MikO_NR_1909

Tak, vyzerá, že som opäť raz štedrý. Skala je prototypom Bayovej skladačky, ktorá inteligenčne tápe, je vysoko nevierohodná, avšak neberie sa smrteľne vážne. Prihodí sem tam dáku tu hlášku a vo výsledku pôsobí ako taký podraz, keďže je zahalená rúškom balastu, ktorých fatigu prekrýva svojimi najsilnejšími zbraňami. Cage prekvapivo šliape, Connery oprášil svoju charizmu v pozdnom veku a i ostatné zložky sú v relatívne akcieschopnej forme. Z času načas nezaškodí, aj art sa dá oprášiť mainstreamovým akčňákom.

Durak sa viac sústredí na kompresiu dotykovej reality skrz nepríjemné pole indícií, ktoré pôsobia na súčasnú ruskú spoločnosť, ako aj jej celoplošnou deštruktívnou katarziou bezvýchodísk z tohto stavu. Leviatan bol viacej pocitový, nádherný a až poeticko umelecký, Bykov skúma príčiny explicitnosti ďaleko razantnejšie a cez priečne dynamickú optiku. Je to i príbeh viacerých paradoxov, ktorých kontrast vystihuje tvrdenie, že každý nekalý čin je výsledkom systému, ktorý mu to umožnil. Čiže vzťahuje to na pomeri v Rusku, ale jeho posolstvá sú všeobecné. A vieme sa s nimi ľahko identifikovať, lebo ľudská zlomyseľnosť vychádza z narúšaniu etických princípov rovnosti a tú zase formuje vlastníctvo matérie. Hlavný hrdina bol možno "trochu" naivný, ale to bol aj Shane a tiež som mu to nezazlieval.

Zaujímavá téma, zopárkrát už bola neúspešne použitá v béčkových filmoch, avšak ani tu nie je dáko prevratne rozvedená. V Kurtovi Russellovi prúdi krv kovboja o tom potom. Zahler pridal do deja nad-naturálno, aby umnejšie paralyzoval diváka, ktorý sa chce báť, avšak nedokáže ma viesť vo vysokú koncentráciu počas celej stopáže. Akosi šľape na pol plynu. Hateful 8 z minulého roka je tiež svojskou divadelnou hrou s divákom, lenže je nesmierne zaujímavo štylizovaná a dá sa opakovane na ňu nahliadať iným očkom. Tu mám pocit, že tomu tak nie je.

Craven vychádza z tématu, ktorý bol vo filmovom priemysle prezentovaný viackrát a nikdy nie v takto kontroverznom obale. Myslené nezdravo. Kadencia násilia a jednostrannosť deja je tak nechutne a oplzlo očividná, že stráca svoju "dokumentárnu úchylku". Škoda, že film zapadol do kategórie dementnej účelovosti alá Cannibal Holocaust, než do naturalistického Texas Chainsaw Massacre, ktorý svoj relatívne amatérsky look a prácu s nehercami vytiahol do veľmi nepríjemnej, až mrazivej úrovni...

Výrazne dramaticky vystavaná melanchólia na rozmedzí ťažkej generačnej etapy a ktorá pôsobí vari väčšmi v symbolike (slivovica), než v okázalých protikomunistických tendenciách. Tie sú ale veľmi citlivo držané pod čiernou zemou a príbeh je činorodý a poučný i bez ich násilnej prezentácie (čo napr. v rokoch po 2000 sa mechanicky trápne v našej koprodukcii opakuje). Výborné vzťahové parametre, adresná koncepcia scenára, umné vystihnutie vidieckej mentality, ako i pôsobivé exteriérové retro kulisy. Hrušinský opäť exceluje a to 2 roky dozadu hral hocčo, len nie dobrého holuba.

Čo už, zase až tak mi to nesadlo, i keď oceňujem zvolený štýl rozprávania a také to poctivé precítenie vidieckych pomerov. Lenže kameraman tohto filmu nespolupracoval s Robertom Bressonom, takže tie scenérie a chatrče pôsobili umeleckejšie a s hlbším previazaním až na dedinských akciách v noci, než v staticky menej zaujímavých dlhých záberoch. Epizodická schéma nie je súvzťažná k celku, čiže vyjadruje skôr mentalitu jej obyvateľov a v takom tom historickom a svižnom prednese pôsobí celkom originálne. Ešte si tento "eastern" nechám lepšie premyslieť.

Pôsobivá obrazová stránka, ako z najlepších sovietskych čias. Výprava, posolstvá a rozprávkovosť ako šitá na mieru straníckym poučkám o abstraktnom zážitkovom rozvrhu a podrývaním inteligencie. Ale Sadko je súdržný, poučný, naivný a neprechádza naratívnymi trápnosťami, ako trebárs Kráľovstvo krivých zrkadiel (1963) a pamätníkov dozaista pohladí po duši. Dnes takýto témat nahradí uletená digitalizácia a trápne dialógové a konzumné trendy. Dáke to kúzlo o dosiahnutí šťastia teda spĺňa, ale až moc sa v konečnom dôsledku vzďaľuje realite.

Motívy a strasti našich postáv sú tu podobné, ako v najslávnejších Lynchových filmoch, avšak v digitálnej para psychóze, či dokonca dobre že nie jej meditáciám nad zvolenými polo-hluchými interpretáciami neurčitých obrazcov už tu nie sú ani zďaleka tak zaujímavé. Mi to pripadá, ako keby režisér, niekdajší novátorský postmodernista (myslené s úprimným rešpektom) už všetko podstatné povedal a chcel to dáko galantne ukončiť. Galantné to určite nie je a myšlienkovo to Modrému zamatu a Mulholland Drive skrátka nesiaha ani po kotníky. Škoda, že sa atmosferické zázemie z priestorov natáčania až násilne prenieslo len do centralistickej osi okolo Laury Dern - čo činilo bezmála, ďalšie dve hodiny.

Určite nepríjemný zážitok, možno (film) nie je nasnímaný v prevratnej kompozícii a pod rúškom mnohopočetnej výpravy dodávajúc scénam plnosť a priestorovú hĺbku, ale bez rozpočtu a s prenikavým, štylizovaným herectvom. Jednotlivé metafory a strach pochádzajúci z ich dôsledkov sú naviac stále aktuálne a majú svoje reálne opodstatnenie. Cronenberg využíva svoje dovednosti deštrukcie a rozkladu miesto nefungujúcich vzťahov a podvedomých nástrah zákutí ľudskej duše. Vie, že ak ide o produkt nevsugerujúci akúkoľvek pohnútku nádeje a prítomnosti východísk takéhoto riešenia zapeklitej situácie, musí sa zbaviť humoru. A to myslím, že zvládol naozaj bravúrne.

Som zvedavý, či sa v modernom svete športu uskutočnia takéto druhy rivalít, keďže stále viac na svetlo sveta svitne ku komercializácii a ziskovosti, čím sa trendy odvracajú v povrchnejšiu šou, než tradičnému súboju na nože. Tento dokument v podstate rekonštruuje slávny zápas v Manile (1975), kde dvaja možno najlepší boxeri, ktorí spolu súperili sa stretávajú v knokaut atmosfére, s fyzickou disproporciou za hranicami vyčerpania síl. Keďže Ali dopadol, ako dopadol, dozvedáme sa udalosti a pikošky od Fraziera. Miestami možno trochu strnulejšie, ale pre priaznivcov boxu sú tu pripravené aj dáke tie zaujímavosti, vplyv a rámcový presah do vzdialenej súčasnosti s jemným a citlivým nostalgickým nahliadnutím.