Arkanoid

Tradične čiernobiela pri Gendai filmoch Kojiho Wakamatsu z roku 1969. S farebnou sa začína až tesne pred koncom v nezmyselnej koláži japonskej/americkej vlajky a erotických scén. Film začína výraznými pochmúrnymi zvukmi a fotkami protestov v Japonsku. Škrípavé husle a drmatický klavír sa snažia robiť atmosféru. Policajti sledujú podozrivého z bytu oproti, kde im domáca vraví, že nepozná ani ľudí, čo bývajú pri nej. Vykorenenosť zo spoločnosti býva častým motívom v Wakamatsuových filmoch (platí pri všetkých 5 jeho filmoch, čo som pred týmto filmom videl). Zdá sa, že aj podozrivý má existenčné problémy. Je nezamestnaný a okrem sexu a predohier s dvoma ženami, s ktorými žije, aj letargický. Wakamatsu tu možno vďaka svojmu trestu vo väzení účelne ponižuje policajtov, ktorí namiesto riešenia vlastného sexuálneho života musia počúvať radovánky podozrivého. Wakamatsu znova prináša niečo iné, ako pri iných svojich filmoch z roku 1969 (pred týmto filmom som ich videl 4), ale tentoraz sa v sexuálnych scénach utápa až príliš. Jednoducho, všetci sú viac ako 41 minút (väčšina deja) v úplnej pohode, až sa divák začína nudiť a hovorí si koniec „žili šťastne, dokiaľ nepomreli“. Divák si skoro myslí, že film nejde okolo znásilnenia ako ostatné Wakamatsuove filmy, no po polovici filmu sa to zmení. Na počet polôh možno najrozmanitejší Wakamatsuov film, bohužiaľ sa dá zaradiť medzi tie nudnejšie, aj keď sa môže dať interpretovať aj ako skúmanie harmonických sexuálnych vzťahov.

Michael Bisping v dobrej nálade, tradične s anglickým prízvukom, imitujúci aj ten Darrena Tilla v diskusii s komikom Louisom J. Gomezom rozoberajú fighterský svet aj hlúposti. Cením aj za šírenie dobrej nálady.

Pohodová relácia dvoch MMA fighterov, Patrika Kincla a Tomáša Kvapila, kde sa dá v diskusiách veľa dozvedieť od nich, ako aj od hostí, taktiež načerpať nové uhly pohľadu.

Prakticky to isté, čo neskoršia relácia Age of MMA, s rovnakým moderátorom, obohatená o box.

Slušne odmoderovaná relácia o zahraničnom aj domácom dianí v MMA. Ku plnému počtu mi chýba viac srdca.

Chlap v montérkach je zamyslený a má plno munície v zásobe, ale ešte brúsi zbraň. Ráno potom: zasnený pohľad sa neteší možno len z pekného dňa, ale vyberá si, kam svoju túžbu namieriť. Starostlivo nahraný zvuk rozliehania sa jemného búchania tam, kde je ticho, striedaný s ladením strún gitary, pripomína dnešné ASMR (v aute zasa počujeme veľmi výrazného komára). Predstaví sa ako policajt, čo ho dostáva ku nej do bytu. Zámery však od začiatku komunikuje revolverom. Aby režisér umocnil náhly šok, zvolil aj kamery v prvej osobe, ktorá sa ku napínavej atmosfére dokonale hodí. Pohyby pri znásilnení zvukovo znova supluje ten zvuk, odkedy vyšiel na bicykli. Scény sú drsné a prekvapia. Krv je svetlá, aká býva v týchto nízkorozpočtových filmoch. Dialógy sú úsporné, vzhľadom na mentálne nastavenie hlavného hrdinu, situáciu a dĺžku filmu, ale aj tak dokážu šokovať, hlavne ten o krásnom výhľade. Stalkerská amatérska kamera známa viac z o 2 roky mladšieho Friday 13th, tu zobrazuje drsné scény len z blízka, napríklad cez vysoké trsy trávy. Vysoké trávy a buriny za mestom pripomínajú režisérov skorší výborný film Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku, ktorý tu istými činmi kopíruje. S hlavným hrdinom tohto filmu však táto hlavná postava ťahá za kratší koniec, keďže ide o inteligenčne menej vyspelého muža, ktorý je väčšinu čau mĺkvy a tvorcovia sa nedelia ani o myšlienky v jeho hlave, čo vytvára chladnejší prístup ku divákovi ako má hrdina v Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku. Pri hádzaní úlomkov konárov do vody, kričaní pri rýchlej jazde na bicykli či úplnom vypnutí v oddychovaní v tráve si zasa musíme položiť otázku: dá sa v takomto filme nájsť poetika? Všetko je totiž uhlom pohľadu. S násilím, drsnosťou a podaním (v jednoduchosti je niekedy krása) sa Wakamatsu rozhodne vyhral a film patrí ku jeho lepším veciam, ktoré by nemali ujsť žiadnemu fanúšikovi hororov či znepokojivých filmov.

