slavushik

On si proste zaslúži tých päť hviezdičiek, lebo tak dobre som sa už dávno nezasmiala a počas 76 minút som sa ani na sekundu nemohla nudiť. Jednoducho Bulka nikto neprekoná :D

Keďže som čítala aj knihu, tak musím povedať, že kniha bola lepšia, no aj toto je presne ten druh filmu, kde nemusia hrať najznámejší herci, nemusia tam byť super vizuálne efekty, perfektná grafika, či okúzľujúce prostredie, dôležitý je tu príbeh. Príbeh, tak trochu iný. Príbeh, ktorý vás chytí za srdce a zamýšľate sa nad tým, či je to naozaj možné v reálnom svete. A čo je to vlastne reálny svet? Chlapec s mamkou žili len v jednej izbe, chlapec päť rokov nepoznal okolitý svet, nevedel ani, že nejaký svet existuje. Bola tu pre neho iba jedna izba, jedna skriňa, kde chlapec prežil päť rokov svojho života a aj napriek tomu bol šťastný. Po piatich rokoch spoznal svet. Spoznal iných ľudí. Uvidel svetlo, stromy, trávu, nebo. Nič také dovtedy nepoznal. Poznal iba jednu izbu a to, čo bolo v nej. zrazu sa musel prispôsobiť tomu, čo je vonku. Naučiť sa žiť v našom svete. Podarilo sa mu to? Ale áno, on to zvládol, ešte lepšie ako jeho mama. Chlapec sa prvý krát ocitol v "našom" svete. No jeho mamka sa doň vrátila po siedmich rokoch väznenia. Bol to ťažké. V niektorých momentoch veľmi dojímavé, keď si malý Jack dal ostrihať vlasy, aby ich poslal svojej mamke ako silu. Neviem, proste zaujímavý príbeh. Zaujímavé spracovanie.

Presne pred rokom som si pozrela film Song for a raggy boy a vedela som, že na neho nikdy nezabudnem. Bol to neskutočne dojímavý a hodnotný film. Dnes som si pozrela tento. A je to ďalší film, na ktorý nikdy nezabudnem. Neviem, čo ma vedie k pozeraniu takýchto filmov, keď viem, že ma to vždy dojme, naštve, no možno práve to. Človeku pri ňom tečú slzy a zároveň ma chuť niečo rozbiť. Presne to som pociťovala pri vete lekára "Ja ho nebudem operovať, židovského sráča" Samozrejme, ak by ho operoval, zachránil by mu ruku, namiesto toho o deň nato už nebojovali o jeho ruku, ale o jeho život. O ruku prišiel. Chlapec, ktorý sa sám pretĺkal životom. Zažil hlad, zimu a neskutočnú biedu. Nakoniec prišiel aj o ruku. Scéna, keď sa postavil pred zrkadlo a zbadal, že nemá ruku a tak hrozne sa rozplakal, bola asi tá najemotívnejšia, keď sa ťažko zadržiavali slzy. No tento príbeh, aj napriek tomu, že bol smutný a možno depresívny, bol poučný. Na jednej strane by sme sa mali pozrieť ako žijeme teraz my, a ako nám aj tak stále niečo chýba, a ako žil on. Sám, bez rodiny, domova, jedla či tepla. No aj tak sa našiel stále niekto, kto mu pomohol a on cítil lásku. To, čo asi najviac potreboval. Nie každý mu otvoril dvere. Ľudia sa báli. No on to aj napriek všetkým skúškam prežil. Vydržal to. To ako mu otec povedal „ty musíš prežiť“. On prežil. Všetko to, čo ho postrehlo, čím si prešiel. On to prežil. Stál sa manželom, otcom, dedkom. Jeho príbeh, však nebol len rozprávaním pre deti. Bol to skutočný príbeh, ktorý chytí za srdce. Možno je takým posolstvom do ďalších dní. „nikdy sa nevzdávaj, nikdy nevieš, čo ťa čaká“!