Tomas_PO

Jednoznačne film na veľkú kinovú obrazovku. Tá domáca, hoc ako veľká, nepostačí, vrátane zvukových efektov. Trochu som sa, aj vzhľadom na takmer 3h stopáž, obával rozvláčnosti, no až na pár scén to problém nebol, dynamika bola skvelá. A tam, kde to bolo pomalšie, zas vynikli famózne scenérie. Trochu mi chýbala charizma postáv, Josh Brolin ako hlavný Atreides nazaujal. Škoda, že Javier Bardem hrá vedľajšiu úlohu, ten by sa asi na pozíciu lídra hodil viac. Neprevedčila ani Rebecca Ferguson. Zachraňoval to Jason Momoa, no tiež vo vedľajšej úlohe a Timothée Chalamet, ktorého ja osobne nemusím, no tu mu úloha sadla. Parádne efekty, kozmické koráby, mimozemské stavby a paráááádne helikoptéry :). Pre nás, čo sme vyrástli na Dune 'dvojke', príjemný návrat do hry plnej zlých Harkonnenov a dobrých Atreidov. Ach a tá scéna s Harvesterom! Čistý návrat do 1992ho roku..

Kto čaká podobný dokument podobný P!nk: All I Know So Far, či Taylor Swift: Miss Americana, nedočká sa. Zatiaľ asi najslabší hudobný dokument, aký som od Netflixu videl. Zrejme preto, že vlastne nie je od Netflixu, ale scenár si robila Beyoncé sama. V tomto prípade teda platí, že je lepšie nechať niektoré činnosti profesionálom. Gró obsahu tvorí hudba - koncert, s minimom dokumentárnych častí, ktoré sú len občasne vložené medzi dlhé sety piesní. Áno, ak je človek fanúšik Beyoncé, asi to nevadí, no mňa osobne unudil ešte aj výber piesní, z ktorých som takmer nič nepoznal. Celé vystúpenie je poňaté ako  Black Lives Matter v kombinácii s Girl power, no príliš povrchne, a subjektívne bez väčšej emócie. Je síce sympatické, keď sa výrazný influencer typu Beyoncé postaví za komunitu, no v tomto prípade platí, že menej je niekedy viac. Kapelu nevidieť v plnej paľbe ani raz, len stovky (presnejšie až 2 stovky) tanečníkov, záberov zo zákulisia je tiež ako šafránu. Film výhradne pre fanúšikov Beyoncé.

Od filmovej klasiky, navyše z pera Miloša Formana, som mal veľké očakávanie a tak pochopiteľne nastúpilo mierne sklamanie. Počas celého filmu sa mi navyše núkalo porovnávanie s inou klasikou - Slavnosti sněženek - ktorá pobavila viac. Možno aj preto, že sa jedná o mladší film, s mne známymi hereckými esami, na rozdiel od Hoří, má panenko. Inak samozrejme scenáristická pecka, s výpovednou sondou do života a duše Čechoslováka.

Téma silná ako pre Československo, tak aj pre celý svet. No spracovanie ma doslova zabilo, dlhé a mĺkve scény namiesto zvýšenia dramatizácie úplne odvrátili pozornosť, až som film skoro nedopozeral. V úvode to v útrobách školy/kláštora malo zmysel, ale subjektívne by som od tretiny privítal menej artovosti. Atmosféra aj herci sú však skvelé, ódor strachu a bývalého režimu sa podarilo vykresliť dokonale.

Romantická rana na istotu s Justinom Timberlakom a Milou Kunis. Veľa klišé, no čo iné čakať od romantickej komédie? Potešil krásny New York.

Ukrutnosť. Takto dobrý film som nevidel už dlho. Otvorené ústa počas celého priebehu a ešte aj pár desiatok minút po skončení. Existenciálna dráma, o živote a smrti, láske a sklamaní, detstve a dospelosti, zdraví a krutosti, vine a nevine. To všetko situované do uveriteľného britského priestoru. Klobúk dole pre Eloise Laurence, ktorá mala v čase natáčania len 12 rokov a v podstate je ústrednou postavou filmu.

Podivný životopisný príbeh o umelcovi, ktorý sa venoval maľbám a kresleniu mačiek. Vzhľadom na hviezdne obsadenie v podobe Benedicta Cumberbatcha a Claire Foy môže divák v očakávaní ostať sklamaný, no bez nich by zrejme film nevzbudil väčšiu pozornosť. Film zaznamenáva životný príbeh reálneho umelca - Lousia Waina, jeho kariéru, manželstvo a životné trable. No nebyť 'mačkárom', tak si to zrejme nepozriem.

Klasika pozretá až po 25tich rokoch od vydania, ktorá nie je klasikou pre nič za nič. Výborné výkony hviezd ala Frances McDormand, Steve Buscemi, William H. Macy, ale aj Peter Stormare umožnili tvorcom spomaliť dej na bod mrazu a dotvoriť tak autenticitu Minessotskej zimy. Stupňujúce sa nečakané vražedné scény prekvapujú až do konca filmu, s nemým pohľadom diváka na absurdne nezainteresované dialógy zainteresovaných, až britského čierneho humoru.

