Ikedar

Myslím, že divácky ošiaľ je skôr výsledkom hudby kapely Queen a postavou Freddieho Mercuryho v podaní Ramiho Maleka, ako kvalitou samotného filmu. Našťastie sa film od druhej polovice tak nejako ustáli na hmatateľnej linke, no stále ostáva bezpečne na povrchu. Bohužiaľ som sa niekedy nevedel ubrániť pocitu, že sa pozerám na televíznu produkciu. Najviac tu však platí heslo: koniec dobrý, všetko dobré! A preto posledných a najsilnejších 20 minút zapláta všetky diery a diváci odchádzajú z kina vysmiaty domov, nie však s myšlienkami na film, ako skôr na fenomén akým boli Queen, ich hudba a Mercury.

Po tomto seriáli môžem bez akýchkoľvek pochybností tvrdiť, že to isté, čo znamená meno Stephen King pre literárny horor, znamená meno Mike Flanagan pre horor filmový. Masterpiece.

Neviem, či to je priemerným scenárom, alebo jalovým hrdinom, ale aj napriek super réžii, krásnej kamere a skvelej hudbe z toho celého vychádza film bez duše. Atmosférou to celé pripomína Lovecraftov pútavý svet, a aj preto je naozaj veľká škoda, že to ako finálny produkt celkom rýchlo vyšumí z hlavy.

Jeden z tých filmov, ktorý nám ponúka pohľad do hlavy hlavného hrdinu a nepovie nám o tom. Respektíve nám to nepovie priamo. Jeden z tých filmov, ktorý treba brať ako literárne dielo prenesené do filmového univerza, kde audiovizuálne umenie pracuje na plné obrátky. Chápem prirovnania k Scorseseho Taxikárovi, najmä kvôli hlavnému protagonistovi, a tým čo je a čo nie je realita. Ak by sme film brali podľa jednej z interpretácií ako cestu do fantázie, kde nič z toho ušľachtilého čo vidíme, vlastne nie je pravda, tak potom je to úlet. A ak sa nad tým tak človek zamyslí, a preanalyzuje si všetky tie detaily a skryté obrazy a podobenstvá medzi postavami, ono je to aj dosť pravdepodobné. Aktívny a diskusie vzbudzujúci film, ktorý ak divák chce, ostane s ním ešte dlho po skončení. Ak teda chce.

Je naozaj umenie takýmto štýlom dokatovať tak zaujímavý námet, lokáciu a v neposlednom rade aj postavu akou je Mníška. Stačí si predstaviť tak málo, aby bol film aspoň trocha strašidelný, a predsa sa v tomto prípade jedná o čisto jalové predstavenie, ktoré aspoň troška skúsenému divákovi, ktorý už videl nejaký ten horor, vôbec tlak nezvýši. Film je umelý, genericky vyprodukovaný, ako celok, tak aj po jednotlivých scénach, bez akejkoľvek logiky a súdržnosti. Až na hlavnú protagonistku, ktorá síce nie je nič extra, ale ok, sú ostatní zúčastnení naopak dosť hrozní a divák si doslova želá ich smrť. A to je pri horore, u ktorého by sme sa mali báť o životy hlavných predstaviteľov celkom veľký prúser. Aj vďaka stereotypnému herectvu pôsobí film často smiešne a amatérsky. Celý výsledok potom zabíja akýsi humor od akéhosi Frenchieho, ktorý však človeku len vykrúca očami, a vy si len celý film márne želáte nech čo najskôr zhebne. Je to horšie než som myslel, a to som sa naozaj pred premietaním domnieval, že prinajhoršom to bude priemerné. Omyl.

To, čo u prvého dielu ako tak fungovalo sa u dvojky stráca v šialenom amaterizme. Človek má pocit, že naozaj sleduje video dvoch totálne nesympatických postáv v tom najviac negatívnom zmysle. A najhoršie je, že diváka všetky tie reči a ambície postáv ani nezaujímajú. Síce sa film volá Creep, a človek by na obranu všetkých negatív mohol argumentovať práve názvom filmu, a že celá chorá a neatraktívna podoba filmu, bol vlastne zámer, dvojka je na rozdiel od prvého dielu, tak divná až je nesympatická a to je u filmu vždy zle.

