slavushik

On si proste zaslúži tých päť hviezdičiek, lebo tak dobre som sa už dávno nezasmiala a počas 76 minút som sa ani na sekundu nemohla nudiť. Jednoducho Bulka nikto neprekoná :D

Keďže som čítala aj knihu, tak musím povedať, že kniha bola lepšia, no aj toto je presne ten druh filmu, kde nemusia hrať najznámejší herci, nemusia tam byť super vizuálne efekty, perfektná grafika, či okúzľujúce prostredie, dôležitý je tu príbeh. Príbeh, tak trochu iný. Príbeh, ktorý vás chytí za srdce a zamýšľate sa nad tým, či je to naozaj možné v reálnom svete. A čo je to vlastne reálny svet? Chlapec s mamkou žili len v jednej izbe, chlapec päť rokov nepoznal okolitý svet, nevedel ani, že nejaký svet existuje. Bola tu pre neho iba jedna izba, jedna skriňa, kde chlapec prežil päť rokov svojho života a aj napriek tomu bol šťastný. Po piatich rokoch spoznal svet. Spoznal iných ľudí. Uvidel svetlo, stromy, trávu, nebo. Nič také dovtedy nepoznal. Poznal iba jednu izbu a to, čo bolo v nej. zrazu sa musel prispôsobiť tomu, čo je vonku. Naučiť sa žiť v našom svete. Podarilo sa mu to? Ale áno, on to zvládol, ešte lepšie ako jeho mama. Chlapec sa prvý krát ocitol v "našom" svete. No jeho mamka sa doň vrátila po siedmich rokoch väznenia. Bol to ťažké. V niektorých momentoch veľmi dojímavé, keď si malý Jack dal ostrihať vlasy, aby ich poslal svojej mamke ako silu. Neviem, proste zaujímavý príbeh. Zaujímavé spracovanie.

Presne pred rokom som si pozrela film Song for a raggy boy a vedela som, že na neho nikdy nezabudnem. Bol to neskutočne dojímavý a hodnotný film. Dnes som si pozrela tento. A je to ďalší film, na ktorý nikdy nezabudnem. Neviem, čo ma vedie k pozeraniu takýchto filmov, keď viem, že ma to vždy dojme, naštve, no možno práve to. Človeku pri ňom tečú slzy a zároveň ma chuť niečo rozbiť. Presne to som pociťovala pri vete lekára "Ja ho nebudem operovať, židovského sráča" Samozrejme, ak by ho operoval, zachránil by mu ruku, namiesto toho o deň nato už nebojovali o jeho ruku, ale o jeho život. O ruku prišiel. Chlapec, ktorý sa sám pretĺkal životom. Zažil hlad, zimu a neskutočnú biedu. Nakoniec prišiel aj o ruku. Scéna, keď sa postavil pred zrkadlo a zbadal, že nemá ruku a tak hrozne sa rozplakal, bola asi tá najemotívnejšia, keď sa ťažko zadržiavali slzy. No tento príbeh, aj napriek tomu, že bol smutný a možno depresívny, bol poučný. Na jednej strane by sme sa mali pozrieť ako žijeme teraz my, a ako nám aj tak stále niečo chýba, a ako žil on. Sám, bez rodiny, domova, jedla či tepla. No aj tak sa našiel stále niekto, kto mu pomohol a on cítil lásku. To, čo asi najviac potreboval. Nie každý mu otvoril dvere. Ľudia sa báli. No on to aj napriek všetkým skúškam prežil. Vydržal to. To ako mu otec povedal „ty musíš prežiť“. On prežil. Všetko to, čo ho postrehlo, čím si prešiel. On to prežil. Stál sa manželom, otcom, dedkom. Jeho príbeh, však nebol len rozprávaním pre deti. Bol to skutočný príbeh, ktorý chytí za srdce. Možno je takým posolstvom do ďalších dní. „nikdy sa nevzdávaj, nikdy nevieš, čo ťa čaká“!

