty Pánis (človek, ktorý burcoval po Nežnej revolúcii nacionalistický dav k lynčovaniu nepravých Slovákov) odpovie na argument, že Tiso je zodpovedný za životy 60 000 židov, vetou: "A kto ich počítal?". Alebo keď nacionalistický historik (ak ho vôbec možno nazvať historikom) Ďurica prednesie teóriu, že Hitler bol vlastne odkojený mliekom slovenskej dojky a preto mal rád Slovákov..........................Veľká sranda je aj mačoidný laický vykladač Slovakštátu, ktorý je ochotný pustiť sa bezhlavo do bitky na mestskom zastupiteľstve v Bytči, kde sa práve prejednáva odstránenie pamätnej tabule z rodného domu Jozefa Tisa. Veľká srande je (a to už vlastne ani sranda nie je) Paška a jeho prejav pred odhalením Kulichovej sochy Svätopluka pred Bratislavským hradom. Nezaráža len jeho demagógia ale aj celá štylizácia situácie. Horiace ohne a celý pátos okolo nemôžu nepripomenúť prejavy Adolfa Hitlera či okázalé oslavy Komunistickej strany. Následne strihnú záber ako spolu s Ficom a starým ujom - milovníkom hry na fujaru - drží Svätoplukove prúty a divákovi je hneď jasné, komu takéto pomýlené a zvrátené vykladanie dejín najviac vyhovuje.................Piussin odvážny a nebojácny prístup prináša svoje ovocie. Málokomu by sa podarilo dostať na kožu takýmto existenciám. Film je plný momentov, keď sa od smiechu váľate po zemi a zároveň sa vám chce grcať z úbohosti protagonistov. Títo ľudia robia veľmi veľkú medvediu službu celému Slovensku a môžu sa potom diviť, že mladí nemajú záujem hlásiť sa k národným hodnotám. Nepriamo vlastne podporujú nenávidenú tézu, že koncept národných štátov je dávno prežitý archaizmus, ktorý môže slúžiť už len ako panoptikálna atrakcia alebo ako populistická politická propaganda..............Mínus filmu je nezriedkavé splývanie výpovedí protagonistov s implicitným rozprávačom, čo vlastne nechtiac prezentuje vyrieknuté bludy ako keby s nimi autorka filmu súhlasila. Aspoň trochu inteligentný človek sa rýchlo zorientuje, ale mám strach, že sa nájde veľké množstvo takých, ktorí to pochopia ako propagáciu a potvrdenie vlastných pomýlených názorov, a je otázne, či takto zmýšľajúcich ľudí film privedie aspoň k nejakému uvedomeniu, či snahe hlbšie pochopiť zložitú problematiku národnej identity.

Radšej nastoknutie na Judášovú sviecu, ako by som mal znova toto pozerať. Bliakajúci a chechtajúci sa herci za filtrami všetkých farieb. Opäť platí, že náhodný opilec s neukončeným základoškolským vzdelaním na ulici by podal väčší réžijný výkon. Toto sa raz dostane do rúk štátnej moci a tá to bude využívať pri výsluchoch ako mučiaci prostriedok. ......Ťapák to ostatne natočil len na objednávku vtedajších mocipánov. A potom to púšťali ostatným problémovým režisérom, ktorí nechceli podpísať, že súhlasia so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie.

Skutočne si to viac ako jednu hviezdičku nezaslúži. Prvoplánové zromantizované predstavy o dedinskom kine. Autora usvedčuje veľmi plytká znalosť témy a množstvo nepresností. Čo zaujme je precízna práca s kamerou (po technickej stránke), ale ani to nie je na poli dokumentu nič nové. A k téme digitalizácie to nepovie nielen nič nové a objavné, ale ani stokrát omielaný základ. V reprezentačnej rovine zamrzla gramotnosť tohto výtvoru na úrovni socrealistických filmov z päťdesiatych rokov. Tak je vybratý a zobrazený aj hlavný hrdina - správne nasratý starý proletár. Veľká nuda...............Prečo nám režisér namiesto zaujímavej a špecifickej topografie kina radšej servíruje ženy, spievajúce z prsta vycucaný patetický blud, ktoré evidentne bližšie ako ku kinokultúre majú k pozeraniu realityshow.

