Lucjen

Patriots Day som na známom úložisku zakúpila pred niekoľkými mesiacmi a až doteraz sa mu úspešne vyhýbala, na takéto filmy mám chuť naozaj raz za čas. No ale včera tá chuť prišla - úplne zbytočne. Na úvod vás privíta roztrasená kamera a veľmi obľúbený štýl v akčňákoch alá Parkinson vás bude sprevádzať až do konca. Keď po úmornej polhodine konečne príde výbuch, vyzerá to, ako keby naň rozpočet ani nemal. Obete pobehujú sem a tam a v priebehu piatich minút uvidíte asi dvadsať rozličných tvári, kričiacich a plačúcich - ale sĺz sa nebojte. Berg predaj vreckoviek nepodporuje, k žiadnej z postáv nestihnete pocítiť akýkoľvek súcit. Za to sa vyžíva v patriotizme, ostatne ako takmer všetci americkí režiséri. Udržal sa až do posledných dvadsiatich minút, do ktorých všetku sentimentálnosť zbieral, zbieral a potom už sa jednoducho neudržal. Mená, kvôli ktorým ste si tento film zrejme zakúpili, si užijete najviac v podobe úvodných a záverečných titulkov. Inak sa pred kamerou mihnú iba sem-tam, aby sa nepovedalo. Pán režisér sa nevedel rozhodnúť, či chce natočiť akčný film, alebo dokument. Tak teda natočil jedno veľké nič.

S Petrom Sellersom si od Divnolásky pozriem čokoľvek, ale zatiaľ nič okrem Kubrickovho filmu ma s ním nijak neoslnilo. On hrá vždy výborne, len ja mám problém nájsť v jeho filmoch niečo, čo by ma bavilo, v prípade The Party nedajbože rozosmialo. Tu som sa párkrát pousmiala, ale ostatné vtipy predchodcu Mr. Beana (ktorý ma rozosmeje takmer vždy) boli asi tak úspešné ako pokus o premenu Sellersa na Inda.

K tomuto filmu len toľko...s uživateľom misterzom sa poväčšine zhodujeme, tentokrát by som napísala komentár presne opačne. Nepríjemné na pohľad, farebný paškvil, bubáci nepotešili, nepôsobili prirodzene. A tak ďalej...

M. Nichols Vás okamžite uvrhne do deja. Od prvej minúty sú dialógy plné irónie, sarkazmu. Ubehli desiatky minút, kedy som nerozumela, čo presne sa v domácnosti dvoch ľudí deje. Trochu som sledovala čas, mrvila sa...ale potom začali dávať dialógy medzi manželmi zmysel. Tak ako začal rozumieť profesor biológie, ktorý prišiel o tretej ráno na návštevu, začala som rozumieť aj ja, čo sa deje v dome Georga a Marthy. Elizabeth Taylor hrá neuveriteľne, častuje svojho manžela nenávistnými poznámkami, Burton jej sekunduje v jednom, i v druhom. Prečo sú teda dvaja ľudia, ktorí sa zdanlivo nevedia vystáť, spolu? Odpoveď sa načrtáva iba veľmi jemne, pozvoľna... Kto sa bojí Virginie Woolfovej je o bolesti. O nedostatku. O ilúziách, ktoré sú ako forma náplasti na bolesť veľmi krehké... Ak vydržíte prvú hodinu - uznávam nie je to málo na to, že tých 60 minút budete zmätení - už sa jednoducho neodtrhnete.

Strach...slabosť..trápenie...smrť. Z týchto prísad vznikol jeden veľmi ťaživý, skľučujúci "portrét" o človeku, ktorý žije pre druhých. Z výčitiek? Z dobroty? Alebo iba nevie žiť ten svoj život? Za 93 minút som nedostala odpoveď ani na jednu otázku, možno pár náznakov. V posledných rokoch vzniká mnoho podobných výtvorov. Zvláštne plynutie, nezodpovedané otázky, ťažké téma, statická kamera...Nemusí to byť každému po chuti. Ja takéto veľmi môžem. Možno je ich mnoho, no málo takýchto filmov ma umlčí na celú dobu. V Chronic tiež nezaznie veľa slov, dokonca sa nevsádza ani na pohľady, ako tomu väčšinou býva v takýchto prípadoch. Franco vsádza na samotné osudy ľudí, ktorý potrebujú pomoc. Na pár momentov som strácala pozornosť, no koniec mi vyrazil dych... a atmosféru som hltala. Myslím, že 64% nie je odpovedajúcich. Sledujte. Nič viac netreba.

