Lucjen

Dve slová. Bez emócií.

Nie, nie, nie a ešte raz nie. Obsah znel lákavo, dokonca som medzi riadkami vyčítala, že by to mohlo byť vtipné - neviem čítať medzi riadkami a už sa o to nebudem pokúšať. 110 minút dialógov, v ktorých som sa snažila nájsť niečo, na čom by som sa zasmiala, neskôr niečo nad čím by som sa aspoň pousmiala, od druhej polovice filmu som bola rada za rozhovor, ktorý ma nenútil prevracať očami. Posledných 10 minút ma prekvapilo svojou nápaditosťou, no aj napriek tomu nie som schopná odpustiť filmu takmer dve hodiny nudy. Ak si hovoríte, že sa na to pozriete kvôli Brucovi Willisovi, žiadneho Johna McClane nečakajte, tu je hviezda akčných filmov dosť nudná. Chlapi (a možno aj niektoré ženy) si užijú aspoň pohľad na krásnu Cate, aj keď ani tá tu nehrá bohvieako zaujímavú postavu.

Najprv som sa cítila dezorientovane. Prečo matka Fridy zomrela? Čo všetko za tým je? Chýbala mi tá omáčka okolo. Carla Pipó omáčky nemá rada. 96 minút sa sústredila výhradne na samotné prežívanie dievčatka. A vo výsledku nepotrebujete do detailu vedieť, ako sa to stalo a prečo sa hlavná postava ocitla u strýka. Ide iba a iba o malú kučeravú Fridu. O jej nešťastí a túžbe po láske, niekedy aj nesprávnym spôsobom. Možno to znie trochu nezáživne, Leto 1993 vsádza na atmosféru a kameru. Nemám filmu veľmi čo vytknúť, možno si ma iba nenašiel v správnom čase, aby som ho patrične docenila. Určite si však nájde svojich divákov. A neskôr možno aj mňa. Nebránila by som sa druhému pozretiu.

Maria je taká stratená duša, plná nenaplnených prianí..no jednoducho nie je dostatočne zaujímavá na to, aby potiahla celý film. Častejšie som sa za ňu cítila trápne, než by vo mne vyvolala nejaký súcit, alebo akúkoľvek inú emóciu. Nie som si úplne istá, kde má námet pôvod, či je to niečo blízke režisérke, alebo nedajbože autobiografia, pani na to vyzerala príliš sympaticky. Možno som mala vydržať na diskusiu po filme, aby som viac pochopila...ale potom... aký má film význam, keď nevie hovoriť sám za seba? Jedna za to, že som sa párkrát pousmiala, druhá za krásnu Bárbaru Lennie, i keď hrala takú šedú myšku.

Kvôli zaradeniu do žánru "psychologická dráma" som bola pripravená na niečo zmysluplné a desivé. Neurobte tú istú chybu. Raw sa možno vďaka kamere a plagátu tvári ako niečo viac, no dovolím si povedať, že je to proste B-éčkový horor v krajšom kabáte. Potvrdil mi to zborový smiech na premietaní. To, že 90% z divákov bolo pod vplyvom alkoholu tu nehrá rolu, naozaj. Záleží iba na vás, ako sa k Raw postavíte. Skúste si ho pustiť bez nejakých očakávaní. Možno, ale naozaj iba možno, by snímok mohol očariť fanúšikov Eda Wooda. Na existenciu tohto veľkého režiséra som takmer zabudla, ale Julia Ducournau mi ho po dlhšej dobe pripomenula.

Pokúsim sa nespomenúť môj odpor k matematike. Ako je už zvykom, od prvej sekundy zapôsobí krásna kamera, kostýmy, všetko jednoducho kričí farbami - to už ale naozaj nie je žiadne prekvapenie. Netreba hovoriť, že sa 127 minút tiahne v duchu "Amerika je najlepšia", to je jasné už z obsahu. Popri propagande vykukne aj pár momentov, ktoré majú nábeh vyvolať nejaké pocity - z témy rasizmu sa dá ťažiť vždy dobre. Ale ani jeden z nich nefunguje naplno, pretože vám film aj cez svoju dlhú stopáž nedá šancu vytvoriť si k postavám vzťah - prepína medzi nimi tak často, že sa vám to jednoducho zleje dokopy (nie, nemyslím to pretože sú všetky tri čierne, nie som rasistka!), celé je to nekonzistentné. Dokonca aj taká výrazná osobnosť ako Octavia sa tam akosi stráca a to už je čo povedať. Škoda... z témy sa vyťažiť dalo. Dve dávam nakoniec za obsadenie a vizuálnu stránku. Inak, už som spomínala, že nemám rada matematiku?