Dosť sa začínam obávať o svoje psychické zdravie. Po prvé preto, že som si to vôbec pustila, ale to by sa dalo ešte zniesť. Po druhé však preto, že som to vôbec dopozerala, keďže toto je ďalšia vec, ktorej sa obávam, ale mala som pocit, že sa seriózne povraciam, ale nebudem vás zaťažovať svojom zdravotným stavom, aj keď to bolo zrejme preto, že to bolo tak neskutočne nechutné a odporné, len sa mi to nikdy predtým nestávalo. V neposlednom rade sa však pýtam, či som sa fakticky nezbláznila, keď sa pozerám na počet vašich hviezdičiek a percentuálne hodnotenie. To sa naozaj začínam obávať, že som sa seriózne zbláznila, lebo si to inak vysvetliť neviem. Prvá polhodinka mi prišla ešte aspoň celkom vtipná. Myšlienka, že ma znásilní les bola dosť originálna, ešte sa nato celkom dalo pozerať. Posledné minúty boli na nevydržanie a nevypla som to len zo zásady, že každý film dopozerám dokonca, aj keď tých posledných pár minút som sa nato fakt radšej nepozerala, lebo by som hodila tyčku na svoj notebook a on by si určite nezaslúžil, aby to schytal len preto, že niekto niečo také natočil a jeho majiteľku napadlo si to pozrieť a pre obrovskú tvrdohlavosť aj "dopozerať". "Myslím, že by sme mali odísť"! Ale nie, vážne? Ja som myslela, že tu ostaneme, lebo na nás útočia démoni lesa, ktorí posadli našich kamarátov. "Mali by sme ju pochovať. Ale veď je to naša kamarátka". Tak áno, preto, že je to vaša kamarátka, tak ju nepochovajte a teda čo ste chceli vlastne pochovať? Časti jej tela, ktoré z nej ostali a to čo sa z nej valilo. To akože toho sme sa mali zľaknúť? Litrov krvi, bielej tekutiny, ktorá vyzerala ako mlieko a niečoho odporné zeleného a žltého, čo sa podobalo na zemiakovú kašu, čim ďakujem sama sebe, že sme ju dnes nemali na obed a práve preto si ju ani najbližšie nedám. Úprimne neviem, čo núti ľudí, dať tomu tak vysoké hodnotenie a ospevovať pána režiséra, ale nech sa na mňa nikto nehnevá, ale okrem pár vtipných častí, z ktorých som si len ja utvorila vtipné momenty, tam nič nebolo. Bolo to odporné, hnusné a zvrátene a pozerala som to sama v izbe a po tme a neviem čoho som sa akože mala báť. Nech mi to odpustí pán režisér, aj všetci užívatelia, ktorých som sa práve dotkla, ale je to môj názor.

