Arkanoid

Film začína hudbou, ktorú si viete pustiť z kľukového automatu a záberom na figúrku s veľkou hlavou, asi Humphreyho Bogarta. Ako prvého z hercov vidíme zívajúceho Yuyu Uchidu, známeho napríklad z neskoršieho Wakamatsuovho filmu Mizu no nai puru, kde predviedol výborný výkon v hlavnej úlohe. Samovraždy bez dôvodu, ktoré sa týkajú slávnych ľudí, považuje tento súkromný detektív za troubling trend. Ešteže ho má jeho sekretárka čím potešiť. Prichádza klient, pri ktorom nastávajú komické situácie. Yen bol vtedy na tom asi tak zle, ako teraz, podobne ako vtedajšia talianska líra. Jednoducho vytiahnuť z vačku 300 000 yenov, čo je hodnote viac ako 2000 € sa dalo, nebolo ich treba nosiť v kufríku. Dáva sa tu väčší priestor sexuálnym scénam, ktoré film veľmi neobohatia. Koláž navzájom sa prekrývajúcich scén nepovažujem za dobré vizuálne riešenie, našťastie je to použité len v minime. Scénu znásilnenia tu vidíme, keď je garde opačné, ako býva stereotyp. Iný ako zdravý vzťah ku žene, tu však je, a to pobláznenie femme fatale. V 43. minúte ma prekvapila kombinácia ružového reflektoru v noci v kombinácii s farbami v izbe. Nie je jasné, o čom má film byť, lebo focus sa strieda. O prepadnutí femme fatale (najlepší je podľa mojej skúsenosti Body Heat s Williamom Hurtom a Kathleen Turner)? O strate mužských vzorov, keď hlavný hrdina zlyháva okrem sexu vo všetkom, čo od neho ženy chcú (má až na chlapa s rovnakým účesom a telesnými proporciami, ako má on)? Je to komédia? Je to krimi? Viac ako hodinu z vyše 90-minútového nepoznám odpovede. Záhada tam rozhodne je, ale veľmi to na mňa nefungovalo. Spoiler. Hlavný hrdina mi príde ako nekonečne hlúpy muž, lebo v závere si namiesto ženy, ktorá bola pri ňom roky, a nezradila ho, vyberie tú, ktorá ho skoro stála život, keď zosnovala plán na jeho vraždu. Záver sa mi preto rozhodne nepáčil a počínanie hlavného hrdinu vo filme ma prevažne iritovalo.

Prečo sa film oplatí pozrieť: raný Wakamatsu; dozviete sa, čo je keloid a že sa v 60. rokoch v Japonsku sprchovalo pomocou misiek vody. Vo Wakamatsuových začiatkoch je ešte čiernobiela. Pohľad na oko a potom na steny sídliska. Zoznamujeme sa s postavami najprv obrátenými chrbtom. Na sexe v tomto filme najviac desí Stalinov obraz v pozadí. Nuž, nejaká myšlienková obrana proti USA sa tam možno vyvinula. Teatrálnymi dialógmi v posteli snáď tvorca nechce upriamiť divákovu náladu na vážnosť. Podľa mojich skúseností sa po sexe nerieši geopolitická situácia a svetový mier, ale ako paródia by to fungovalo. Našťastie to zachraňuje viac prirodzený dialóg o pár minút neskôr. Rutina životov obyvateľov sídliska je nudná, bohužiaľ je tomu prispôsobený aj dej filmu. Humoru je málo. Hovorí sa aj o vtedajšej situácii vo Vietname, ale problém nie je dostatočne rozobratý. V podstate to chválim, lebo to nevyzerá byť ani účelom filmu, ale zaoberať sa len útržkami informácií a nie faktami vo svojej komplexnosti dobré nie je. Vo filme vidíme dôležité témy sebanaplnenia, naplnenia vo vzťahu a túžbe po deťoch, čím sa aj pri tomto dokazuje, že pokiaľ tieto jednotlivé veci človek chce, treba začať sebou, potom vzťahom a nakoniec deťmi a nemal by poradie prehadzovať a jedno zamieňať za druhé, čo vedie k nešťastiu možno aj pre ďalšie generácie. Keď už som si myslel, že Wakamatsu sem neprinesie násilie, opak sa stal pravdou a tesne pred koncom prvej hodiny som sa dočkal napadnutia, pri ktorom mal hrdina po čine najviac prekvapivý výraz z režisérových filmov, čo som videl. Našťastie to nie je koniec a v intenzívnych momentoch sa pokračuje. Škoda len, že sa ku nim režisér dostáva celý predošlý príbeh len veľmi ťažkopádne.