Dve Brazílčanky sa vydajú do Ruska na herecký kurz. A aká je zápletka? Žiadna. Film je veľmi zvláštne, jednoducho natočený - režisér naozaj nič nekomplikuje. Je muchou na stene, iba pozoruje čo sa deje a zlepuje jednotlivé kúsky dokopy. Sú to veľmi malé detaily, ktoré robia príbeh o hereckom kurze fascinujúcim - vzťah dvoch kamarátok z detstva a podivný kameraman. Treba poznamenať, že dve ženy z Brazílie naozaj do Ruska na herecký kurz prišli - a práve táto informácia dáva celému snímku iný rozmer. Prečo by ste teda mali vidieť akýsi biograficko-fiktívny príbeh o zdanlivo nezaujímavých postavách? Kvôli tej nesmierne vťahujúcej atmosfére. Neviem však povedať, ako veľmi by ma tento kúsok očaril bez diskusie s režisérom...(nie, nechválim sa!)

Nakoniec to vôbec nebola taká pohroma, ako naznačovala galéria. Ako malý Lucius som vyrastala na disneyovkách, animovaná Kráska a zviera patrili na môj obľúbený zoznam. Nepúšťala som si ju trikrát za deň ako Levieho kráľa či Lady a Trampa, no piesne som aj tak poznala naspamäť. Bolo veľmi príjemné si ich pripomenúť, pri niektorých som mala chuť si opäť zaspievať. K deju nemám veľmi čo povedať, nemal šancu ma prekvapiť vzhľadom na dôverne známy animák, tak ešte niečo k postavám - E. Watson zahrá všetko. A ak aj nezahrá, nejako si to nevšimnete, pretože má v sebe jednoducho kúzlo, ktoré vás opantá. S Danom Stevensom už je to trochu horšie. Respektíve nie s ním, ale s jeho zvieracou podobou...s technikou dnešnej doby sa to dalo stokrát lepšie, Condon! ...oh, Emma Thompson nemohla byť lepšia v podobe čajníka. :) A E. McGregor so škótskym prízvukom hrajúci sa na Francúza? A haló, Magneto v podobe hodín? Notak, jedno oko musím privrieť a dávam tú tretiu hviezdičku.

Ak ste sa jeden pekný večer zamysleli, že o J. F. Kennedym neviete takmer nič a chcete to napraviť, tak sa rozhliadnite po niečom inom. Nečakajte veľa faktov. Sem-tam prekvapia autentické zábery. Jackie je čistá pocitovka. Komorná záležitosť, ktorá sa trochu neúspešne hrá na niečo veľkolepé. Nechápte ma zle; kamera, výprava, kostýmy - všetko je nádherné a veľmi dobre sa na to pozerá. No k veľkoleposti Larraínovi chýba nejaký šok, úderný moment, scéna, ktorá by sa mi vynorila v mysli ako prvá pri spomienke na jeho dielo. 100 minút sa Jacqueline Kennedy hrabe vo svojich pocitoch, obviňuje seba, ostatných, plače, kričí, hľadá odpovede. Celý film sa ťahá v melancholickej atmosfére a tú ja veľmi môžem, ale predsa mi tu niečo chýbalo. Nakoľko sa životopisná dráma držala reality a aká veľká časť z neho bola iba pátos, to asi ani nechcem vedieť. A nakoniec nemôžem nespomenúť Portman, ktorá nie je mojou obľúbenkyňou, no tu musím dať klobúk, ktorý nenosím, dole, pretože bola úchvatná. O jej kvalitách viem, no netušila som, že sa v nej skrýva kúsok z Audrey Hepburn. A to nepreháňam.

Kto by bol povedal, že po takej úlohe ako Bronson si Hardy zahrá v dráme z televíznej produkcie. Knihu od Emily som čítala niekoľko rokov dozadu a aj keď si pamätám iba minimum zo všetkých spletitých vzťahov a udalostí, očakávala som, že film to nezvládne všetko zapracovať, nie to ešte zachytiť atmosféru, ktorou celý príbeh dýcha a ktorá mi v pamäti utkvela zo všetkého najviac. Režisér so scenáristom sa pohrali s chronológiou, ktorá takto možno zrozumiteľnejšie vysvetľuje všetky spojitosti, ale hlavne robí celý príbeh ešte dramatickejším. Brontë napísala jeden strhujúci príbeh o pohlcujúcej, nenávistnej a pomstychtivej láske. Heathcliff je jedna z najzaujímavejších filmových aj knižných postáv a Hardymu dokonalo sadla. Búrlivé výšiny sú rozhodne o láske, ale tento film by som nenazývala romantikou...tej sa tu možno nedočkáte tak, ako by ste čakali. Ďalší kúsok, ktorý mi potvrdil. že nemusí byť kniha vždy jednoznačne lepšia. Produkcia itv sa jej rozhodne vyrovnala. Hviezdičku nedávam kvôli stvárneniu Catherine...do tak dôležitej postavy mi Charlotte Riley veľmi nesadla. Zaujímavá informácia na záver - pozerala som to s chlapom a mám pocit, že bol ešte nadšenejší než ja. Takže slečny - nebojte sa pritiahnuť svojich partnerov. ;)