Videl som 79 min. verziu. Podľa čsfd 1969, podľa imdb 1968. 13. storočie. Začína sa nemravnými obrázkami, možno historickými, možno spravenými pre účely filmu s dojmom vzniku v dobe, ktorú film zobrazuje. Film je na Wakamatsua a rok vzniku prekvapivo farebný, keďže najmenej 3 filmy z tohto roku (1969) robil prevažne čiernobiele s menšinovými farebnými scénami. Film sa začína bizarne, otrhaný pútnik sa rozpráva so zakopanou mŕtvolou, ktorej trčí zo zeme ruka. Tvorcovia sa snažia vyvolať zaujímavú atmosféru hmlou a krvou. Film obsahuje pár akoby osudových udalostí, ale nie je úplne jasné, čo má byť jeho hlavnou témou. V bitkách vo feudálnej Číne úplne zlyháva, neponúka ani zaujímavé charaktery, s ktorými by chcel divák tráviť čas dlhšie. Koláž vzájomne sa prelínajúcich obrazov pri scéne náruživosti k chodidlám je skôr rušivá, zase ale ani obsah v celom filme nie je vábivý. Film má scény a postavy, ktorým by režisér zručný pracovať s látkou vedel dodať aspoň trocha duše či zábavy. Ale Wakamatsu to nezvládol. Hudba je tu nezaujímavou, rutinnou záležitosťou. Nie je mi jasné, či existuje aj verzia s japonsky hovoriacimi hercami alebo len s anglicky hovoriacimi Japoncami. Zatiaľ najhorší Wakamatsu, ktorého pointu filmu sa dá len ťažko dohľadať.

Nočné cesty jazdy áut a za tým slideshow záberov mesta, potom pomalá jazda za zvukov romantickej hudby strunových nástrojov a občasného bubna. Štvorica cestujúcich v aute niekam preč z civilizácie je nesúrodá, jeden je zajatec s prekrytými očami. Prvý konflikt sa začne už v aute, kedy sa zajatcovi chce močiť. Aby sa predišlo najhoršiemu, predsa len mu pristúpia na jeho žiadosť a aj keď tradičný mužský piss contest sa nekoná, emócie hnevu v tom predsa sú. Inak je atmosféra uvoľnená, len chvíľu nevieme, prečo sú zviazaní jeden muž a jedna žena a podľa všetkého sa nepoznajú, keďže žena nereaguje dobre na obchytkávanie práve toho spútaného. Popis filmu je: A bunch of violent hippies kidnap and humiliate a young romantic couple, while a nearby yakuza gang observes the situation, čím sa dá zhrnúť celý film. Logický lapsus: ešte som nevidel mafiánov nízkeho ranku, ktorí by sa nesnažili napraviť svoju chybu, keď to majú na podnose. Títo ani nemali strelné zbrane a neutekali na krátku vzdialenosť za ich utekajúcim cieľom, ktorý mali na očiach. Po znásilnení, kedy rutinu činu režisér tentoraz zobrazuje rýchlou sekvenciou záberov, nasleduje trocha surrealizmu so scénou ležania a kývania tým hore. Ako sa to stalo, čo to znamená a prečo postava potom uteká, nie je jasné. Režisér opäť po dlhom čase čiernobielej prechádza do farby a zobrazuje surreálnu scénu. Film sa v niektorých scénach snaží byť vtipný či okázalý, ale bez kvalitne napísaného scenára plnom komplexných postáv to vychádza nazmar. Režisér dokázal už aj oveľa lepšie, a to dokonca z rovnakého roku. Film je veľmi umelecký, zrelý na interpretácie, ale skôr len kvôli tomu, aby mohol ponúkať viac krvi, nahoty a násilia.