Existujú filmy, ktoré na človeka zapôsobia. Filmy, ktoré mu niečo dajú. Filmy, ktoré človek pozerá znovu a znovu. Filmy, ktoré sa pre človeka stanú jeho obľúbenými. Sú filmy, pri ktorých sa človek smeje, pri ktorých plače a pri ktorých je naštvaný režisérskym spracovaním, či hereckými výkonmi. Filmy, ktoré si človek pozrie, len tak pre oddych. Filmy, ktoré ho zavedú do sveta fantázie, či snov a človek zabudne na každodenný zhon a svoje problémy. Existuje mnoho žánrov. Niekto má rád komédie, romantiku, rozprávky. Iní preferujú thrillery či horory. No existujú aj filmy, ako je tento. Film, na ktorý osobne nikdy nezabudnem. A ak dnes nebudem môcť v noci zaspať a budem premýšľať, aspoň budem mať nad čím. Nehodnotím tento film podľa spracovania, či bol formálne zvládnutý dobre, alebo nie. To tu nie je podstatné. Podstatný je príbeh. Videla som filmy, ktoré ma dojali a pri ktorých som plakala. Videla som aj filmy, pri ktorých som mala chuť zabiť. No dovolím si povedať, že som nikdy nevidela film, ako tento. Film, pri ktorom by som plakala a zároveň prežívala neskutočnú zlosť. Pri ktorom som chcela kričať. Vstúpiť do dejovej línie a zabiť. Zabiť človeka, ktorý dokázal, tak neľudským a krutým, sadistickým spôsobom ubližovať nevinným chlapcom a nakoniec jedného z nich zabiť. Mala som chuť zabiť ja jeho. Chlapci boli neľudským spôsobom týraní kňazom, ktorý sa ešte modlil k Bohu. O to viac to vo mne vyvolalo hnev a rozhorčenie. Neskutočné, ako sa niečo také mohlo kedysi udiať. Ako sa niečo také mohlo stať a nemal tomu kto zabrániť. Každý mlčal. Zároveň som si pri tom uvedomovala jednú vec. My sa dnes stále na niečo sťažujeme. Nebaví nás život. A čo oni? Deti, ktoré boli týrané. Žili v neľudských podmienkach, aké si nezaslúžili. Možno neboli neviniatka, ale žiadne dieťa si nezaslúži, aby sa s ním takto zaobchádzalo. Nezaslúži si takto trpieť a ľudia, ktorí im takto ubližujú si zaslúžia tresť smrti. A je mi jedno, či so mnou niekto súhlasí, alebo nie. Žiadne dieťa si takto trpieť nezaslúži. Lenže oni takto trpeli. Pre nás je to nepredstaviteľné. Kto z nás si vie predstaviť, že by ho niekto zmlátil len preto, lebo prekročil čiaru, za ktorú mal zakázané prejsť. Pretože malí chlapci boli oddelení od väčších. Jeden chlapec to porušil a to len preto, lebo chcel dať svojmu bratovi darček k vianociam a zato bol kruto zbitý opaskom po chrbte. V noci boli vyhnaní do tmy a zimy a museli cvičiť, lebo niekomu preplo v hlave a zrejme mu robilo dobre, im takto ubližovať. Kto z nás si vie niečo také predstaviť. Nikto. No tí chlapci boli aj napriek tomu šťastní a nikto z nich sa nevyjadril, že ho nebaví život. Práve naopak svoj život si cenili. Aj keď jeden z nich o neho musel prísť. To bola tá najsilnejšia scéna, keď som plakala a zároveň, tam chcela vstúpiť a zabiť toho odporného kňaza. Fajn, asi za mňa hovoria emócie. Pravdepodobne sa nikomu nebude chcieť čítať tento dlhý komentár. Mne by sa tiež nechcelo. No tento film, tento príbeh si to zaslúži. Film, na ktorý nikdy nezabudnem a ktorý mi opäť niečo dal a ukázal, aký vie byť život. No ktorý mi zároveň dal odpoveď na jednu z otázok, ktorú si kladiem už dlho. Podľa môjho skromného a pravdepodobne aj nepodstatného názoru, film ,ktorý si zaslúži, aby si ho ľudia pozreli a aby sa zamysleli a aspoň na chvíľu sa zastavili. Ďakujem, že sú nám ponúknuté aj takéto filmy.

Kto sa chce vyhnúť rodinkárstvu, deťom a všetkým tým sračkam okolo toho, nech tento komentár ani nečíta. Taká normálna rodinka. Taký klasický, americký, rodinný seriál. Možno mnohými odsudzovaný práve preto, že sa v mnohom podobá iným seriálom... mnohí ho možno odsúdia pre suchý ba miestami až trápny humor, ako by sa mohlo na prvý pohľad nazdávať. Avšak mňa tento seriál chytil... jasne, že sa nikdy nevyrovná seriálom ako Big Bang Theory či How i meet your mother, ale to vlastne ani nebola náplň tohto seriálu. Rodinka manželov s troma deťmi. Pubertiakom, ktorému učenie nič nehovorí. Dcérou, ktorá naozaj nemá talent na nič, aj keď je to kruté. A v neposlednom rade najmladším členom rodiny. Brickom. Chlapcom, ktorý síce stále číta a je až nadmieru inteligentný, má však jednu chybu. Šepká si... nemá kamarátov a nie je vôbec spoločenský. Alebo je tých chýb viac? Aj napriek tomu sa však v týchto deťoch niečo skrýva. Pri postupnom pozeraní zistite, že sa možno nenasmejete tak často ako pri iných sitcomoch, avšak aj napriek tomu, že ešte nemám vlastnú rodinu, tak si uvedomíte, že v každom dieťati sa niečo skrýva... že každé dieťa je niečim výnimočné a to, že váš syn si šepká, vás možno vydesí, ale neskôr si uvedomíte, že má aj iné prednosti... Jednoducho povedané, taká neobyčajne obyčajná rodinka. A aj keď ide o klasickú americkú rodinku, myslím si, že každý z nás by si z nej mohol niečo zobrať aj do nášho života. Nevravím, že je to poučný seriál.. to naozaj nie... ale myslím si, že je to podarený seriál, ktorý vtipným spôsobom hovorí o klasickej rodine a ak sa nato človek pozrie inak môže si z toho aj niečo odniesť... no v prvom rade je to samozrejme seriál. Čiže myslím si, že splnil aj svoju úlohu odreagovať sa, zabaviť a dostať sa do iného sveta :)