Nové M:I pokračovanie je temnejšie a oveľa akčnejšie ako jeho predchodcovia. Dokonca to vyzerá tak, že si tvorcovia dali zo všetkých atribútov filmu záležať najviac na vyšperkovaní rozmanitých akčných scén, ktorých je naozaj neúrekom a pravdu povediac, podarilo sa im to dokonale. Akcia je tu svojim prevedením posunutá opäť o level vyššie a výsledok je skrátka bomba. Rovnako ako sa tvorcovia pri Rogue Nation chválili scénou s lietadlom (žiadny kaskadér, žiadny green screen), aj v tomto prípade sa Tom Cruise predvedie. Takto má vyzerať a konať skutočný akčný hrdina! A charizmatický Henry Cavill ma v tomto filme bavil ako ešte nikdy. Film obsahuje jednu zbytočnú sekvenciu plnú chaotickej prekombinovanosti v skrytých úmysloch postáv, ktorá je vzhľadom na tento druh akčnej jazdy totálne nepotrebná. Avšak, snahu o hravé špionážne hry totálne ubíjajú Cavillove pästi, Cruisove zručnosti a neskutočná práca s kamerou. Myslím, že viac premakanej, inovatívnej a dychberúcej akcie si už tento rok neužijeme.

Zdá sa akoby sa Apatow snažil natočiť niečo vážnejšie, dramatickejšie, no stále sa držal toho, čo je mu typické. Tuná už nechce len dobrú komédiu. Chce skutočnú, úprimnú sondu do sveta Američanov v strednom veku so všetkými pozitívami a negatívami, ktoré tento vek prináša. Bohužiaľ, triviálne, stále však zábavné debaty, ktoré nečakane vyústia do skutočne dramatického finále, fungujú skôr v oveľa kvalitnejšom apatowskom seriály Love. Tam je tématika lásky a medziľudských vzťahov vykreslená naozaj reálne, dramaticky a zároveň zábavne. V rámci tohto filmu sa však tento efekt stráca niekde na pol ceste. Možno je to mdlými postavami, možno univerzálnou stratenosťou.

Jedna žena v rade za mnou pri záverečných titulkoch nazvala film - zlátaninou. Pár teenagerov v rade predo mnou už pri konci ďalej nevydržalo inak vzorne a potichu sledovať film a silou mocou potláčali stále veľmi rušivý smiech. Veľmi rušivý z toho dôvodu, že tento film nie je na smiech a taktiež nie je pre diváka, ktorý očakáva horor typu Insidious a Conjuring. U Polanského by sa tento druh diváka možno tiež smial. U Nájemníka určite, možno menej u Rosemary´s Baby. Hereditary je určite ťažší film, zameraný pre aktívnejšieho diváka, ktorý má trpezlivosť sledovať a neprišiel sa do kina len poriadne vyľakať. Ironicky, Hereditary je možno hrozivejší ako Conjuring. Nadprirodzeno je tu brané oveľa skutočnejšie, ako u tuctovejších hororov. Teror je oveľa hmatateľnejší, čomu neskutočne pomáhajú skvelé herecké výkony Collette a Wolffa. Atmosféra je ťaživá a nervy drásajúca. Neviem, kedy som naposledy takto žral film. Záver je síce trocha neopatrný vzhľadom na široké publikum, ale mne to nevadilo. Skôr naopak.

Prvá polovica filmu je celkom rozpačitá, nedôveryhodná a dokonca neúmyselne úsmevná. Potom ale začne lov na "upíra" - pretože hľadaný nacista a netvor prahnúci po ľudskej krvi, majú vo filme spoločného viac než by sa mohlo zdať. "The creator", ktorý môže vyzerať ako bežný človek, ako ho sám vyšetrovateľ Wilson opíše, sa rád zašíva v starej kostolnej veži u cintorína. Jeho žena Mary - obeť, ktorú sa snažia všetci zachrániť pred krvilačnými úmyslami svojho muža, akoby z oka vypadla Lucy, postave zo Stokerovho slávneho románu. A je tam toho oveľa viac, čo by sme mohli pospájať aj s inými hororovými klasikami. A síce ide o najmenej obľúbený Wellesov film, Cudzinec skrýva pod pokrievkou diskutabilný podtext, čo však samozrejme závisí od diváka a jeho interpretácie. A také filmy mám celkom rád.