Japonské mesto, bar a traja kamaráti, skrachovaní študenti, ktorí spolu bývajú v jednom byte. Čiernobiely vizuál mi príde bledší ako v režisérovom filme z rovnakého roku Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku. V prvých minútach sa dá badať trochu preskakujúci strih, ktorý si režisér asi neustrážil. Hudba je na začiatku upokojujúca, nie je tak strhujúca a znepokojivá ako v Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku. To je tiež nevýhodou filmu, že mu trvá, kým diváka zaujme. To sa stáva v momente, keď sa dvaja z troch študentov rozhodnú nevystúpiť z vlaku na svoje zastávke a tretí sa ku nim pridá. Zámer je ešte nejasný a znie to poeticky. Niektoré scény, ako napríklad príchod vlaku na stanicu, či chodenie po móle alebo na pláži, by sa patrilo v záujme lepšej plynulosti deja skrátiť. Strhnutie diváka v Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku bolo zapríčinené rýchlym vtiahnutím do deja s jasným zámerom, ktorý mal úvod asi 3 minúty filmu a počas toho úvodu bol film aj formálne strhujúci. Tu zámer síce tušíme a poznáme z obsahu, ale kým sa režisér vypľuje, chvíľu trvá. Pri zbadaní young couple na pláži pomenujú svoj problémy a vtipkujú na účet jeden druhého. Z náhleho popudu sa preto mladý pár rozhodnú napadnúť. Pri rozhovore s mužom sa vyhovárajú na sociálne dôvody, čo veru niekedy nie je výhovorka. V násilných scénach opäť nie je strhujúca hudba ako v Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku, skôr taká, ku ktorej si priradíte folk melódie Texasu. Znásilnenie tu režisér zobrazuje aj ako rutinnú udalosť, kedy ku tej istej scéne priradí hlavu jedného z trojice študentov. Wakamatsu opäť prepína z čiernobielej do farby. Film je čiernobiely do momentu, kedy sa dvaja z hlavných postáv trojice študentov rozhodnú špehovať suseda cez dieru v stene. Pohľad na dianie v susedovej izbe už je farebný. Z japonskej kultúry spoznávame dávanie nôh pod nízky stôl a prikrývanie si nôh obrusom. Hlavní hrdinovia sa snažia osloviť ženy aj na ulici, ale podľa reakcií bol pickup ešte zjavne v plienkach a bez dobrých tipov ako dnes. Hlavní hrdinovia síce majú podobný problém ako má hlavný hrdina režisérovho filmu Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku, ale rozoberajú aj príliš veľa tém, čím roprávanie o nich je menej intenzívne ako v spomínanom filme, aj ich činy nie sú tak intenzívne a strhujúce ako v tom filme a atmosféra tiež až toľko neznepokojuje ako tam.

Videl som 67 min. verziu. Pulp žáner je zdôraznený zrnovitosťou obrazu, ale nie veľmi, aby to nerušilo. Čiernobiela tu snáď lepšie zdôrazňuje obsah akoby to robila farba. Nepokojná hudba nervózneho brnkania na klavír zmiešaná s asi dunivým zvukom bubnov pri pozorovaní znásilnenia hlavným hrdinom Yamazakim (strieda ju len párty hudba na párty, kde hlavný hrdina extravagantne tancuje – keď človek nemá uši a nevie nič zatancovať a strunový nástroj na konci) dáva tempo víru jeho myšlienok, ktoré mu idú hlavou a žiadna z nich nie je žene pomôcť. Zmatňovanie a zaostrovanie či ručná, rozkývaná kamera umocňujú perverzný dojem. Slideshow trochu roztrasených obrázkov osamelosti a túžby dáva priestor ďalším myšlienkam nespokojného hlavného hrdinu. Nemotorne sa pohybuje okolo súložiaceho páru a nevychádza mu ani zatiahnutie ženy od cesty. Wakamatsu ale neponúka len násilné scény, ale napríklad krásnu hru svetla a tieňa za denného svetla v mestských uliciach (00:09:30). Hlavný hrdina má matrac na zemi, tričká zavesené na vešiaku, ale bez skrine a sťažuje aj na odstránenie red light zone, ktorá mohla vyriešiť jeho problémy. Prvú pozitívnu, obojstranne dobrovoľnú fyzickú skúsenosť, letmú pusu, zaberá režisér tak z desiatich metrov od hrdinu a so stabilnou kamerou, na rozdiel od násilných scén, ktoré zaberá zblízka a s trochu trasúcou sa kamerou. V dvadsiatej tretej minúte, po pár pokojných nenásilných scénach, film pri pokuse o znásilnenie prekvapivo prechádza do farby. Bliká pritom červená farba ako alarm. Asi je to nekvalitný filmový materiál, ale napríklad v USA sa v tých časoch natáčali už aj vizuálne kvalitné filmy, toto blikanie a nechcené farby vo filme patria ku koncu štyridsiatych rokov, kedy sa farebné filmy začali používať. Kontrast čiernobielej a farby ale režisér využíva umne, podľa toho, čo chce zobraziť. Ku poslednej obeti napríklad v krvi zobrazuje vlny jazera. Forma filmu je výborná a pohlcujúca, obsah veľmi znepokojivý. Niečo ako poučenie sa tu dá nájsť. Hlavný hrdina síce chápe svoju aktuálnu a spoločenskú situáciu, nerozumie však vzťahom, kvalitnému zvádzaniu a kvalitnému sexu, čo sa pri troche nadradenosti, pocitu moci a vlastnej dôležitosti môže zvrhnúť ako tu do prerodu na sériového vraha a násilníka. Nejde však o čistého maniaka. Darí sa mu zviesť ženy do postele či aspoň na rande tak, aby to ony sami chceli. Možno práve táto črta, ktorá ho so spoločnosťou spája, ho robí o to desivejším. Spoločnosť sa reálnemu fungovaniu vzťahov nevenuje v dostatočnej miere ani dnes a pritom by sa kvalitnou komunikáciou o efektívnych spôsoboch vzájomného súžitia predchádzalo mnohým nešťastným udalostiam a smutným životom. Vážne výčitky ohľadom filmu by som našiel akurát vplyvom nejakej kreatívnej kritickosti, lebo film je vo veľkej miere intenzívny a vážne zobrazuje napínavú tému so spoločenským presahom.