Všetci sme omylní a keď som vravela pri filme ostrov smrti, že to bola nuda, tak to som ešte nevidela tento film. Dosť dobre nerozumiem tomu, prečo je tento film zaradený medzi horory, ale zas buďme k sebe úprimný, nie je to prvý ani posledný film, ktorý sa dostal do tohto rebríčka. Neviem, čoho som sa mala v tomto filme báť, ja totiž úplne ani nerozumiem o čom tento film bol, lebo myslím, že som pri niektorých častiach nemala ďaleko od toho, aby som zaspala a neviem či sa mi to pri niektorých aj nepodarilo, kto by to bol vnímal, keď tam bola totálne čierna obrazovka, čo som tiež dosť dobre nepochopila, či to mala byť ta desivá atmosféra, ktorú nám chcel pán režisér navodiť... niekedy som mala problém vidieť, čo tam vlastne je a nie, nebolo to preto, že som nemala okuliare. V Thajsku očividne nepoznajú, čo sú to farby alebo si myslia, že sa vyľakáme čiernej obrazovky, alebo neviem, ako inak si to mám vysvetliť. Len mi teraz prosím Vás nepovedzte, že to len ja som to videla, tak čierne, lebo sa začnem báť, že sa niekto usídlil v mojom notebooku a bude to nejaké rodinné prekliatie. Alebo že by som v minulom živote bola nejakou vrahyňou a niekto sa chce na mne pomstiť? To aby som to začala skúmať a ospravedlnila sa členom rodiny tých zavraždených, aby som mohla pokojne spávať. Ale vráťme sa späť k deju filmu. Teda, ak sa tam vôbec o nejakom deji rozprávať dá. Lebo ja som tam okrem čiernej obrazovky a plačúceho dieťaťa, ktoré celé dni len plače (a ak niekto trpí migrénou, nech to ani nepozerá, to mu na bolesti hlavy neuberie) nič iné nepostrehla. Celý čas som však myslela nato, že ak by moje dieťa stále takto plakalo, tak si asi ublížim, že som zlá matka. Ale inak to bol film bez akéhokoľvek napätia a bola to neskutočná nuda, ani neviem, čo ma prinútilo to vôbec dopozerať, fakt som sa strašne nudila a chcela už konečne koniec, ale môžem si zato sama, keď mám také samovražedné sklony pozrieť si film s tak úžasným hodnotením...