Už „šťukadlo“ (prepichovač) na lístky do metra v ruke nervózneho vydáva rytmické zvuky, ktoré určujú tempo filmu. Zábery len na tú ruku so štukadlom pri rozprávaní obete s hlasom vylepšeným o nejaký ten možno „snový“ efekt, ktorá rieši rôzne pocity zo znásilnenia pri ľútostivej dramatickej hudbe vytvárajú vtiahnutie do filmu. Hudobne sa prejde aj na osemdesiatkovú klasiku a hudobný podklad ku scénam je vždy výborný a vhodný. Verejné WC pripomína to zo Jûsan-nin renzoku bôkôma. Pokus o rape je natočený výborne, vidno pokrok v Wakamatsuovej kamere, ktorá ponúka podmanivé obrazy, čo len tak hrajú farbami. Červená v doplnkoch, modrá v noci, zelená na chladničke a sklených fľašiach, všetko vyvoláva výrazné dojmy pripomínajúce Argenta. Nočný vlak zobrazený s odrazom vody so svetlami mesta je nádhera. Ulica s blikajúcimi reklamami a z jednej strany po druhú ovešaná nejakými farebnými oslavnými ozdobami je čistý vizuálny cirkus, ale aj to mám na Ázii rád. Fontána po zranení je mágia. Ku koncu prvej 40-minútovky sa objaví v pri zobrazení jedného bytu snový fialový filter. Chladné dialógy vyvolávajú sociálny odstup ešte skôr, ako boli úplne vypovedané. Za hlavného hrdinu si režisér vybral chlapíka, ktorý vplyvom úvodnej udalosti filmu zažíva netradičnú krízu stredného veku. Tentoraz to nie je študent intelektuál či mladík z jednoduchých pomerov, ale chlap s rodinným zázemím, spokojnou ženou a dvoma malými deťmi. Po zážitku so ženou v žltom už pozerá doma na svoju spiacu rodinu inými očami, na čo využíva režisér creepy kameru, tak obľúbenú v osemdesiatych rokoch, pri ktorej sa hudba vypína a hučí súbežne s ňou desivé ticho. Fungujúce napätie je kapitolou samé o sebe. Okrem prvoplánovo napínavých scén sú tu ešte ďalšie. Celý čas, dokedy sa to nestane, čakáte, kedy hlavnému hrdinovi skutočne prepne. Vtipná scéna v obchode, kde ginger ale, čo celý čas pije hlavný hrdina, nemali, sa nezabúda. Wakamatsu prišiel do filmu so svojimi tradičnými znakmi a pridal aj iné kvality, na ktoré som doteraz uňho nebol zvyknutý (videl som jeho 5 filmov z roku 1969 a 1 z roku 1978). Formou potešil, dejom prekvapil a priniesol zaujímavý zážitok.

Tradične čiernobiela pri Gendai filmoch Kojiho Wakamatsu z roku 1969. S farebnou sa začína až tesne pred koncom v nezmyselnej koláži japonskej/americkej vlajky a erotických scén. Film začína výraznými pochmúrnymi zvukmi a fotkami protestov v Japonsku. Škrípavé husle a drmatický klavír sa snažia robiť atmosféru. Policajti sledujú podozrivého z bytu oproti, kde im domáca vraví, že nepozná ani ľudí, čo bývajú pri nej. Vykorenenosť zo spoločnosti býva častým motívom v Wakamatsuových filmoch (platí pri všetkých 5 jeho filmoch, čo som pred týmto filmom videl). Zdá sa, že aj podozrivý má existenčné problémy. Je nezamestnaný a okrem sexu a predohier s dvoma ženami, s ktorými žije, aj letargický. Wakamatsu tu možno vďaka svojmu trestu vo väzení účelne ponižuje policajtov, ktorí namiesto riešenia vlastného sexuálneho života musia počúvať radovánky podozrivého. Wakamatsu znova prináša niečo iné, ako pri iných svojich filmoch z roku 1969 (pred týmto filmom som ich videl 4), ale tentoraz sa v sexuálnych scénach utápa až príliš. Jednoducho, všetci sú viac ako 41 minút (väčšina deja) v úplnej pohode, až sa divák začína nudiť a hovorí si koniec „žili šťastne, dokiaľ nepomreli“. Divák si skoro myslí, že film nejde okolo znásilnenia ako ostatné Wakamatsuove filmy, no po polovici filmu sa to zmení. Na počet polôh možno najrozmanitejší Wakamatsuov film, bohužiaľ sa dá zaradiť medzi tie nudnejšie, aj keď sa môže dať interpretovať aj ako skúmanie harmonických sexuálnych vzťahov.

