mm13

Takeshi je nie len riadna držka, ale aj veľmi šikovná hlavička a vo svojom veľkom srdci si zo všetkého najradšej hýčka zmysel pre sebairóniu a zdravý sarkazmus. Čo sú kombinácie, ktoré práve v tomto filme využil nadmieru. Istý autorský zámer tu bol určite prítomný od prvej klapky, mnohé momenty pôsobia ale natoľko vzdušne, že ak nie sú plodom génia, tak musia byť výsledkom improvizácie, momentálneho podnetu. Pán tvorca sa pri nakrúcaní vyhral ako malé dieťa a to finálne objatie Kikudžira s Masaom bolo podľa mňa v tom istom momente rovnako vrúcnym objatím Takeshi Kitana a Yusuke Sekiguchiho. Bavil som sa a pookrel spolu s nimi. Skvelá parta!

To bolelo! ...a dlho bude. [100%]

Rád si príbehy dotváram a toto je ďalší typický francúzsky film, ktorý ponúka viac, než na prvý pohľad vidieť. Úsporný, ale intenzívny. Nejasný, ale presný. Vyrozprávaný priamo, ale fungujúci v hneď niekoľkých rovinách. Chladný na povrchu, rozbúrený pod ním. Z môjho pohľadu je to hlavne perfektne stvárnená postava charizmatického Yvesa Montanda, ktorá tento neľútostný príbeh posúva až kamsi k hraniciam antickej tragédie. Všetko smeruje práve k tomuto záhadnému charakteru, sústredí sa okolo neho a podnecuje diváka, aby sa v myšlienkach vracal k Voľbe zbraní ešte pekne dlhý čas po zhliadnutí. (zo žánrového hľadiska je to potom príjemné oživenie noir filmu, kedy sú jeho najtypickejšie znaky položené do úplne iného konceptu)

John Lennon v istom období stratil kontakt s realitou a tento vcelku objektívny dokument to iba potvrdzuje... no jo, no - sláva (slabé slovo, pokojne sa bavme o zboštení), drogy a láska (nebeská :-) tú schopnosť majú. Čo je škoda, s triezvejším pohľadom toho mohol dokázať určite viac, či už na poli hudby alebo v spoločenskom živote. Na jeho mieste by ale takto asi dopadol každý a mnohí ešte horšie. Buď ako buď - vždy ho budem mať radšej než suchára Póla Mekakiho...

Komédia zbavená (takmer) všetkých neduhov žánru (z pohľadu toho, kto komédie veľmi nemusí), až sa divím, že to bolo vtipné... vtipné, nie len zábavné. Pri tripe v Las Vegas som sa krútil na podlahe a ani mi to neprišlo mimo, práve naopak, sedelo to k obom postavám ako uliate, pomohlo mi priblížiť sa im. Nejaké tie samoúčelnosti vôbec aby jeden pohľadal, možno tých popkultúrnych odkazov nemuselo byť toľko. Na druhej strane dupľom oceňujem absenciu moralizovania, uveriteľnosť rozhodnutí a funkčnosť vedľajších postáv (nie len Las Vegas). Pekne uhnetené, budem sa k tomu vedieť aj vrátiť.

Obávam sa, že jediným kladom tohto snímku je jeho nepredvídateľnosť, ktorú si udržuje až do samotného, možno ale predsa len už trošku nadsadeného finále. Čo síce nie je málo, ale mať to tak disciplinovanejšieho scenáristu, premýšľavejšieho režiséra a výraznejšieho hlavného predstaviteľa (Hurt valcuje Costnera na celej čiare), výsledok by bol neporovnateľne pamätnejší. A Demi Moore? ...vyzerala nad očakávania dobre a teda neprekážala.

POEZJA!

Pri Aute zabijákovi sú tri* mierne nadhodnotené (respect!), tu naopak pri tých istých troch* mierne uberám. Pretože v kontexte Grindhouse projektu ako celku, je (nečakane) tento kúsok zábavnejší a (ešte nečakanejšie) vo svojej bezstarostnosti príťažlivejší, než Tarantinov pokus o ani vlastne neviem čo... Akoby (inak iba mierne nadpriemerný a Tarantinovmu géniu sa ani nepribližujúci) Rodriguez práve tu objavil "to svoje" a zároveň (mimovoľne?) svojmu filmársky talentovanejšiemu kamarátovi vykričal nádherné, skoro až "ušľachtilé" FUCK OFF! Keď béčko, tak béčko a bez pseudointelektuálskych intertextových vsuviek (a s - opäť - nečakane uspokojujúcim koncom k tomu). Ano - FUCK OFF AND HAVE FUN... bloody tons of it! :-D

Odpad nedávam často (skoro vôbec nie) ale v tomto prípade skutočne netuším, čomu prideliť aspoň jedinú hviezdičku... Nápad je obyčajný, tie lepšie dielčie nápady nerozvinuté, zápletka triviálne vystavaná, herci neprirodzení (okrem Sossamon vlastne žiadni, Pink je vytuhnutá až to bolí), gradácia žiadna, napätie nulové, krvi len pár kvapiek a akože šokujúci záver je hlúposť. Celý film je hlúposť a ani nie dosť hlúpa, aby bola aspoň zábavná...

Pozor - nie je to horor, nie je to ani TROMA a vlastne ani komédia moc nie. Je to taký celkom príjemný úlet s niekoľkými muzikálovými číslami, na ktorom je jasne badať zárodky South Parku. Neviem, či by som mal z toho väčší pôžitok, keby som South Park nepoznal, alebo mi to málo čo dal, dal práve vďaka reminiscenciám na tento geniálny animák. Nie je to stupídne, ale dlho sa s tým nepárali.