Aj keď sa to zo začiatku nezdá, je to celkom slušný príbeh. Leoneho vplyv cítiť práve v naratívnej rovine tohto filmu. Všetky iné než Sergiove špageťáky zlyhávajú v oblasti narácie. Vedia zaujať manieristickým štýlom a inými bizardnosťami, ale čo sa týka scenárov a schopnosti režiséra "rozprávať príbeh", je to často bieda. V dňoch hnevu je však pekne štrukturovaná zápletka, precízne vybudovaný dramatický oblúk a iné rozprávačské triky. Štýl je naopak oproti iným špageťákom dosť konzervatívny a miestami mal bližšie ku klasickým westernom ako k talianským hyperbolizovaným napodobeninám.

Moderne a bezchybne napísané. Otvorené konce obrazov vyvolávajú v divákovi zvedavosť, vďaka čomu má film výborné napätie. Je to odvyprávané bez jediného zbytočného momentu. Réžia subtilná. Veľké celky a pole ostrosti ako od Wellesa dovoľujú Krejčíkovi stavať hercov do hĺbky mizanscény a vytvárať premyslené a výtvarne pútavé kompozície. Jeden z najlepších filmov o Povstaní 1944 a farskej republike.

Film pre debilov. Všetko, čo divák pochopí z kontextu, vzápätí postavy vysvetľujú v dialógu. Nezasmial som sa ani raz. Tento český humor je zaujímavý asi len pre Čechov a pre obyvateľov Pluta. Mám sa radovať, že to nie je grc kameňákovského typu? Ale veď ten humor a hĺbka tohto filmu je rovnaká, len je to elegantnejšie natočené. Krobot bol úžasný v Dome (tiež tam hrá postavu tvrdohlavého chorého fotríka), tam jeho postava dojala a mala rozmer, tu je to rádoby vtipný kŕč, neuveriteľná karikatúra (Čo je smiešne na tom, že zavrie vlastnú ženu do špajze? Nie je to náhodou zase len poleďňákovský zvrátený vzťahový cinizmus?).............Vetchý sa viac ani vyfarbiť nemohol. On tam nič nehrá. Réžia tohto filmu mu dovolila byť samým sebou - hlúpym, podliezavým, obmedzeným truľom...................Vrchol antihumornosti je presmrádzajúci sa Leoš Noha, ale chápem, že v českom filme musí byť kvôli diváckej identifikácii tlstý vlasatý tramp. Druhú hviezdičku som dal len preto, že to nie je mučenie typu Poupata.................................Nie je to komédia, je to český guláš pre všetkých a pre nikoho zároveň (bez štýlu). Pozdravujem českých producentov, ktorí sa takýmito produktmi ešte viacej zakopávajú v bahne a blahobyte domáceho trhu (prajem vám tu vysokú návštevnosť domácich titulov, je to zaručený úspech na dokonanie debilizácie národa a jeho vkusu)

Sú to také omnoho vtipnejšie Madisonské mosty v pohybe plus akcia. Čo replika, to hláška. "Když budu chtít ženskou, nějakou si najdu a nemusím se ženit!" Clintov romantický hrdina je pokračovaním Muža bez mena. Scenár by mohol ísť do scenáristickej príručky - v podstate skoro celý film sú to iba dve postavy na malom priestore a napriek tomu sa tam stále niečo deje. Don Siegel je starý lišiak. Film plne zodpovedá jeho životnému krédu "Jsem děvka, dělám za prachy." Režisér, ktorý nemá umelecké ambície, točí komerčáky pre štúdia, ale je taký šikovný, že nakoniec natočí niečo viac ako umenie. Scéna popravy realisticky nekompromisná a surová, v pozadí sa ozve trubka, ktorú akoby Ennio sám sebe ukradol z prvej dolárovky a ovanie vás pravá westernová osudovosť. A to nehovorím o kláštorných choráloch v hudobnej zložke. Ennio si musel dobre ulietať, keď to skladal. A stretnúť jebtišku ako Shirley MacLaine je asi nedostižným snom. :)