Michael Bisping v dobrej nálade, tradične s anglickým prízvukom, imitujúci aj ten Darrena Tilla v diskusii s komikom Louisom J. Gomezom rozoberajú fighterský svet aj hlúposti. Cením aj za šírenie dobrej nálady.

Pohodová relácia dvoch MMA fighterov, Patrika Kincla a Tomáša Kvapila, kde sa dá v diskusiách veľa dozvedieť od nich, ako aj od hostí, taktiež načerpať nové uhly pohľadu.

Prakticky to isté, čo neskoršia relácia Age of MMA, s rovnakým moderátorom, obohatená o box.

Slušne odmoderovaná relácia o zahraničnom aj domácom dianí v MMA. Ku plnému počtu mi chýba viac srdca.

Chlap v montérkach je zamyslený a má plno munície v zásobe, ale ešte brúsi zbraň. Ráno potom: zasnený pohľad sa neteší možno len z pekného dňa, ale vyberá si, kam svoju túžbu namieriť. Starostlivo nahraný zvuk rozliehania sa jemného búchania tam, kde je ticho, striedaný s ladením strún gitary, pripomína dnešné ASMR (v aute zasa počujeme veľmi výrazného komára). Predstaví sa ako policajt, čo ho dostáva ku nej do bytu. Zámery však od začiatku komunikuje revolverom. Aby režisér umocnil náhly šok, zvolil aj kamery v prvej osobe, ktorá sa ku napínavej atmosfére dokonale hodí. Pohyby pri znásilnení zvukovo znova supluje ten zvuk, odkedy vyšiel na bicykli. Scény sú drsné a prekvapia. Krv je svetlá, aká býva v týchto nízkorozpočtových filmoch. Dialógy sú úsporné, vzhľadom na mentálne nastavenie hlavného hrdinu, situáciu a dĺžku filmu, ale aj tak dokážu šokovať, hlavne ten o krásnom výhľade. Stalkerská amatérska kamera známa viac z o 2 roky mladšieho Friday 13th, tu zobrazuje drsné scény len z blízka, napríklad cez vysoké trsy trávy. Vysoké trávy a buriny za mestom pripomínajú režisérov skorší výborný film Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku, ktorý tu istými činmi kopíruje. S hlavným hrdinom tohto filmu však táto hlavná postava ťahá za kratší koniec, keďže ide o inteligenčne menej vyspelého muža, ktorý je väčšinu čau mĺkvy a tvorcovia sa nedelia ani o myšlienky v jeho hlave, čo vytvára chladnejší prístup ku divákovi ako má hrdina v Gendai sei hanzai ankokuhen: aru torima no kokuhaku. Pri hádzaní úlomkov konárov do vody, kričaní pri rýchlej jazde na bicykli či úplnom vypnutí v oddychovaní v tráve si zasa musíme položiť otázku: dá sa v takomto filme nájsť poetika? Všetko je totiž uhlom pohľadu. S násilím, drsnosťou a podaním (v jednoduchosti je niekedy krása) sa Wakamatsu rozhodne vyhral a film patrí ku jeho lepším veciam, ktoré by nemali ujsť žiadnemu fanúšikovi hororov či znepokojivých filmov.

Videl som 79 min. verziu. Podľa čsfd 1969, podľa imdb 1968. 13. storočie. Začína sa nemravnými obrázkami, možno historickými, možno spravenými pre účely filmu s dojmom vzniku v dobe, ktorú film zobrazuje. Film je na Wakamatsua a rok vzniku prekvapivo farebný, keďže najmenej 3 filmy z tohto roku (1969) robil prevažne čiernobiele s menšinovými farebnými scénami. Film sa začína bizarne, otrhaný pútnik sa rozpráva so zakopanou mŕtvolou, ktorej trčí zo zeme ruka. Tvorcovia sa snažia vyvolať zaujímavú atmosféru hmlou a krvou. Film obsahuje pár akoby osudových udalostí, ale nie je úplne jasné, čo má byť jeho hlavnou témou. V bitkách vo feudálnej Číne úplne zlyháva, neponúka ani zaujímavé charaktery, s ktorými by chcel divák tráviť čas dlhšie. Koláž vzájomne sa prelínajúcich obrazov pri scéne náruživosti k chodidlám je skôr rušivá, zase ale ani obsah v celom filme nie je vábivý. Film má scény a postavy, ktorým by režisér zručný pracovať s látkou vedel dodať aspoň trocha duše či zábavy. Ale Wakamatsu to nezvládol. Hudba je tu nezaujímavou, rutinnou záležitosťou. Nie je mi jasné, či existuje aj verzia s japonsky hovoriacimi hercami alebo len s anglicky hovoriacimi Japoncami. Zatiaľ najhorší Wakamatsu, ktorého pointu filmu sa dá len ťažko dohľadať.