Aktuálny Bond, na ktorého sa dá ísť aj do kina, no zvládne aj domáce prostredie. Daniel Craig, ktorý charizmy veľa nepobral a jeho obsadenie do role Bonda mi nikdy nesadlo, však zvládol túto časť bravúrne. Škoda príliš dlhej stopáži, ubralo to filmu na dynamike. Sklamal tiež patetický záver, no iný koniec sa zrejme čakať nedal. Akcia je však super, hodná Bonda. Potešilo by menej nereálnych snén, kde s desiatimi nábojmi zabije 200 ľudí, a doslova sklamali dve či tri scény - naháňačky - ktoré slabou grafikou pripomínali počítačovú hru či Fantomasa. Podobne ako aj v ďalších posledných dieloch mi chýbalo viac priestoru pre "Q" a jeho vynálezy. Kde sú tie časy, keď Bondovi predstavoval nové auto, hodinky, pero a super tajnú novinku v technológii. A tentokrát sa divák dočká len product placementu na Nokiu. Príjemne pôsobila aj Bond Girl aka Léa Seydoux a viac rodinná tematika. Ach, a ten domček!

Brutááálna paľba, za mňa asi to najlepšie, čo Netflix urobil. Je to proste kráľ seriálov, hudobných a športových dokumentov a toto u mňa prekonáva aj Formula 1: Drive to Survive, či neprekonateľný The Crown. Jediné dve časti dajú možnosť na 1 hviezdu dole (E06) a (E09), pričom v prvej je to najmä kvôli (subjektívne) menej zaujímavej téme. Z MJ-a ide neskutočná charizma, presne taká, akú sme ju vnímali v 90tych rokoch, bez internetu, či sociálnych sietí. Holt, svet vtedy neklamal, influenceri museli niečo vedieť. A niečo viac, hodne viac. Okrem Michaela sa veľa dozvieme o vernom súputníkovi, večnej dvojke Scottie Pippenovi, kontroverznom Dennisovi Rodmanovi, ktorí dostali priestor po takmer jednej celej časti, coachovi Philovi Jacksonovi, ale aj generálnom manažérovi Jerry Krauseovi či majiteľovi Jerry Reinsdorfovi, ktorí pochopiteľne zohrávali v celom procese dôležitú úlohu. Obrovský palec hore zato, že sa dokumentaristom podarilo dostať pred kameru všetkých. Kompletne všetkých (pochopiteľne až na zosnulého Krausea). A to vrátane spoluhráčov, protihráčov, najväčších súperov, medzi ktorými to iskrilo viac, než malo. K tomu SBS-károv, rodinu, dokonca aj Carmen Electru a Baracka Obamu (ktorý tam ale zrovna nechýbal). Verejne sa hovorí o peniazoch, zaujal najmä Michaelov výrok, že hraje pre 'corporation'. Človek by čakal skôr slovo tím. Veľmi, veľmi, veľmi veľa dobových záberov je zo zákulisia, z toho najhlbšieho útrobia - šatňa, autobus, hotelová izba. To všetko kombinované s dnešnými rozhovormi v obývačke vyslúžilých hráčov. Dôsledné zdokumentovanie posledného roku 1998, samotného The Last Dance, sa dá v skutku chápať - na objednávku Bulls či MJ-a. No staršie roky, či bežné ročníky a zdanlivo nezaujímavé zápasy uprostred sezóny, to veruže prekvapí. Jediné vysvetlenie je, že MJ bol taká superhviezda, že už vtedy všetko dokumentaristi zaznamenávali. Každý jeden dôležitý moment, či už víťazstvo, prehra, kontroverzia, potýčka, ešte aj trenírky oblečené naopak, to všetko je podané na dobových videách, rozhovoroch, alebo aspoň rôznych screenshotoch. A všetci zúčastnení sa stále vyjadria. Akokeby v basketbale toho času neexistovala komunikačná politika (rivalita s Pistons, bojkot Reeboku Dreamteamom na OH v Barcelone...). No paráda. Po jednej epizóde dostane priestor aj otec MJ-a a jeho smrť, ako aj epizóda v baseballe. No v každej jednej sa tvorcom podarilo zaznamenať historický moment, taký či onaký. Či už športové víťazstvo/prehru, rozhodujúce vypichnutie lopty, otrava jedlom večer pred finálovým zápasom, skrvavené nohy, potýčku so spoluhráčom na tréningu, alebo posledný spoločný zápas s Pippenom, ktorý Scottie odohral s najväčším sebazaprením na elektródach. A k tomu všetkému veľa cigár, humorou, podpichovania a kamarátstva, aké dnešný šport už nepozná (počas natáčania Space Jam-u vyrobili Warner Brothers MJ-ovi "Mike Dome", aby mohol pravidelne trénovať. A keď sa to roznieslo po štátoch, začali tam chodiť hráči z celej ligy, najväčší súperi, ktorí si len tak prišli zahrať, zatrénovať. Bez rozhodcov, zahrať si s tým najlepším). Zdá, že ho doslova uctievajú aj súperi a ostatné legendy NBA. Zároveň si divák vie vytvoriť celkom podrobný obraz o Michaelovi ako o človeku, jeho ambíciách, tvrdej hlave a neskutočnému odhodlaniu. Niečo podobné, ako v nedávnom dokumente Schumacher. Holt, tak toto sa podarilo. Jeden parádny Last Dance!