"Začína boj o prežitie!" Tak to teda. Boj či to dopozerám do konca, alebo nie... ale ja som to dala! Ale tak vážne? Film s dvoma postavami, z ktorých postava opačného pohlavia ani nie je pekná. A nielenže je tam absencia postáv a dejovej línie, ale aj nezmyselnosť. Totálna nezmyselnosť. Samozrejme, kto by si všimol, že keď preplávam jazero nevyjdem z neho mokrá. Tak možno tá voda bola sucha, nie? A je úplne prirodzené, že keď mám totálne rozbitú hlavu a noha mi uviazla v pasci, tak ja sa postavím, akoby sa nič nedialo. A manželka mi potom strelí do ruky. No zabitý koniec... Nič lepšie som ani nečakala, ale fakt nie. Jedine, čo ma na tomto pobavilo bolo, ako sa hlavná hrdinka uprostred opusteného ostrova, kde nie je žiadna civilizácia a z ktorého niet úniku, pretože sa ešte aj bojí vody. Fakt originálne. Ale ona sa maľuje? Tak toto bolo špičkové. A tak, možno chcela umrieť pekná, alebo sa chcela ešte viac zapáčiť svojmu psychopatickému manželovi. Nechcem byť však krutá, ale moc jej to nepomohlo. Ponaučenie do budúcna: Nikdy neviete, čo sa môže vykľuť z vášho manžela, takže ak by ma niekedy niekto pozval na opustený ostrov, určite si spomeniem na tento film a samozrejme nezabudnem si pribaliť make up a riasenku. A bolo by celkom fajn naučiť sa plávať, aj keď, ak vyleziete z vody suchá, ktovie aký paranormálny jav sa za tým skrýva, možno ani vôbec plávať nepotrebujete :D A poučenie na záver, ak je vám život milý a nechcete sa unudiť smrťou, radšej si ho nepúšťajte. Aj keď možno ako taká kulisa by to nebolo zle. Neviem, variť či piecť som pri ňom neskúšala. V takomto prípade by sa nato možno aj dalo lepšie pozerať, a ak by sa vám obed či koláč podaril, film by možno dostal aj väčšie hodnotenie.

Naozaj nepatrím k fanúšikom takýchto filmov... Otrepané kresťanské filmy, ktoré nehovoria o ničom inom len o viere v Boha a snažia sa ľuďom vniknúť pod kožu a zapôsobiť na ich city. Tento film ma však niečím dostal. Už pri prvom vzhliadnutí som plakala ako malé dieťa, takže áno zapôsobil na city, až príliš, to je pravda. Ale na rozdiel od iných, mal v sebe niečo, kde mi neprekážal ani útok na city... neprišlo mi to ani ako príliš veľké "rečičkovanie" o Bohu. Tento film mi dodal silu a dôvod k zamysleniu sa nad životom. Možno pre vieru malého osemročného chlapca, ktorý bol podľa mňa úplne úžasný :) Upútal ma možno svojou jednoduchosťou, je to taký obyčajný film na odreagovanie, aj keď pri ňom plačete. Jednoducho ho hodnotím ako nádherný film s myšlienkou.... Aj keď mnohí by so mnou možno nesúhlasili.... ale mňa tento film dostal a patrí k mojim obľúbeným.

Fajn, film som si pôvodne chcela pozrieť len preto, že v ňom hrá Bradley, ale tak samozrejme snažila som sa vcítiť aj do deja. Len už na začiatku som si kládla otázku: "Nemal to byť horor"? Samozrejme odpoveďou by malo byť ,že áno... len to tak akosi nevyzerá. Malé dievčatko, ktoré vlastne nie je malým dievčatkom, ale samotným diablom. Trošku nepatrná podoba so sirotou, ale to si určite nik nevšimol. Už keď som videla tu bibliu, hneď mi napadlo, že panebože nie, ďalšia blbosť typu, že rodičia si zle vysvetlili bibliu alebo ich posadol diabol, alebo čokoľvek podobne nezmyselné... nakoniec sa však zistí, že práve to dievčatko je tým samotným diablom.... Spočiatku nevinné vyzerajúce dievčatko, aj keď podľa mňa vôbec nevinne nevyzeralo, sa nakoniec mení na zákernú beštiu, ktorá je zodpovedná za smrť niekoľkých ľudí a v konečnom dôsledku zabila jedinú postavu, pre ktorú som to chcela pozerať... ale tak fajn, nemohla som byť hnusná a vypnúť to, lebo Bradley zomrel. Ale nakoniec som odvtedy to odporné dievča znenávidela ešte viac... neskutočne mi liezla na city tým svojim akože nevinným výrazom, ktorému by však neuverila asi ona sama. Film síce rozvíja akýsi príbeh, ale celkom určite nejde o žiaden horor, lebo v ňom nebolo nič desivé, prekvapivé ani šokujúce. Takže typická hororová klasika, v ktorej nie je nič desivé ani prekvapujúce... a v ktorej opäť raz ide o posadnutie diablom.. To sa už naozaj nedá vymyslieť nič lepšie?