Na túto časť som sa úplne triasla. A nakoniec nesklamala. Trochu som dúfala, že na Claya vrhne iné svetlo, no na intenzite to neubralo. Kvalita prudko stúpa...

V McDonalde som bola asi dvakrát, na hranolky s kečupom. Nemala som odvahu dať do úst niečo s mäsom, ani "milkshake". A asi som mala odpor opodstatnene. Bratov mi bolo počas celého filmu nesmierne ľúto... druhý Steve Jobs v podobe Keatona im ukradol obrovskú myšlienku a pretvoril ju na niečo iné, ako zamýšľali. Milí a poctiví do takýchto hier o moc a peniaze jednoducho nepatria...Výborné herecké výkony, i keď mi je Keaton nesympatický, je to pán herec. A 60. roky vždy ulahodia môjmu oku. K bratom McDonaldovcom by som išla ihneď..:) Ten dnešný fastfood asi budem obchádzať ešte väčším krokom.

Keď si tak čítam komentáre, mám pocit, že úspech filmu spočíva hlavne v tom, že väčšina čakala úplnú kravinu. Cuky Luky však neprekvapujú iba svojím úžasným nadhľadom - neskutočne príjemným objavom bol dej, ktorý mal hlavu a pätu, dokonca nebol úplne predvídateľný. Bola som veru pripravená na všetky možné katastrofy, ani jedna sa nekonala. Úplne nezainteresovanému divákovi unikne mnoho "smotánkových" vtipov. Cuky Luky sa teda nepokúšajú o nemožné - mieria čisto na Slovákov, nikam za hranice a to sa im jednoducho podarilo. Zuzka Šebová má postavu Luky už dlho zmáknutú a Petra Polnišová je skutočne sympathisch. Veľmi ma potešilo miesto, kde sa natáčal hotel Elizabeth - Trenčianske Teplice. Keby mi to nebolo blízke, ani by som neuhádla, že niečo také krásne sa nachádza na Slovensku...Ehm - trochu si v tom vychvaľovaní našej krajiny protirečím. Už radšej mlčím ...ale notak! Diviak na vodítku, čo sa volá Bambi? A RUŽOVÉ BMW? Čo viac chcieť?!

Hannah zatiaľ vyzerá iba ako obyčajný terč drbov na strednej škole, ublížené dievčatko ktoré to psychicky nezvládlo. No dej sa zaujímavo rozvíja od prvých minút, so sprievodom výborných pesničiek a Dylan Minnette sedí do hlavnej úlohy bezchybne. Nebolo to dokonalých 50 minút, za tú krátku dobu sa naskytli aj hluché miesta, ale rozhodne nekončím. Som zvedavá na druhú stránku kazety.

King sa veľmi rád hrá s detským pohľadom a perspektívou. Neviem, ako je to možné, ale zdá sa, že ten 69-ročný chlapík jej veľmi dobre rozumie. No popri detskom hrdinovi a Hopkinsovi, aka kúzelnom deduškovi film zabúda na ostatné. Na vyhrotenejšie situácie a precíznejšie budovanie atmosféry. Namiesto anglických autorov by som sa radšej dozvedela viac o tajomných mužoch ktorí prenasledovali Hannibala. Nečítala som knihu, neviem na ktorej strane sa stala chyba - či sa stratil King vo svojom príbehu alebo Hicks vo svojom filme. Je to škoda, pretože ústrední hrdinovia sú veľmi sympatickí. No sympatie nezabránili môjmu zmätenému pocitu na konci. Čo presne mi bolo sprostredkované? Posledné čarovné leto, kedy bol Bobby Garfield dieťaťom. No to čaro už mi sprostredkoval Rob Reiner so štyrmi chlapcami.