mm13

Béčkovo napísaný špičkový námet. Koľký krát a koľko krát ešte? Hviezdni herci tomu tým pádom skôr škodia, než pomáhajú, pretože umocňujú očakávania, ktoré ale zďaleka neboli naplnené.

Naplno vychutnané až na druhý krát. Okrem nešikovného premietača som mal pri prvom stretnutí problém s príbehom, v ktorom sa nie a nie zorientovať. Chabé a hlavne pomýlené spomienky na TV verziu s Timothy Daltonom a neznalosť knižnej predlohy mi nedovolili sústrediť sa na práve prebiehajúce udalosti, ich triedenie a už vôbec nie na komunikáciu Jany a Edwarda, ktorá tvorí najpríťažlivejšiu líniu celého snímku. Komunikáciu vedenú nie len cez briskné a svižné dialógy, ale aj tie najmenšie, skoro nebadateľné pohyby tiel a návaly emócií, ktoré tí dvaja obdivuhodne, no chvíľami predsa len márne ukrývali pod zdanlivo neutrálnymi výrazmi vo svojich tvárach. Jana Eyreová v tomto vzťahu jednoznačne vedie (ale rozumiem aj tunajším dámam a ich obdivu k jej proťajšku) a Mia Wasikowska hrá to svoje dievča, ktoré NIKDY neklamalo, no z klamstva ju často vinili a nakoniec zo všetkých najviac oklamali... no odzbrojujúco, na zaľúbenie. Vlastne ho žije. Veľmi, veľmi chytľavé a nákazlivé, tá piata hviezdička čaká iste v tretej projekcii, pri ktorej sa už ale asi rozplyniem blahom. Za zmienku stojí aj postava duchovného otca Johna Riversa, nevďačná to úloha pre Jamieho Bella, ktorý ale tiež nezaváhal a vložil do svojho výkonu všetko, čo príbeh a láska ústrednej dvojice v rámci takto prerozprávaného románu potrebovali, aby to celé bolo ešte väčšie a uveriteľnejšie zároveň.

Presne som odhadol o čo ide a nemám námietku. Režisérke ako Sofia Coppola prajem všetko dobré, opäť mi potvrdila, že patrí k tým tvorcom, s ktorých svetmi dokážem splynúť, mám pocit, že viem presne prečo je každé čo tak ako je, skrátka ich čítam, zdieľam, relaxujem v jedných z najkrajších rozhovorov, aké môže človek viesť - v rozhovoroch vedených cez rozprávanie príbehov. Vrátane tých zdanlivo triviálnych. Nenahradíš!

Neveril, uveril. Všetkému. Herectvu Christiana Balea, o ktorom som bol presvedčený, že spadne do síce znesiteľných, ale povrchných exhibícií á la Brad Pitt aj Davidovi O. Russellovi, že stojí za to čakať na jeho ďalšie filmy, nech mu trvá akokoľvek dlho, kým ich natočí. Fighter má v sebe - hlavne cez talent týchto dvoch pánov a napriek stopercentne filmovému šatu - toľko toho, čomu sa hovorí "zo života", že presvedčil. Rád si niekedy pozriem znova, stále častejšie totiž podobné projekty dopadnú divne. Nič proti nikomu (ale nie, nepáčili sa mi ani Million Dollar Baby, ani Wrestler... a Raging Bull Forever!), ale Fighter je akurát, poctivý a urobil mi nečakane dobre. Ešte aj tie záverečné titulky im vyšli!

Francúzsky sen sa mi páči v spojení s druhým dokumentom, ktoré oba vyšli na jednom DVD. Vydavateľ urobil, či už vedome alebo nevedome, správne rozhodnutie. Dva pohľady na osobnosť Vladimíra Vysockého sa veľmi dobre dopĺňajú a ešte aj ich poradie sedí. Francúzsky sen nasleduje po dokumente Smrť básnika, ktorá je deprimujúcim svedectvom o pekle, aké Vysocký pre svoju závislosť prežíval, ale cez slová jeho blízkych či spolupracovníkov mu rozumieme alebo aspoň nechceme súdiť. Počúvame a cítime, že veľkosť jeho talentu a "človečina" akou páchne dodnes boli nesmierne. A takí väčšinou platia ...a draho! Druhý dokument, nazvaný Francúzsky sen je potom o Vysockého intenzívnom vzťahu s Marinou Vladou. Jedná sa o nefalšovaný milostný príbeh ako z románu, opäť v podaní priateľov a blízkych a ako nie som na romantické príbehy a filmy, tak ma ten ich chytil. Na vkusnejšiu milostnú historku si nespomínam. Tie dvere do intímneho sveta dvoch ľudí sa nedali pootvoriť akurátnejšie, to veľké medzi nimi naznačiť výstižnejšie. Aj vďaka tomu pôsobí Francúzsky sen po temnej Smrti básnika ako balzám a pocit z veľkosti talentu a "človečiny" už len potvrdzuje. (tu už je martak myslím dosť mimo, čo navrhuje je síce zaujímavý nápad, ale úplne iný dokument)

Smrť básnika sa mi páči v spojení s druhým dokumentom, ktoré oba vyšli na jednom DVD. Vydavateľ urobil, či už vedome alebo nevedome, správne rozhodnutie. Dva pohľady na osobnosť Vladimíra Vysockého sa veľmi dobre dopĺňajú a ešte aj ich poradie sedí. Začíname Smrťou básnika, ktorá je deprimujúcim svedectvom o pekle, aké Vysocký pre svoju závislosť prežíval, ale cez slová jeho blízkych či spolupracovníkov mu rozumieme alebo aspoň nechceme súdiť. Počúvame a cítime, že veľkosť jeho talentu a "človečina" akou páchne dodnes boli nesmierne. A takí väčšinou platia ...a draho! Druhý dokument, nazvaný Francúzsky sen je potom o Vysockého intenzívnom vzťahu s Marinou Vladou. Jedná sa o nefalšovaný milostný príbeh ako z románu, opäť v podaní priateľov a blízkych a ako nie som na romantické príbehy a filmy, tak ma ten ich chytil. Na vkusnejšiu milostnú historku si nespomínam. Tie dvere do intímneho sveta dvoch ľudí sa nedali pootvoriť akurátnejšie, to veľké medzi nimi naznačiť výstižnejšie. Aj vďaka tomu pôsobí Francúzsky sen po temnej Smrti básnika ako balzám a pocit z veľkosti talentu a "človečiny" už len potvrdzuje. (ale musím uznať, že martakov postreh na Smrť básnika nie je vôbec mimo, závisí, ako sa na takéto osudy dívate, ako veľmi vás "berú")

Naivná historka plná podivných postáv, ktorým som nie vždy rozumel, ale zároveň historka, ktorá sa snaží pôsobiť ako autenticky drsná dráma z prisťahovaleckého prostredia. Ako keby si režisér so scenáristom neporozumeli alebo sa jeden z nich chcel pomstiť tomu druhému. Totálny mišung, fakt.

Bavil som sa slušne. Mix amerického a anglického humoru fungoval v správne volenom pomere (prevládal ten anglický), stovky všakovakých citácií nerušili, ale prečo prepána toľko predvídateľnosti? V rovine zápletky, zauzlení a rozuzlení, gradácie či pointy je Paul smutne slabý, ledva spĺňa aj tie najnižšie nároky na neočakávané. A keď sa o to snaží, tak je zle, lebo vtedy skĺzava do frašky (alebo amerického humoru?). ...hm, vlastne som si práve uvedomil, že ten pomer nebol volený správne, resp. mi nevyhovoval. Malo to byť iba a len britské. :)

Nádherne urobený animák. Tvorcovia vykresľujú svet príšer nápadito, vkusne, ale bez zábran. Žiadne ústupky, ani len ucuknutia, sú to príšery so všetkým čo k nim patrí. Škaredé, žiadne miloty, chvíľami naozaj strašidelné, krásne. Samotný muzikálový pohľad do ich sveta je za plný počet, lenže ono to má ešte príbeh, aké sa nerodia každý den. Pretože základný konflikt v ňom je nevyhnutný, hlavnému hrdinovi sa nedá v jeho omyle nerozumieť a nechýba ani veľmi silný, myšlienkovo výživný podtext. Tu je všetko presne také, ako má vo vynikajúcom filme byť - plné fantázie, poctivé, k divákovi (aj detskému) otvorené, bohaté a múdre.

Dobré, že skoro najlepšie to mohlo byť, ale oni nie, oni museli cúvnuť. Toľko sa tu toho dalo vyjadriť, toľko tu mohlo odrážať našu súčasnosť. Namiesto toho sme sa dočkali iba demonštrácie odvahy a vzájomnej oddanosti zástupcov vyvoleného národa a demonštrácie zhovadilého barbarstva tých, ktorí sa jeho moci odmietli podriadiť. Čistá propaganda.